DARMSTADT, Nemecko, 22. október 2012 (LifeSiteNews.com) – Okresný súd v nemeckom Darmstadte odobral rodičom 4 detí opatrovníctvo a detí sa ujal Jugendamt - nemecká agentúra, ktorá má na starosti ochranu detí.
Čo bolo dôvodom tohto drastického opatrenia? Rodičia vzdelávali svoje deti doma.
Jugendamt vydal list, ktorým potvrdil, že deťom dočasne umožní pobyt doma. Dirk Wanderlich, otec rodiny, si však myslí, že z dlhodobého hľadiska sa im štát snaží deti odobrať úplne.
„Povedali mi, že deti musia chodiť do školy,“ hovorí Dirk. Informovala o tom Asociácia pre právnu ochranu domáceho vzdelávania (HSLDA), ktorá Wanderlichovcom poskytuje právnu podporu.
„Veľmi nás roztrpčuje spôsob, ako s nami naša krajina zaobchádza. Dochádzajú nám nervy a tento tlak nás veľmi unavuje. Nerozumiem vlastnej krajine. Čo robíme zle? Robíme len to, čo by malo byť umožnené každému.“
Dirk sa oprávnene obáva, že by nakoniec mohol o deti prísť. Domáce vzdelávanie je v Nemecku ilegálne, pretože to zakazuje zákon ešte z čias Hitlera. Za posledné roky krajina začala tento zákon neúprosne presadzovať - odnímať deti rodičom, vyberať vysoké pokuty a dokonca brať rodičov do väzby kvôli domácemu vzdelávaniu.
V jednom z nedávnych prípadov istá rodina úspešne zažiadala USA o politický azyl. Azyl im udelil americký sudca Lawrence Burman. Ten sa vo svojom rozhodnutí o poskytnutí azylu vyjadril, že nemecká politika, ktorá prenasleduje rodičov za domáce vzdelávanie, je „proti všetkému, čomu ako Američania veríme.“
Podľa HSLDA súd, ktorý vydal nariadenie proti Wanderlichovcom tvrdil, že „je v záujme verejnosti jednať proti vývoju paralelných spoločností. Náboženské či etnické menšiny sa musia integrovať prostredníctvom škôl.“
Súdne nariadenie sa stotožňuje s nemeckou vládou a jej dôvodmi naďalej pretrvávajúceho zákazu. „V našej čoraz viac multikultúrnej spoločnosti je škola miestom pre mierový dialóg medzi rôznymi názormi, hodnotami, náboženstvami a ideológiami,“ povedal v roku 2010 pre BBC berlínsky minister školstva Juergen Zoellner.
„Je to miesto, kde treba pestovať spoločenskú toleranciu. Preto v Nemecku domáce vzdelávanie neprichádza do úvahy.“
Reagujúc na prípad Wanderlichovcov povedal Michael Donnelly, riaditeľ HSLDA pre medzinárodné vzťahy: „Domáce vzdelávanie je legitímnou formou vzdelávania — Nemecko utláča ľudí, ktorí vzdelávajú svoje deti doma, a tým narušuje svoju povinnosť chrániť najzákladnejšie ľudské práva svojich občanov. V oblasti slobody vzdelávania je Nemecko veľmi nedbalé a utláčajúce.“
Pri hľadaní slobody ohľadom domáceho vzdelávania prešli Wanderlichovci celú Európu. Rodičia už prežili poriadny údes vo Francúzsku, keď prišli sociálni pracovníci a vzali im deti. Keď sa však odvolali, deti im vrátili a potvrdili ich právo na domáce vzdelávanie.
I keď Wanderlichovci nakoniec našli vo Francúzsku zhovievavosť, Dirk, povolaním záhradník, nemohol nájsť stálu prácu, a tak rodina musela putovať ďalej. Nakoniec, po istom čase strávenom v Nórsku a Maďarsku, sa Wanderlichovci vrátili do svojho rodného Nemecka. Dúfali, že ich domáce vzdelávanie ostane nepovšimnuté.
„Dúfali sme, že budeme môcť vzdelávať naše deti bez toho, aby to niekto zistil,“ hovorí Dirk. „Ale susedia nás udali už po niekoľkých mesiacoch. Školu som požiadal o stretnutie, aby som ich presvedčil, nech nám dovolia domáce vzdelávanie. Škola však žiadosť o stretnutie odmietla.“
Wanderlichovci vtedy nemohli opustiť Nemecko, aby hľadali slobodu v inej krajine. „Nemáme pasy, a aj keby sme ich mali, nemôžeme odísť,“ hovorí Dirk. „Naše deti sú teraz pod kontrolou štátu. Nemôžeme odísť bez súhlasu štátu.“
S rozumom v koncoch žiadajú zúfalí Wanderlichovci o pomoc.
„Som len sám a nemôžem bojovať proti moci štátu - aj keď musím, kvôli svojim deťom,“ hovorí Dirk. „Potrebujeme pomoc druhých. Požiadal som HSLDA, aby informovala osobitného spravodajcu OSN pre vzdelávanie. Okrem boja nemáme inú možnosť, pretože máme pocit, že je našou povinnosťou vzdelávať naše deti doma.“