Popri všetkých príbehoch popisujúce hrdinské činy pasažierov počas potápania sa Titanicu je tu jeden, ktorý sa často nerozpráva. Je to príbeh pátra Thomasa Bylesa, katolíckeho kňaza, ktorý sa dvakrát vzdal miesta v záchrannom člne, aby mohol poskytovať duchovnú pomoc ďalším obetiam na „nepotopiteľnej” lodi.
Štyridsaťdvaročný anglický páter Byles cestoval do New Yorku zosobášiť svojho brata Williama. Keď za súmraku v nedeľu 14. apríla 1912 Titanic narazil na ľadovec, modlil sa breviár.
Loď sa začala potápať. Kňaz namiesto toho, aby sa sám snažil zachrániť, pomáhal ženám a deťom dostať sa do záchranných člnov. Potom spovedal, dával rozhrešenie a viedol pasažierov pri modlitbe ruženca.
Agnes McCoy, jedna z tých, čo prežili, hovorí, že ako loď klesala ku dnu, páter Byles „stál na palube s katolíkmi, protestantmi a židmi kľačiacimi okolo neho.”
„Otec Byles sa modlil ruženec za večný odpočinok duší tých, ktorí išli zahynúť,” povedala pre New York Telegram 22. apríla 1912. Jej výpoved je na webovej stránke venovanej jeho pamiatke FatherByles.com
Fr. Patrick McKenn, kňazov priateľ, povedal: „Dvakrát odmietol miesto v záchrannom člne. Povedal, že jeho povinnosťou je zostať na lodi tak dlho, kým tam bude nejaká duša, ktorá si žiada jeho služby.”
Dva týždne po nešťastnej udalosti The Church Progress v St. Louis, Missouri napísalo tieto dojímavé slová na počesť tohto hrdinského kňaza:
Takmer v každom kedy napísanom riadku a skoro v každej kedy vyslovenej vete vyčnieva výrazne nad všetko ostatné obraz vznešeného hrdinstva, ktorý bude napodobňovaný na stránkach histórie. A tak by to malo byť, za to si zaslúži česť.
Treba avšak spomenúť človeka, na ktorého perá a jazyky vo svojich výpovediach o tejto strašnej morskej tragédie skoro zabudli. Z tých, ktorí sa bezpečne znovu dostali na suchú zem, si nikto nebol vedomý jeho prítomnosti na lodi, ale môžeme dúfať, že mnohí, ktorí ho stretnú v blaženej večnosti, budú velebiť Boha za to, že otec Thomas Byles tam bol, aby im udelil rozhrešenie.