Po nedávnom slovnom útoku na štyroch kardinálov, ktorí stoja za dubiou, a ktorých nazval odpadlíkmi, hodnými ignorovania, si pápežský životopisec vyslúžil ostrú spätnú reakciu.
Editor Austen Ivereigh, ktorý prispieva do CRUX-u, vo svojom stĺpci z 11. decembra karhal kardinálov a ďalších ľudí, ktorí sa zaujímajú o problematické pasáže tohto dokumentu povýšeneckým spôsobom, častoval ich nelichotivými výrazmi a pohŕdaním. Preniesol na nich aj skutky a zámery liberálnych opozičníkov počas pôsobenia predchádzajúcich dvoch pontifikov, pričom dubiu prirovnáva k petícii, ktorej zámerom je znesvätiť učenie Cirkvi.
Kardinálov Waltera Brandmullera, Raymonda Burkea, Carla Caffarru a Joachima Meisnera obvinil z „podnecovania vzbury proti Františkovi“ a z prekročenia „hraníc slušného správania a úcty“. Poukázal aj na to, že títo kardináli sú „väčšinou na dôchodku“ a neustále omieľal odvolanie kardinála Burkea v roku 2014 pápežom Františkom z pozície prefekta Apoštolskej signatúry.
Použijúc týchto kardinálov ako odrazový mostík k obvineniu ďalších kritikov Amoris Laetitia za ich „šokujúco nízku úroveň“ pri kritizovaní pápeža, pričlenil Ivereigh kardinálov pre istotu k tým, o ktorých sa domnieva, že pápežovi nepreukazujú úctu a pohŕdajú ním.
„František očakával protest“, napísal, „najmä od tohto kvarteta červených klobúkov“. Povedal, že pápež nemal inú možnosť, len kardinálov ignorovať a pokračovať ďalej.“
Ivereigh „upozorňuje“ tiež tých, ktorých trápi zmätok vyvolaný pápežovou exhortáciou, aby sa zbavili svojej „úzkosti a strachu“, pretože „vlak už odišiel zo stanice a Cirkev sa dáva do pohybu“ s „novou pastoračnou stratégiou pre manželstvo a rodinu.“
„Onedlho už dubia týchto kardinálov nebude ničím iným, než poznámkou pod čiarou v histórii tohto pápežstva“, tvrdí Ivereigh, „ ... ďalšia generácia kňazov uvedie úžasné učenie Amoris Laetitia do praxe, a hlučný a hnevlivý tón odrodilcov utíchne a stratí sa.“
Spomedzi množstva ohlasov, či už podporujúcich alebo kritizujúcich kardinálov, ktorí požadujú vysvetlenie od pápeža, je Ivereighov článok na všetkých blogoch a sociálnych sieťach riadne pranierovaný. Deň po jeho publikovaní sám Ivereigh tweetoval: „Nikdy som ešte nenapísal článok, ktorý by vyvolal vášnivejšie gratulácie, ani trpkejšie obviňovanie.“
Tvrdá kritika
Editor Catholic Worl Report Carl Olson napísal, že Ivereighove „argumenty“ sú „vyšinuté a poznačené autorovou aroganciou, rétorickou výstrednosťou a chýba im podstata“, a jeho stĺpček označil za „napnutú polemickú plachtu“.
„Nie som proti polemikám“, povedal Olson, „no nemám rád polemiky, v ktorých sa človek uchyľuje k posmievaniu, argumentácii sa vyhýba ako moru, zastrašuje, reaguje povýšenecky a blahosklonne, a predkladá neférové, ba priam zavádzajúce analógie a prirovnania.“
Olson dodáva, že Ivereighov pokus posudzovať kritikov Amoris Laetitia a označiť ich za odpadlíkov je „treťotriedny kúzelný trik; pokus odviesť pozornosť odmietaním.“
Na Ivereighovo prehlásenie, že „Cirkev sa dáva do pohybu“, Olson reaguje: „Pokiaľ ja viem, Cirkev sa nikdy „nedáva do pohybu“, neodchádza od Pravdy, pretože nemôže oficiálne učiť chybné názory vo veciach viery a morálky. Existuje množstvo otázok, ktoré treba vysvetliť, a to bez ohľadu na to, o čom sa nejaký britský novinár šíri na CRUX site.“
Joseph Shaw, predseda Latin Mass Society of England and Wales, napísal, že Ivereigh v tomto článku propagoval svoju vlastnú osobnú interpretáciu Amoris Laetitia a preto aj tým biskupom vo svete, ktorí podporujú tento pápežov dokument, zmysel jeho interpretácie protirečil.
