Vyskúšať si spoločnú domácnosť pred vstupom do manželstva je nesmierne populárne. A predsa, keďže sa tak veľa párov, ktoré spolu žili pred manželstvom, rozpadá a počet rozvodov sa zvyšuje, tento rozšírený prístup si vyžaduje kritické preskúmanie.
Michael McManus, spoluautor knihy Spolužitie: mýty, riziká a odpovede a prezident neziskovej organizácie Záchranci manželstva, analyzoval škodlivé účinky predmanželského spolužitia v rozhovore pre National Review Online s redaktorkou Kathryn Lopez.
Kathryn Jean Lopez: Čo je zlé na predmanželskom spolužití?
Michael McManus: Páry, ktoré spolu žijú, riskujú a v 85% prípadov zlyhajú. Mnohí veria v mýtus, že ide o „skúšobné manželstvo“. V skutočnosti je to skôr „skúšobný rozvod“, v ktorom sa viac ako 8 z 10 párov ešte pred svadbou rozíde alebo potom rozvedie. Poprvé, okolo 45% tých, ktorí spolu začnú žiť, sa nezosobášia. Tí, ktorí prejdú „predsobášnym rozvodom“, často zistia, že je taký bolestivý ako skutočný. Ďalších 5-10% spolu žije ďalej a nezosobáši sa. Tieto dva trendy sú hlavný dôvod, prečo počet sobášov od roku 1970 klesol o 50%. Páry, ktoré spolu žijú, pravdepodobne zistia, že je to biedna náhrada skutočnej veci, a to manželstva.
Približne 45% tých, ktorí sa po takomto spolužití zosobášia, je o 50% náchylnejších sa rozviesť ako tí, ktorí žili pred svadbou oddelene. Tak namiesto 22 z 45 rozvádzajúcich sa párov (50% počet rozvodov) sa okolo 33 rozvedie. Takto ostáva 12 párov, ktorí začali svoj vzťah spolužitím, ktorí skončia v manželstve, ktoré trvá 10 rokov.
Lopez: Nie je to niekedy praktické?
McManus: Nie, nikdy. Štúdia Penn State hovorí, že dokonca mesačné spolužitie znižuje kvalitu vzťahu páru. Páry, ktoré začali svoj vzťah spolužitím, skúmali tak, že im do obyvačiek umiestnili kamery, ktoré ich nahrávali. Partneri sa vyjadrovali negatívnejšie, keď spolu diskutovali, viac vyžadovali, boli impertinentnejší, jeden druhému sa posmievali. Páry, ktoré spolu nikdy nežili, mali naopak oveľa viac rešpektu jeden pre druhého a priateľskejšie riešili problémy. Takto negatívne vzory správania naučené počas spolužitia prešli do manželstiev a veľké percento z nich zničilo.
Lopez: Prepáčte, ešte sa spýtam na praktickú stránku veci. Odporúčate, aby sa páry, čo už spolu žijú, odsťahovali, predtým ako sa zosobášia? Bude to niekedy reálne? Alebo páry tento návrh len vysmejú?
McManus: Pri fakte, že páry, čo spolu žijú, sa pravdepodobne o 50% skôr rozvedú ako tí, ktorí žijú oddelene, nie je dôležitejší krok, ktorý by mohol zvýšiť šance páru na dlhodobé manželstvo ako oddelený život pred svadbou. Je to praktické? O to sa stavte! Je to pravdepodobné? Nie. Nie bez mentorského páru, ktorý snúbencov podporí a má argumenty založené na dátach a presvedčivej psychológii. Presvedčili sme niekoľko párov, aby žili oddelene a ďalších, aby aspoň žili v oddelených izbách a prestali mať pred svadbou sexuálny styk. Takáto disciplína zvyšuje sebaúctu každého jednotlivca a jeho úctu k partnerovi. Rozprávame o príbehu páru, ktorý sa podujal na tento krok v 9. kapitole našej novej knihy Spolužitie: mýty, riziká a odpovede. Pár nemal spolu sexuálny styk štyri mesiace. Išli na svadobnú cestu do Karibiku, odleteli späť do Miami, zmenili plány a zavolali nám z letiska. Zdvihol som slúchadlo. Povedali: „Mike, daj nám k telefónu Harriet.“ Povedali nám: „Ďakujeme vám za úžasnú svadobnú cestu!“
Lopez: Prečo ste najprv začali so Záchrancami manželstva?
McManus: Od roku 1981 píšem do celonárodných novín článok s názvom „Etika a náboženstvo“. Pravidelne som písal články na niektoré z otázok ako sa lepšie pripraviť, ako obohatiť alebo zachrániť manželstvo v ťažkostiach. Napríklad, napísal som, že z párov, ktoré vyplnili predsvadobné dotazníky, sa 1/10 rozhodla nezosobášiť. A ich počet bol rovnaký ako tých, ktorí sa zosobášili a potom rozviedli. Takže zabránili zlému manželstvu predtým ako začalo. Katolíci požadovali minimálny čas prípravy na manželstvo 6 mesiacov, počas ktorých páry vytvoria predsvadobné dotazníky, kým väčšina protestantských cirkví nemala žiadne časové požiadavky alebo dotazníky. A počet rozvodov katolíkov bol o 50% nižší ako protestantov. Aby som povzbudil viacero párov zúčastniť sa predmanželskej prípravy, informoval som o tom, že štyri z piatich párov, ktorí sa ho zúčastnili, sa opäť zaľúbili do svojich partnerov.
Nemohol som však vidieť žiaden účinok svojich článkov. V roku 1983 som bol pozvaný na prednášku určenú kňazom v niektorých mestách, kde boli moje články publikované. Navrhol som, že počet rozvodov v meste by mohol byť znížený na polovicu, ak by pastori v tom meste zaviedli 4-6 mesačnú predmanželskú prípravu, počas ktorej by všetky páry vyplnili dotazníky a stretli sa s mentorskými pármi. Tiež som vyzýval, aby zaviedli výročné stretnutia na obohatenie manželstva.
Ale keď som prednášal v Columbuse, GA, Biddeford, Maine, Shreveport, a Long Beach, Cal. — nič sa nestalo. A tak keď ma noviny pozvali do Modesta, CA, začal som s touto modlitbou: „Pane, ty vieš, že som na túto tému hovoril v piatich ďalších mestách, kde sa nič nestalo. Prosím ťa, aby si mi dnes dal slová – a uši – ktoré by boli iné.“ Títo pastori podpísali America’s first Community Marriage Policy (Americký prvý komunitný sobášny program) v januári roku 1986. Do roku 2000 počet rozvodov v ich farnostiach klesol na polovicu! 4.-5. apríla sa chystáme do Bedfordu, Ind., aby sme podpísali celoštátny 222. komunitný sobášny program. Kňazi v Elizabethtown, Ken. ho podpíšu o týždeň neskôr a vo West Palm Beach 25. apríla. Po každom stretnutí moja manželka Harriet a ja trénujeme kňazov a mentorské páry, aby uskutočňovali odskúšané manželské stratégie.