Gerard Manley Hopkins - konvertita, jezuitský kňaz a jeden z najväčších viktoriánskych básnikov - prechovával hlbokú lásku k Panne Márii a táto láska našla nádherné vyjadrenie v jeho básni “Panna Mária v porovnaní so vzduchom, ktorý dýchame.” Bola napísaná v Stonyhurste v roku 1883 ako súčasť zbierky básní v rôznych jazykoch, ktoré mali byť zavesené pri soche Panny Márie na oslavu prvého mája.
Ústrednou myšlienkou (literárny termín znamenajúci “rozšírená metafora”) básne je, že Panna Mária je pre nás v našom duchovnom živote tým, čím je vzduch v našom fyzickom živote: kritickým, životodarným, všeobjímajúcim a jemne filtrujúcim svetlom Božej milosti, ktoré dopadá na dušu ako zlatá rosa.
V tejto básni Hopkins píše v jambickom trimetri, čo je básnické metrum, v ktorom sa striedajú neprízvučné a prízvučné slabiky, pričom v každom riadku sú tri prízvuky. Tak verš “S milosťou dookola” obsahuje tri prízvučné slabiky (“milosť,” “dookola,” “dookola,”), ktoré sa striedajú s neprízvučnými slabikami. Hopkins tento vzor často porušuje, aby mu dodal viac života, lepšie odrážal každodennú reč a vyhol sa monotónnemu tónu.
Hopkins rád zapcháva svoje verše výbušnými a živelnými zvukmi, intenzívnou energiou a lyrickým vzletom, ako napríklad pri veršoch “ide domov medzi / najplnšími, najkrehkejšími fliačikmi / snehovej vločky; to’je dosť zmiešané.” Tieto aliteračné zvuky sa z jazyka vynárajú ako iskry nad táborákom. Praskajú energiou. Hopkins je básnik, ktorý miluje žeravé bohatstvo a prekvapujúcu rozmanitosť skutočnosti, a to sa odráža aj v jeho niekedy prekvapivom výbere slov a zvukov. Dokonca si vytvoril vlastný básnický rytmus, ktorý používa vo veľkej časti svojej poézie, nazývaný “pružný rytmus,” ako pružnejší vzor, ktorý mu umožňuje včleniť do veršov viac zvukov a úderov.
Okrem týchto formálnych aspektov Hopkins v celej básni využíva obrazy, ktoré umocňujú jej tému. Preplietol do nej symboliku Panny Márie, napríklad časté spomínanie modrej farby, ktorá je Máriinou”farbou. “Sklenené modré dni”; “Modré nech je: toto modré nebo”; “Tento kúpeľ modrý a slabučký”; “Ako vzduch azúrový”; “Ešte taký zafírový výstrel” atď. Často sa objavuje aj slovo “matka”. Mária je v jazyku týchto krásnych básnických veršov všadeprítomná, rovnako ako je všadeprítomná v našich životoch, hrá “v milosti svoju úlohu / o človeku”bijúcom srdci.”
Jedným z miest, kde sa objavuje materstvo, je úvod básne. Hopkins začína oslovením niečoho neživého, samotného vzduchu (tzv. “apostrofou.”)
Divoký vzduch, svetom materinský vzduch,
Všade ma hnevá,
Každá riasa či vlas
Vlní sa; ide domov medzi nimi
Najplchovejší, najkrehkejší - flirtovaný
Snehová vločka; ktorá’je dosť zmiešaná
S, hádanky, a je bohatý
V každej najmenšej veci’s životom
Básnik sústreďuje našu pozornosť na túto všadeprítomnú, no neviditeľnú silu, ktorá nás udržuje pri živote a obklopuje nás, “hniezdi” v každom čase. Prebúdza v nás záhadu tejto pozoruhodnej skutočnosti, ktorá nás obklopuje — doslova i obrazne — evokuje jej tajomnosť slovom “hádanky,” a jej univerzálnosť tým, že nám pripomína, že aj “najmenšia vec’život” závisí od tohto vzduchu. Najmenšie chlpaté zvieratko s rýchlo vibrujúcou, chvejúcou sa hruďou žije vo vzduchu a prostredníctvom neho, rovnako ako ty a ja.
Po tom, ako nám otvoril oči pre zázrak tejto látky, ktorá je naším “viac ako mäso a nápoj,” potom iniciuje porovnanie s Pannou Máriou, keď hovorí, že vzduch mu pripomína
Tu, ktorá nielen
Dala Bohu’nekonečno
Zmenšila na detstvo
Vítaná v lone a na prsiach,
Pôrod, mlieko a všetko ostatné
Ale matky každú novú milosť
Tá teraz dosahuje náš rod—
Mária Nepoškvrnená.