„Bolo by pekné, keby sme mohli niečo tak úplne nezmyselné len jednoducho ignorovať“, povedal Shaw na Ivereighovo konto, „ukazuje sa však, žiaľ, že táto plamenná, ale prázdna invektíva je tým najlepším, s čím mohol polooficiálny mediálny Františkov tím prísť, pričom o tom nehovoria iba nahlas, ale aj s reálnymi vyhrážkami.“
„Ak už na nič iné, celé toto slúži ako dôkaz absolútnej prázdnoty ich intelektu“, konštatuje Shaw.
Cirkev „nehýbe“ so svojím učením
Rorate Caeli (internetová stránka pre veci cirkvi - pozn. editora) nazýva Ivereighovu metaforu s vlakom „nezmyslom“.
„Práve naopak, Cirkev v čase krízy, keď sa iní „dali do pohybu“, zdvojnásobila svoje úsilie v snahe obrániť svoju nemennú Pravdu“, znie odpoveď na blogu.
A pokračuje, citujúc kánon XI Dekrétu o Najsvätejšej sviatosti z 13. zasadania Tridentského koncilu: „Presne tak – nepretržitý stav cudzoložstva alebo spolunažívania v smilstve, bez akejkoľvek vyhliadky na pokánie a ukončenie tohto hriešneho stavu, nie je dostatočnou prípravou na prijatie Eucharistie. A nikdy ani nebude. Cirkev nie je ´vlakom´ a nikdy ´nehýbe´ so svojím učením.“
Konsenzus?
Ivereigh vo svojich článkoch vykresľuje falošne aj druhú Synodu o rodine, ako takú, ktorá vytvára konsenzus a neustále ospravedlňuje zmätok, vytváraný citovaním doktríny z Amoris Laetitia, pričom nenápadne povoľuje jej obchádzanie.
„Synoda rozhodla, dvojtretinovou väčšinou“, napísal, „že chce zároveň chrániť doktrínu o nezrušiteľnosti súčasných pravidiel prijímania Eucharistie, no zároveň chce vytvoriť dostatočnú pastoračnú voľnosť pri aplikácii pravidla Cirkvi dovoliť duchovným pastierom reagovať na situácie, kde nie je subjektívne zavinenie.“
„Pointa je v tom, že nie je žiadny nový zákon“, povedal Ivereigh, „žiadna nová doktrína, žiadne nové normy, pretože synoda rozhodla, že by nemali byť.“
„Synoda dodržala zákon“, pokračuje, „ako inak? Je to Ježišov zákon – obraňovala však voľnosť jeho aplikácie, uznávajúc, ako to robil aj Ježiš, že zákon je síce nevyhnutný, ale nepostačujúci, a preto sa musí aplikovať spôsobom, ktorý rešpektuje špecifickosť situácie jednotlivca.“
A Ivereigh navrhuje v súvislosti s Amoris Laetitia kontroverzné riešenie – aby sa duchovným pastierom dovolilo rozhodovať prípad od prípadu, či ľudia, ktorí sa nachádzajú v objektívne hriešnom stave, by mali alebo nemali pristupovať k svätému prijímaniu.
„Iba ten, kto rozumie zložitosti fungovania hriechu a milosti v živote človeka, pochopí tento paradox“, napísal. „Trvať na všeobecnej, rovnakej aplikácii zákona za každých okolností, protirečí najvyššiemu Božiemu zákonu milosrdenstva, ktorý človeka nestavia nad zákon, ale ho uprednostňuje pred zákonom.“
Kto je skutočným pastierom?
Christine Niles z ChurchMilitant.com tento predpoklad odmieta.
