Matt Gaspers a ja sme už predtým - a s láskou - diskutovali o pravdepodobnosti, že František bol niekedy platným pápežom kvôli Benediktovej inovácii stať sa emeritným pápežom. V rovnakom bratskom duchu sa tejto výzvy opäť ujmem.
V podstate nikto nespochybňuje, že pápež František je prinajmenšom verejný materiálny heretik (či je formálne heretický, teda subjektívne vinný, je predmetom inej debaty).
V nedávnom článku na LifeSite však P. Gaspers spochybňuje stanovisko Matthewa McCuskera’a autorít, ktoré uvádza), že František nie je pápežom, pretože verejní materiálni heretici nie sú členmi viditeľnej Cirkvi (a teda automaticky strácajú úrad). Gaspers píše:
Z celej úcty k Msgr. Van Noorta, zdá sa mi, že materiálni heretici — tí “ktorí vonkajšie popierajú pravdu … alebo viacero právd božskej a katolíckej viery … nevedomky a nevinne,” podľa jeho slov — musia nevyhnutne zostať členmi Cirkvi, vzhľadom na to, že zlomyseľnosť (tvrdohlavé popieranie alebo pochybovanie) je znakom herézy v plnom a vlastnom zmysle slova. Ak chýba plné poznanie a plný súhlas, tak jednoducho nejde o pravého heretika v kanonickom zmysle.
Pápež František nestratil svoj úrad kvôli heréze: odpoveď pánovi McCuskerovi a Dr. LamontoviV prvom rade, pri všetkej úcte k pánovi McCuskerovi a Dr. Lamontovi, treba povedať, že pápež František je v tomto smere úplne iný. Gaspersovi, ak neverí’tvrdeniu Msgr. van Noorta’že materiálna heréza sama osebe stačí na to, aby sa osoba ocitla mimo viditeľnej Cirkvi, a teda automaticky stratila úrad, možno si vypočuje Ludwiga Otta, obľúbeného autora Fundamentals of Catholic Dogma? Ott píše:
Verejní heretici, dokonca aj tí, ktorí sa mýlia v dobrej viere (materiálni heretici), nepatria do tela Cirkvi, teda do právneho spoločenstva Cirkvi. [1]
Ale ak pán Gaspers neverí’Ottovi, že materiálna heréza sama osebe stačí na to, aby sa človek ocitol mimo viditeľnej Cirkvi, a teda automaticky stratil úrad, možno si vypočuje mladého Karla Rahnera? Rahner uvádza, že to v skutočnosti nie je len jeho názor, ale takmer jednomyseľné [2] stanovisko teológov až do 40. rokov 20. storočia vrátane:
…aj tí verejní heretici a schizmatici ktorí buď nemôžu byť dokázaní, alebo v skutočnosti nie sú v heréze alebo schizme kvôli formálnemu hriechu alebo subjektívnej vine sú mimo Cirkvi. Skrátka, ani heretici a schizmatici v dobrej viere…nepatria…do viditeľnej Cirkvi…
Bolo to takmer všeobecné učenie teológov aj pred rokom 1943 a z prírody veci vyplýva, že aj hmotní heretici a schizmatici nepatria ako členovia do viditeľnej Cirkvi. Ak by totiž tí, ktorí sú mimo Cirkvi na základe síce neimputovateľného, ale predsa len verejného a právneho aktu, patrili…do Cirkvi, potom by viditeľná Cirkev už nemohla byť jedna, pokiaľ ide o jej viditeľnosť…[3]
Ale ak pán Gaspers neverí’Rahnerovi, že materiálna heréza sama osebe stačí na to, aby sa osoba ocitla mimo viditeľnej Cirkvi, a tým automaticky stratila úrad, možno si vypočuje významného kardinála Louisa Billota? Billot píše:
Exkomunikácia vitandi je zavŕšenou exkomunikáciou…sú jednoducho mimo Cirkvi, nie inak ako heretici a schizmatici, aj keď iným spôsobom.
Povedal som: ‘iným spôsobom’…Lebo heretici a schizmatici—aj čisto materiálni—sú oddelení od spoločenstva Katolíckej cirkvi samým prirodzeným božským zákonom. [4]
Ale ak pán Gaspers neverí’Billotovi, že materiálna heréza sama osebe stačí na to, aby sa človek ocitol mimo viditeľnej Cirkvi, a teda automaticky stratil úrad, možno si vypočuje doktora Cirkvi svätého Roberta kardinála Bellarmina? Bellarmín píše:
Otcovia jednomyseľne učia nielen to, že heretici sú mimo Cirkvi, ale aj to, že sú ‘ipso facto’ [automaticky, bez vyhlásenia Cirkvi] zbavení všetkej cirkevnej jurisdikcie a dôstojnosti…
[Úporný] heretik je odsúdený vlastným rozsudkom, to znamená, ako vysvetľuje Jeroným, že nie je vylúčený z Cirkvi exkomunikáciou ako množstvo iných hriešnikov, ale sám sa vylučuje z Cirkvi. [5]
Ale ak pán Gaspers napriek jednomyseľnému úsudku Otcov (ako sv. Jeroným) stále trvá na tom, že súčasné kánonické právo nejakým spôsobom bráni priebehu Božieho zákona, možno s nevôľou prijme Bellarminovo’vyvrátenie jeho stanoviska?
