Poznámka: Toto svedectvo pochádza z vyhlásenia Číňanky Wujian (pseudonym) pred komisiou pre ľudské práva Toma Lantosa v americkej Snemovni reprezentantov 10. novembra 2009. Ukážka bola originálne publikovaná na blogu Minnessota Concerned Citizens for Life (Občania Minnessoty so záujmom o život).
6. októbra 2011(LifeSiteNews.com) –Volám sa Wujian. Narodila som sa v malej dedine v severnej Číne....
Bolo to na jar roku 2004, keď som zistila, že som tehotná. Bolo úžasné cítiť tento rastúci život v mojom vnútri! Aký zázrak! Zároveň som sa tiež veľmi bála, pretože som nemala povolenie na tehotentstvo alebo súhlas s pôrodom a to podľa čínskych zákonov znamená, že toto dieťa sa nemá právo narodiť. Počas tohto obdobia tento zákon nariadila čínska polícia pre plánovanie rodiny v mojom rodnom meste....
Bruško mi začalo rásť veľmi skoro. Aby som ochránila svoje dieťa, musela som sa skrývať vo veľmi starom a ošarpanom dome vzdialenom od mojej dediny. V miestnosti nebola žiadna elektrina....Strach a samota ma napĺňali každý deň, ale kým som mohla mať svoje dieťa, podstúpila by som čokoľvek...
Postupom času sa vládni úradníci plánovania rodiny dozvedeli o mojom tehotenstve. V snahe nájsť ma tak prehľadali všetko, a keď ma nemohli nájsť, miesto mňa odviedli môjho otca. Poslali ho do nápravného zariadenia a každý deň ho bili. Na štvrtý deň po jeho chytení mi jeden sused prišiel povedať, že môj otec zomiera: budú ho biť – dokonca na smrť – kým nepôjdem do miestnej nemocnice na potrat...
Následne potom sa stala tá najhoršia vec: niekoľko vládnych úradníkov sa vlámalo do domu, kde som sa skrývala a bez slova ma dovliekli do svojej dodávky.
Keď som bola v dodávke, zistila som, že vnútri už bola iná mamička. Povedala mi, že čaká svoje prvé dieťa a má 28 rokov. Nemala dovolenie na tehotenstvo alebo povolenie na pôrod a bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Tak sa snažila uchovať si toto dieťa, že sa bv dodávke bila s vládnymi úradníkmi. Zrazu ju jeden asi 20-ročný úradník udrel po tvári a jej ústa začali krvácať. Keď ju napadol, kričala ako lev a s úradníkmi sa veľmi bila.
Po hodine dodávka zastavila pri nemocnici. Hneď ako ma vytiahli z dodávky, videla som stovky tehotných mamičiek – všetky ako prasatá idúce na porážku. Dovliekli ma do špeciálnej miestnosti a bez akéhokoľvek predošlého lekárskeho vyšetrenia mi jedna sestra zaviedla do žily oxytocín. Potom ma dali na izbu s ďalšími matkami.
Izba bola plná mamičiek, ktoré boli po nútenom potrate. Niektoré mamičky plakali, niektoré smútili, iné kričali a jedna mamička sa váľala po zemi s neznesiteľnou bolesťou....
Zatiahli ma do inej malej miestnosti. Jedna sestra vytiahla veľkú 8-palcovú ihlu pre injekciu do svalu...
V tej chvíli som bola jediná mamička v miestnosti. Začala som sestru prosiť a zároveň som plakala: „Už mám injekciu s oxytocínom, nechajte ma, prosím, ísť. Pôjdem tak ďaleko, ako je to možné a nikomu inému nepoviem, čo ste pre mňa urobili. Budem vám vďačná do konca svojho života.” Sestra na moje prosenie neodpovedala –ostala nehybná ako kus dreva.
Potom som sa jej prihovárala: „Ste anjel, ako sestra alebo doktor, kto pomáha ľuďom a zachraňuje ľudský život: ako sa môžete stať vrahom a každý deň zabíjať ľudí?”...Onedlho sa kvôli tomu, čo som povedala, nahnevala a povedala mi, že hovorím príliš veľa. Tiež mi povedala, že táto vec pre ňu nič neznamená. Robí to celý rok. Ako mi povedala, len v tomto roku v našom okrese (nie krajine) bolo viac ako 10 000 nútených potratov a mne len robia jeden z nich. Jej slová ma udivili a zistila som, že moje dieťa a ja sme len ďalší v poradí. Nakoniec tú veľkú dlhú ihlu pichla do srdca môjho dieťaťa v maternici.V tej chvíli to bol pre mňa koniec sveta a cítila som ako sa zastavil čas.
Po injekcii moje dieťa na celý deň veľmi stíchlo. Bola som taká naivná, že som si myslela, že môžem odísť z nemocnice, pretože nanútenou injekciou skončili. Hovorila som si, že možno moje dieťa malo šťastie a prežije.
Na moje veľké prekvapenie ma nasledujúci večer zobrali na chirurgiu... Kým som ležala na chirurgickom stole, zistila som, že na stene boli krvavé otlačky nôh iných matiek. Tie tam zanechali, keď im bol robený potrat.
Jeden doktor mi povedal, že som im spôsobila príliš veľa problémov, pretože moje dieťa malo byť po vpichnutí injekcie už mŕtve. Ale pretože sa tak nestalo, rozhodli sa rozstrihať moje dieťa na kúsky vnútri mojej maternici a potom ho vysať špeciálnym prístrojom.
Čo som v živote urobila, že som si zaslúžila takýto trest? Čo za príšernú vec bolo toto všetko? Dokonca divoké zviera ako tiger dá svoj život, aby zachránilo svoje mladé. Ako mamička a ľudská bytosť som však nemohla zachrániť život svojho dieťaťa?....
Počula som zvuk nožníc strihajúc telo môjho dieťaťa v mojej maternici... Radšej by som v tej chvíli zomrela spolu s ním....
Po skončení operácie mi jedna sestra pinzetou ukázala časť krvavej nohy. Napriek mojim slzám sa mi obraz krvavej nohy vryl do očí a do srdca tak jasne, že som videla päť malých krvavých prstov. Dieťa hneď hodili do koša na odpad...
Nakoniec mi dovolili ísť z nemocnice domov. Niekoľko dní som nič nejedla, ani nepila vodu. Sotva som s niekym hovorila. Z času na čas som doma počula žiaľ môjho otca. Prepustili ho po tom, ako ma chytili, ale strašne ho zbili; trvalo mu vyše mesiaca, kým sa mu fyzicky polepšilo. Keď som sa pozrela na svojho otca, myslela som na svoje mŕtve dieťa a plakala som celé dni a noci. Pravidelne mi prišiel na mysel obraz malej krvavej nôžky. Fyzicky som sa dala dokopy po mesiaci, ale psychicky a duchovne – nikdy!....
Viem, že existujú milióny čínskych sestier, ktoré trpia a budú trpieť pre tú istú vec ako ja. Kto im môže pomôcť? Kto ich zachráni? Politika jedného dieťaťa a politika núteného potratu zabila v Číne milióny nevinných životov. Ako a kedy je môžné tento neľudský zločin zastaviť?