„Zdá sa, že duchovní pastieri, čo schvaľujú ľudí Ivereighovho typu, stratili popri všetkých rečiach o ´sprievodných znakoch´ a ´utešovaní´ a o nutnosti byť ´milosrdný´ zo zreteľa večnosť a uprednostnili časnosť“, napísala. „Kardinál Burke a jeho spolubratia tak nekonajú; práve oni, ktorým leží na srdci večné blaho celého stáda, sú jeho pravými a skutočnými pastiermi.“
Snaha anulovať diskusiu
Americký pápežský blogger Thomas Peters spochybňuje Ivereighovo tvrdenie, že „každý prípad je odlišný“ pri zvažovaní pristupovania rozvedených a znovu zosobášených katolíkov k svätému prijímaniu. V súvislosti s veľmi spornou 8. kapitolou Amoris Laetitia Ivereigh cituje juhoamerického biskupa.
„Každé umelé oplodnenie je iné?“ pýta sa Peters na Twitteri Ivereigha. „Každý potrat? Každá eutanázia? @austeni– buď to platí aj tu alebo nikde. Je to tak?“
Peters reagoval aj na Ivereighov tweet, že jeho článok vyvoláva vášne a obviňovanie.
„Niet divu“, odpovedal Peters, „ide totiž o transparentný pokus uťať ďalšiu diskusiu, pošpiniť tých, ktorí sa usilujú pochopiť úroveň/druh pápežovej náuky. Ak by bol @austeni istejší na svojom poste, nebol by sa zúfalo usiloval ukončiť diskusiu („vlak už odišiel zo stanice“).“
Článok prezrádza ignoranciu
Benediktínsky mních a blogger páter Hugh Somerville-Knapman povedal, že obvinením štyroch kardinálov, ako aj iných ľudí z odpadlíctva, Ivereigh „odhalil ignoranciu, ktorá narúša autentické učenie Cirkvi, ako aj pápežstva.“
„Tí, ktorí si od pápeža pýtajú vysvetlenie, by sotva spochybňovali jeho legitímnosť alebo autoritu ako pápeža“, napísal páter Sumerville-Knapman. „Práve naopak, v skutočnosti ho žiadajú, aby ju uplatnil, náležite a v plnom rozsahu.“
„Odpadlíctvo, skôr v cirkevnom než v politickom zmysle, znamená odmietať alebo nesúhlasiť s učením Cirkvi“, pokračuje. „Štyria kardináli, ako aj ostatní duchovní pastieri a teológovia, ktorí s nimi súhlasia, neodporujú žiadnemu učeniu Cirkvi; práve naopak, žiadajú pápeža, aby ho potvrdil.“
Vzývanie Ducha Svätého
Ivereigh sa vo svojom článku opakovane odvoláva na Ducha Svätého, akoby chcel vnútiť názor, že Amoris Laetitia je dielom Ducha Svätého a že kritici tohto dokumentu len hatia jeho dielo, čo je bežná taktika pri odpovedi na otázku, či má Amoris Laetitia autoritu doktríny alebo Magistéria.
„Odpadlíctvo je v podstate spochybňovaním legitímnosti pápežovho pôsobenia v úrade“, tvrdí Ivereigh. „Znamená to pochybovať o tom, že vývin Cirkvi pod vedením tohto nástupcu sv. Petra, je ovocím pôsobenia Ducha Svätého.“
„Štyria kardináli sa svojimi náročnými binárnymi otázkami opatrne usilujú vylúčiť presne tento paradox a odmietnuť synodálne vyriešenie tejto otázky, čím vlastne popierajú platnosť pôsobenia Ducha Svätého“, dodal ešte Ivereigh.
Anglický učenec a blogger páter John Hunwicke jasne napísal, že sklon začleniť pápeža do Najsvätejšej Trojice je „nepochybne rúhaním a modloslužbou, či prinajmenšom herézou“, ako aj v rozpore s tradíciou Cirkvi.
„Pri definovaní dogmy ex cathedra sa ešte nedávno rímski pontifikovia predtým, ako dogmu vyhlásili, modlili k Duchu Svätému a prosili o jeho vedenie“, povedal páter Hunwicke, „nikdy však netvrdili, že sú hovorcami Ducha Svätého alebo že hovoria z jeho vnuknutia.“
„Verte mi“, pokračuje, „nepotrebujeme nijakú novú a hrozivú dogmu o tom, že hlas Bergoglia je hlasom Ducha Svätého.“