Nepomôže ani odpoveď, ktorú niektorí dávajú, že títo Otcovia hovoria podľa starobylého práva, ale teraz od dekrétu Kostnického koncilu nestrácajú jurisdikciu, ak nie sú exkomunikovaní podľa mena…to nepomôže nič. Lebo títo Otcovia, keď hovoria, že heretici strácajú jurisdikciu, netvrdia žiadne ľudské zákony…skôr argumentujú povahou herézy[6]
.Ale ak toto všetko nepresvedčí, možno pán Gaspers prijme názor najväčších vykladačov kánonického práva 20. storočia, otcov Wernza a Vidala? Vo svojom viaczväzkovom diele vyhlasujú:
Známa a otvorene prezradená heréza, ak rímsky pápež upadne do herézy, práve touto skutočnosťou sa považuje za zbaveného jurisdikčnej moci ješte pred akýmkoľvek deklaratívnym rozsudkom Cirkvi…Pápež, ktorý upadne do verejného kacírstva, prestane ipso facto byť členom Cirkvi; preto prestane byť aj hlavou Cirkvi.[7]
Kacírsky pápež “sa považuje za zbaveného jurisdikčnej moci ješte pred akýmkoľvek deklaratívnym rozsudkom Cirkvi.”
Ale ak by Gaspers trval na následnom kanonickom potvrdení Wernza a Vidala (uprednostňujúcom Bellarminovo’stanovisko), možno prijme stanovisko popredného kanonistu Dr. Edwarda Petersa? Peters píše:
Nepoznám žiadneho autora, ktorý by prišiel po Wernzovi a ktorý by spochybňoval túto analýzu [Wernzovu a Vidalovu]. Pozri napr, Ayrinhac, CONSTITUTION (1930) 33; Sipos, ENCHIRIDION (1954) 156; Regatillo, INSTITUTIONES I (1961) 299; Palazzini, DMC III (1966) 573; a Wrenn (2001) vyššie. Pokiaľ ide o absenciu podrobného kánonického skúmania mechaniky na posúdenie možnej pápežskej herézy, Cocchi, COMMENTARIUM II/2 (1931) n. 155, to pripisuje skutočnosti, že právo predpokladá bežné prípady a prispôsobuje sa zriedkavejším; dovolím si zopakovať, že heretickí pápeži sú asi tak zriedkaví, ako len môžu byť zriedkaví, a predsa sú.
V súhrne, a hoci by sa k tejto veci dali ponúknuť ďalšie dôležité body, podľa názoru moderných kanonistov od Wernza po Wrenna, akokoľvek vzdialená je možnosť, že by pápež skutočne upadol do herézy, a akokoľvek ťažké by bolo určiť, či pápež takto upadol, takáto katastrofa, Deus vetet, by mala za následok stratu pápežského úradu. [8]
Alebo opäť, ako sa vyjadril Rahner v roku 1947:
… Okrem toho biskup alebo pápež si podľa všeobecného učenia…zachováva svoju cirkevnú moc aj vtedy, ak je okultne neveriaci na čiste vnútornom fóre [t. j. vo svojom srdci, nie verejne]. Ale vlastnenie riadnej cirkevnej moci [zastávanie úradu] a nečlenstvo v Cirkvi [pre verejnú materiálnu herézu] sú pojmy, ktoré sa navzájom vylučujú…je v rozpore s povahou bežnej zvrchovanej moci v spoločnosti, aby ju mohol vykonávať nečlen alebo osoba zvonka. Bežný, trvalý výkon funkcie, ktorá je vlastná povahe spoločenstva, totiž v skutočnosti predstavuje členstvo.
SÚVISIACE:
Málo známou skutočnosťou (ale mimoriadne dôležitou, aby sa stala všeobecne známou) je, že sv. Tomáš Akvinský vo svojom Komentári ku Galaťanom učí, že hoci žiaden cirkevník nemá od Boha moc exkomunikovať spolunástupcu apoštolov alebo predstaveného, t. j. nástupcu svätého Petra (alebo v tomto prípade anjela z neba), predsa:
…apoštol [Pavol] hovorí, že dôstojnosť evanjeliového učenia, ktoré pochádza priamo od Boha, je taká veľká, že ak človek alebo dokonca anjel hlása iné evanjelium …je anatémou, t. j. musí byť odmietnutý a vylúčený.
