LONDÝN, 10. október 2012 (LifeSiteNews.com) – Skupina dvadsiatich lekárov oznámila, že britské ministerstvo zdravotníctva musí sprísniť kontrolu kontroverzného programu Liverpool Care Pathway (LCP), ktorý je lekárskym protokolom o starostlivosti nevyliečiteľne chorých pacientov. Podľa pro-life aktivistov je tento program často využívaný ako nástroj pasívnej eutanázie.
Stalo sa tak po vyjadrení konzultanta pre neurológiu, ktorý v júni vyhlásil, že lekári sa kvôli nedostatkom miest v nemocniciach pomocou LCP zbavujú starších pacientov. Konsenzus dvadsiatich britských lekárov znie, že od teraz sa vždy musia dvaja lekári, z ktorých jeden musí byť najvyšší lekár kliniky, podpísať pod protokol, že pacientovi bol nasadený program LCP. Vo vyhlásení sa taktiež uvádza, že protokol od lekára nevyžaduje, aby pacientom nepodávali stravu a tekutiny.
Program LCP vyvinuli britskí bioetici v 90. rokoch 20. storočia. Podľa súčasných noriem má každý lekár právo stanoviť, či pacientovi ostáva len pár dní alebo hodín života. Pacientom pod vplyvom silných sedatív už ďalej neposkytujú „odbornú liečbu“, ktorá zahŕňa aj podávanie stravy a tekutín.
Vo vyhlásení doktorov sa uvádza: „Nikdy sa nedá s presnosťou určiť, či už je pacient blízko smrti. Rozhodnutie o nasadení LCP programu by preto mal vždy schváliť vedúci doktor s pomocou zamestnancov, ktorí sa podieľali na starostlivosti o pacienta.“
Vo vyhlásení sa ďalej píše: „LCP program nezamedzuje podávanie klinickej stravy či tekutín. Je na lekároch samých, aby zvážili, či je taký prístup nevyhnutný a v najlepšom záujme pacienta. V žiadnom prípade nejde o ukončenie života, ale skôr o podporu excelentnej starostlivosti v posledných hodinách pacienta.“
Doktor Patrick Pullicino na stretnutí Kráľovskej medicínskej spoločnosti v Londýne povedal, že až 130 000 pacientov zomrelo kvôli LCP a často neexistujú jasné dôkazy toho, či pacient zomrel kvôli zavedeniu tohto programu. Podľa doktora Pullicina sa totiž k LCP väčšinou nepristupuje ako ku krajnému východisku v posledných štádiách nevyliečiteľnej choroby, ale skôr sa využíva ako prostriedok „asistovanej smrti“.
Steve Doughty z denníka Daily Mail citoval doktorove slová, že „tlak na miesta pre pacientov a ťažkosti pri starostlivosti o pacientov s poruchou orientácie alebo ťažko zvládnuteľných starých ľudí“ sú často uvádzané ako dôvody nasadenia LCP. Doktor a profesor klinickej neurovedy na Kentskej univerzite, Patrick Pullicino, spomenul osobnú skúsenosť z praxe, kedy 71-ročnému pacientovi diagnostikovali zápal pľúc a epilepsiu. Službukonajúci lekár pacientovi nasadil LCP bez súhlasu rodiny. Keď po víkende prišiel doktor Pullicino, pacienta z LCP odobral a nanovo mu nasadil liečbu, vďaka ktorej pacient mohol žiť ešte vyše roka.
„Je veľmi pravdepodobné, že starší pacienti, ktorí by mohli žiť podstatne dlhšie, zomrú práve kvôli LCP. Veľmi často je pacientovi nasadený bez toho, aby sa dôkladne preveril jeho zdravotný stav,“ povedal doktor Pullicino a dodáva, „predpovedať smrť do troch či štyroch dní, alebo inak špecifikovať časové rozmedzie smrti, je z vedeckého hľadiska nemožné.“
Doktor Peter Saunders z aliancie Care Not Killing, ktorá bojuje za zdravotníctvo bez eutanázie, podporuje LCP program z jeho teoretického hľadiska. Doktor Saunders upozornil na to, že Pullicinove výroky by mohli viesť k nepochopeniu. Saunders tvrdí, že kontrola 4000 záznamov pacientov na LCP z roku 2009 odhalila, že v posledných hodinách života im je poskytovaná vysoká úroveň zdravotnej starostlivosti.
