4. december 2012, (Pop.org) – Navrhovaný zákon o deťoch a adolescentoch v Peru vyvoláva búrlivú diskusiu. Na jednej strane stojí UNICEF, Populačný fond OSN, organizácia Save the Children, radikálne feministické hnutia a organizácie zastávajúce potraty. Mnohé z nich, ak nie väčšina, sú financované zo zahraničia. Podľa týchto organizácií medzi najdôležitejšie „práva detí“ patria takzvané „sexuálne a reprodukčné práva“. Tie nabádajú k predčasnej sexuálnej aktivite a požívaniu kondómov vo veľkej miere už od štrnásteho roku života, aby sa tak riešilo možné riziko tehotenstva a pohlavne prenosných chorôb.
Na druhej strane stojí katolícka cirkev a mimovládne pro-life organizácie, ktoré sú presvedčené, že sexuálne potešenie, hoci má v živote človeka svoje opodstatnenie, nie je to najdôležitejšie. Veda ukazuje, že sex je najlepší v celoživotných monogamných vzťahoch, čiže v manželstvách a kondómy v rukách nervóznych adolescentov nenapomáhajú v zastavení tehotenstiev a prenosných chorobách.
Diskusia sa vyhrocuje najmä kvôli odseku 27 s názvom „Právo na sexuálne a reprodukčné zdravie“. Pre pochopenie tohto názvu sa musíme vrátiť do roku 1994, kedy sa v Káhire konala Medzinárodná konferencia o populácii a rozvoji. O „reprodukčných právach“ sa tam hovorilo ako o všelieku na chudobu. Odporúčali ich zástancovia názoru, že chudoby sa zbavíme rozširovaním dostupnosti legálnych potratov, dobrovoľnej sterilizácie a bezplatnej antikoncepcie. Zvýraznila sa aj dostatočná sexuálna osveta, aby sa podarilo premôcť neochotu žien a detí využívať tieto „zdravotnícke služby“.
Nie je teda prekvapivé, že mimovládne organizácie podporujúce potraty, ako napríklad hnutie Manuela Ramos či PROMSEX, odhodlane propagujú túto iniciatívu. Nové „sexuálne a reprodukčné práva“, ktoré sa začleňujú do právneho rámca, dláždia cestu k legalizácii potratov.
„Služby pre reprodukčné a sexuálne práva“
Odsek 27 vláde nariaďuje umožniť tínedžerom od štrnástich rokov prístup k „informáciám, poradenstvu a službám pre reprodukčné a sexuálne zdravie“. Je dôležité si uvedomiť, ako mechanicky sú informácie v kurzoch podávané. To, čo si pod pojmom „poradenstvo“ predstavujeme, takmer neexistuje. Osobnostné školenia a vzdelávanie v oblasti morálky sa považujú za zbytočné. Emocionálne či psychologické potreby detí a adolescentov sa neberú do úvahy. Jediné, na čom záleží, sú ich pohlavné orgány.
Antikoncepcia by sa tak dostávala k tínedžerom bez vedomia či súhlasu ich rodičov alebo opatrovníkov. Medzi takú antikoncepciu by patrili invazívne metódy ako vnútromaternicové telieska, hormonálne injekcie a široká distribúcia kondómov. Takzvané „diskrétne sexuálne zdravotnícke služby“ by takisto mohli zahŕňať vazektómiu či podviazanie vaječníkov. Rodičia by boli vylúčení z rozhodovacieho procesu o zdraví ich detí, ak by sa rozhodnutie týkalo sexu. To je jasný zásah do rodičovských práv.
UNICEF tento útok na rodičov a ich deti obhajuje tvrdením, že vysoké percento tehotenstiev tínedžeriek si vyžaduje opatrenia. Avšak oni sami si podkopávajú svoje tvrdenia tým, že svoju iniciatívu vyobrazujú ako snahu pomôcť adolescentom, aby dosiahli „slobodu sexuality“, inými slovami, „schopnosť rozhodnúť sa, kedy začať so sexom“. Podľa OSN je prvoradý účel „sexuálneho života“ potešenie. Ochrana pred tehotenstvom a pohlavnými chorobami je až na druhom mieste.
Nepravdivá štúdia vyvrátená
OSN, ako aj jej spojenci, obraňuje úsilie propagovať sex medzi mladými odvolávaním sa na „štúdie“, ktoré oni sami vypracovali a vydali. Nezávislé a objektívne vedecké štúdie ukazujú však úplne iný obraz o tom, kedy je vhodný čas začať so sexuálnym životom.
- Štúdia z roku 2002, ktorú vypracovalo hnutie Surveillance of Citizens Rights in Health (Dohľad nad občianskymi právami na zdravie), určila priemerný vek sexuálnej aktivity adolescentov na 16,8 roka u mužov a 18,9 u žien. Avšak k údajom bolo uvedené, že sa „vek môže líšiť v závislosti od regiónov a úrovne vzdelania.“
- Ministerstvo zdravotníctva v Peru v roku 2010 uskutočnilo prieskum medzi študentmi 2., 3. a 4. ročníka strednej školy. Podľa výpovedí stredoškolákov vo veku od 14 do 16 rokov štúdia odhalila, že len 19,7% z nich (28,3% chlapcov a 11,1% dievčat) už mali pohlavný styk.
- Podľa stále prebiehajúceho prieskumu ENDES v oblasti demografie a rodinného zdravia priemerný vek prvého pohlavného styku v mestách predstavuje 19,0 a vo vidieckych oblastiach 17,7 rokov.
Neskorý začiatok sexuálnej aktivity v Peru naznačuje, že hociktorý program na uvedomenie si svojich „sexuálnych a reprodukčných práv“ tínedžerov len povzbudí k sexuálnej aktivite. Bude to viesť k vyššiemu percentu mimomanželských tehotenstiev a pohlavne prenosných chorôb.
Spôsobilosť adolescentov
UNICEF sa snaží presadzovanie sexuálnych práv pre deti ospravedlniť tvrdením, že sú vtedy už dostatočne vyvinuté, telesne aj psychicky, aby sa vedeli rozhodnúť, či už čas na prvý sex nadišiel, alebo nie. Každý rodič štrnásťročného dieťaťa vám však povie, že je to do neba volajúci nezmysel.
Dôvod, prečo peruánsky zákon, ako aj zákony väčšiny krajín, označuje adolescentov mladších než 18 rokov ako „mládež“, je ten, že ešte nie sú mentálne zrelí, aby mohli byť považovaní za dospelých. Prečo by sme teda mali zo všeobecnej ochrany mladého človeka, ktorý je chránený rodičmi, opatrovníkmi či samotným právom, vyňať práve sexualitu? Čím skôr mladí začnú žiť sexuálne, tým viac sa vystavujú riziku v oblasti ich morálneho, psychologického a telesného zdravia. Taká zmena zákona by oslabila platnú právnu ochranu proti sexuálnemu zneužívaniu, ktoré je v súčasnosti medzi mladými rozšírené.
Nemali by sme prikývnuť zavedeniu „sexuálnych a reprodukčných práv“ pre peruánske deti. Tvrdenie, že takýto program prispieva k „ochrane detí a adolescentov“ je úplne mylné. Neexistuje nič nebezpečnejšie pre dieťa, než táto snaha spraviť z nich v oblasti sexuality slobodne konajúcu osobu, ktorá nie je chránená ani zákonom, ani rodičovskou láskou.
Je to veľmi podivný a zvrhlý program, ktorý má ďaleko od zákona o právach dieťaťa.