Ako presne je Panna Mária podobná vzduchu? Hopkins poukazuje na to, že jej veľkolepým povolaním je “nechať prejsť všetku Božiu’slávu, / Božiu’slávu, ktorá by išla / cez ňu a z nej prúdila.”Naznačené prirovnanie je jasné: Boh je ako slnko, ktoré osvetľuje celý svet, a tak ako slnečné’lúče prichádzajú na zem a šíria sa vzduchom, tak sa k nám šíri Božia’láska, milosrdenstvo a milosť prostredníctvom Márie. “Hovorím, že sme omotaní / milosrdenstvom dookola, / akoby vzduchom." ” A aký je kanál Božieho’milosrdenstva? Modlitby Presvätej Bohorodičky: “Ona, divoká pavučina, zázračné rúcho, / Zahaluje vinnú zemeguľu, / Keďže Boh nechal rozdávať / jej modlitbu svojej prozreteľnosti.”
A tak ako žijeme z neviditeľného vzduchu a skrze neho, žijeme z neviditeľnej milosti sprostredkovanej Pannou Máriou a skrze ňu. Hopkins píše, že sme “určení zdieľať / jej život, ako život vzduch.” A potom sa odvoláva na teologickú koncepciu Márie ako sprostredkovateľky všetkých milostí:
Ak som pochopil,
Vysoko drží materstvo
Vďaka všetkým našim duchovným dobrám
A v milosti hrá svoju úlohu
A o človeku’bije srdce,
Leží, ako vzduch’s jemnou záplavou,
Tanec smrti v jeho krvi;
Ale žiadna úloha, len to, čo bude
Buď stále Kristus, náš Spasiteľ.
Inými slovami, Panna Mária, ako učili niektorí teológovia, nám neustále rozdáva Božie’milosti, od okamihu k okamihu zohráva dôvernú úlohu v našom duchovnom živote, jej pozorná láska je nám tak blízka a stála ako naše vlastné dýchanie.
Ako píše Bernadette Waterman War v “Gerard Manley Hopkins a Panna Mária,” “Básnik nám pripomína, ako potrebujeme milosť, ako potrebujeme vzduch, aby sme nezomreli. Práve prostredníctvom Márie nám Božia’milosť dáva život. Pre Božiu’milosť používa postavu svetla, pričom poukazuje na to, že bez vzduchu, ktorý ho filtruje, by slnečné svetlo bolo príliš silné na to, aby ho ľudský organizmus uniesol.”
Tento posledný bod — o vzduchu’zmierňujúcom silu slnka’aby vyhovoval našim silám — si zaslúži ďalšie zamyslenie. Hopkins necháva svoju fantáziu rozprúdiť, čo by sa stalo bez vzduchu, ako by slnko’svojou plnou intenzitou oslepilo zem. Nadbytok svetla by zmenil náš zrak na čierny a my’by sme boli ponorení do tmy:
Ak vzduch nerobil
Tento kúpeľ modrý a slabučký
Jeho oheň, slnkom by zatriasol,
Blúdna a oslepujúca guľa
Spútaná čiernotou, a všetko
Husté hviezdy okolo neho sa kotúľajú
Blesknúce ako škvrny uhlia,
Kvarcový prameň alebo iskry soli,
V špinavej rozľahlej klenbe.
Bohatá metaforická obraznosť použitá v tomto úryvku je tiež príkladom Hopkinsovho’ pozorného a pozorného štúdia “vecí,” ako vyzerajú, ako sa cítia, ako voňajú. Všetci veľkí básnici sú v prvom rade skvelými pozorovateľmi sveta, ktorí využívajú svoje vybrúsené zmysly na prenikanie do podstaty predmetov. Hopkins v našich mysliach stvárňuje žeravenie uhlia alebo rozsypávanie soli. Práve Hopkinsova schopnosť realisticky vykresliť jednoduché veci každodenného života (uhlie, soľ) a potom ich prepojiť s najvznešenejšími končinami skutočnosti (Božia sláva a milosť) tvorí hlavnú časť jeho básnickej geniality. Prostredníctvom známych obrazov Hopkins vykresľuje obraz toho, ako by vyzeralo nefiltrované slnečné svetlo (a tým aj to, aká by bola Božia’sláva pre nevykúpeného človeka).
Ale Panna Mária prišla “formovať / tie údy, ako sú naše,” čiže dať Bohu ľudskú podobu, miernu tvár, na ktorú by sa dalo pozerať a ktorá by nás v jeho skrytom smrteľnom živote neoslepovala ako nefiltrovaný slnečný svit. Boh sa prispôsobil nášmu stavu, zmiernil žiaru svojho majestátu prostredníctvom dievčiny z Nazareta. “Jej ruka zanecháva jeho svetlo / presýtené tak, aby vyhovovalo nášmu zraku.”
Môžeme sledovať Hopkinsov’ myšlienkový pochod ešte ďalej. Práve vďaka Vteleniu a Vykúpeniu, ktoré sa uskutočnili vďaka Máriinej’spolupráci, môžeme dúfať, že jedného dňa uvidíme Boha z tváre do tváre, že budeme hľadieť do toho žiarivého, prenikavého bodu svetla ako Dante na konci Božskej komédie, ktorého nedostatok robí človeka skutočne slepým.
V ľahkej, tanečnej poézii Hopkins vytvoril hlbokú meditáciu o Márii a jej úlohe v našom živote. Starostlivo rozpracoval rôzne spoločné črty medzi Máriou a vzduchom, to, ako sú obaja stále s nami, udržiavajú náš život a rozptyľujú okolo nás svetlo.