Saunders napísal: „Ak pacientovi podľa lekárov zostáva len pár hodín života a umiestnia ho na LCP, a on počas pár hodín alebo dní zomrie, môžeme si byť istí, že smrť bola spôsobená jeho počiatočným zdravotným stavom.“
O prípadoch, kedy je pacient pripojený na LCP a zomrie o 10 alebo 15 dní neskôr, Saunders tvrdí: „Tam naozaj vzniká otázka, či nepodávanie tekutín naozaj neprispelo k úmrtiu. Dať však pacienta na LCP na takú dlhú dobu nie je celkom vhodné.“
Pacientom, pre ktorých je LCP určené, ostáva len pár hodín alebo len málo dní života. Musia však byť každé štyri hodiny monitorovaní a kontrolovaní. Ak sa objaví zlepšenie, protokol nariaďuje obnovenie bežnej liečby.
Okrem skupinky dvadsiatich doktorov sa ozývajú aj iní, ktorí upozorňujú na úskalia LCP. Siedmi doktori v júli poslali list do denníka Daily Telegraph a poukázali na to, že LCP môže byť zneužité vo viacerých ohľadoch.
„Povinnosť preukázať, že LCP je bezpečné, efektívne a dokonca nevyhnutné, je na pleciach jeho autorov, ktorí by mali o tom podať riadny dôkaz.“
V liste sa uvádza: „O kombinácii morfia a dehydratácie je dobre známe, že spôsobuje smrť. Opätovné štvorhodinové zhodnotenie stavu je zbytočné, ak je pacient v umelom spánku. Nikto by nemal byť zbavený vedomia, okrem tých najvážnejších prípadov. Liečebný program by mal byť zostavený podľa prijatých noriem v krajine.“
Lekári dodali, že „informovaný súhlas je ďalším bodom na zváženie“. Nie je teda prekvapujúce, že pacienti prikladajú písomné odmietnutie LCP spolu s pokynmi pre doktora, aby tak ochránili samých seba.
Saunders uviedol, že skupina lekárov samotné LCP považuje za „úžasný medicínsky nástroj“, ale „napriek tomu musíme byť ostražití voči zdravotníckym pracovníkom, ktorí by mohli tento užitočný lekársky nástroj zneužiť, aby tak urýchlili smrť u pacientov, ktorí by ešte mohli nejaký čas žiť.“
„Každé zneužitie LCP musí byť odhalené a prešetrené,“ dodal.
Nepodávanie stravy a tekutín pacientom na LCP je už dlhšie bežná praktika. Prvýkrát sa takýto prístup objavil v roku 1993 v prípade Tonyho Blanda, ktorý ležal v kóme kvôli poraneniu mozgu. Nemocnica s podporou jeho rodiny uspela na súde, ktorý schválil ich návrh nepodávať mu ďalej tekutiny. Tento skutok bol v novinách popísaný ako „možnosť, ako ho nechať umrieť dôstojne“.
Zákon o právach pacienta z roku 2005 definoval podávanie stravy a tekutín ako súčasť „lekárskej liečby“, ktorá by mohla byť pacientovi odopretá v prípade, ak lekár určí, že pacientovi ostáva už len pár hodín života. Po prípade Tonyho Blanda, lekári podávali petície na súd, aby nepodávanie jedla a tekutín pacientovi nemohlo byť nikdy v súlade so zákonom.
V roku 2008 geriatrik Adrian Treloar v článku pre britský medicínsky žurnál napísal, že kritériá vhodnosti LCP pre pacientov nezaisťujú, že program bude nasadený len tým ľuďom, ktorí sú na sklonku života. Dodáva: „Napríklad pacienti s demenciou, ktorým umieranie trvá niekoľko rokov, a tí, ktorí sú pripútaní na lôžko a nie sú schopní prehĺtať, by mohli byť tiež vhodní pre LCP.“