… [P]rísluší nám vyriešiť námietky, ktoré sa v tejto súvislosti objavujú. Prvá je, že keďže rovný nemá moc nad rovnými a už vôbec nie nad nadriadenými, zdá sa, že apoštol [Pavol] nemá moc exkomunikovať apoštolov, ktorí sú jeho rovní, a tým menej anjelov, ktorí sú nadriadení… Preto je anatéma neplatná. Odpoveďou na to je, že apoštol nevydal tento rozsudok na základe vlastnej autority, ale na základe autority evanjeliového učenia [Depozitára viery], ktorého bol služobníkom a ktorého autorita učí, že ktokoľvek povie niečo, čo je v rozpore s ním, musí byť [zvýraznenie pridané] vylúčený a vyhostený.[9]
Ale Gaspers tvrdí, že svätý Tomáš podporuje jeho názor, že musí byť prítomná pertinencia:
je zrejmé, že heretik, ktorý tvrdohlavo neverí v jeden článok viery, nie je pripravený nasledovať učenie Cirkvi vo všetkých veciach; ak však nie je tvrdohlavý, nie je už v heréze, ale iba v omyle (ST II-II, q. 5, čl. 3).
Tomáš však hovorí o subjektívnej vine osoby, nie o tom, či je ešte stále členom viditeľnej Cirkvi. Vo svojom Komentári ku Galaťanom si necháva otvorené dvere k možnosti, že aj materiálni heretici, ktorí neboli varovaní a uznaní za pertinentných, sú ontologicky mimo Cirkvi, opäť ako keď svätý Pavol povedal: “Nech sú anathema”:
Ale o tom, či týmito slovami vtedy a tam vyniesol rozsudok nad heretikmi, možno pochybovať, keďže rozsudky nad heretikmi boli neskôr vynesené na konciloch. Napriek tomu možno povedať, že možno dával najavo, že si zaslúžia exkomunikáciu[10]
V každom prípade Cirkev mala od čias svätého Tomáša 750 rokov na to, aby sa zamyslela, spresnila a objasnila.
Ak by po tom všetkom pán Gaspers trval na tom, že len verejný FORMÁLNY heretik pápež mohol niekedy prísť o úrad, potom mi dovoľte, aby som ho informoval, že samotné kánonické právo (kán. 1321. 3) tvrdí, že František sa považuje za formálneho heretika, nielen za materiálneho:
Ak nie je zrejmé niečo iné, IMPULZIVITA SA PREDPOKLADÁ vždy, keď došlo k EXTERNÉMU PORUŠENIU.[xi] (zvýraznenie moje)
František je svojimi nemilosrdnými a opakovanými materiálne heretickými vyhláseniami—ako napríklad tvrdením, že trest smrti je nezákonný alebo že všetky náboženstvá sú cestami k Bohu—týmito VONKAJŠÍMI VYHLÁSENIAMI PREDSTAVOVANÝ formálny heretik, pretože nie je “inak zrejmé, že ním nie je.”
Ale ak kánonické právo hovorí, že František má byť považovaný za formálne heretického, potom aj Raymond kardinál Burke musí súhlasiť s tým, že František nie je pápežom, pretože presne toto povedal Catholic World Report v decembri 2016:
Ak by pápež formálne vyznával herézu, prestal by byť týmto aktom pápežom. Je to’automatické. A tak by sa to mohlo stať[12]
.
Státisíce katolíkov teraz čakajú, že Jeho Eminencia toto vyhlásenie dotiahne do konca.
Nechceme predpokladať neplatnosť už teraz. Lebo ako som sa už vyššie usiloval ukázať, medzi teológmi panuje takmer jednomyseľný názor, že aj materiálny heretik, teda človek, ktorý NIE JE heretikom ani v Božích očiach, napriek tomu NIE JE členom viditeľnej Cirkvi, a preto stráca svoj úrad ipso facto. Ako hovorí Bellarmín o pápežovi Libériovi, ktorý stratil svoj úrad v prospech pápeža Felixa:
O dva roky neskôr prišiel Liberiov zánik, o ktorom sme hovorili vyššie. Vtedy naozaj rímsky klérus zbavil Libéria jeho pontifikálnej hodnosti a prešiel k Felixovi, o ktorom vedel, že [vtedy] je katolík. Od toho času začal byť Felix skutočným pontifikom. Aj keď Liberius nebol heretik, predsa ho za neho považovali, a to pre mier, ktorý uzavrel s ariánmi, a na základe tejto domnienky mu mohli právom [merito] odobrať pontifikát: Lebo ľudia nie sú viazaní ani schopní čítať v srdciach; ale keď vidia, že niekto je heretik podľa jeho vonkajších skutkov, usudzujú, že je čistý a jednoduchý [simpliciter] heretik, a odsudzujú ho ako heretika. [13]
Stojí za zmienku, že hoci mnohí autori citujú Tomáša kardinála Kajetána, že pápež stráca svoj úrad až PO tom, čo ho za takého vyhlási nedokonalý koncil, je málo známym faktom (ale mimoriadne dôležitým, aby sa stal všeobecne známym), že Kajetán neskôr zmenil svoj postoj na postoj Roberta kardinála Bellarmina:
… [Kajetán] opustil svoju tézu, ktorú tak dôrazne obhajoval v De Comparatione, že v prípade herézy sa pápež nemá ipso facto považovať za zosadeného.” [14]
Na záver, oproti stanovisku Matta Gaspersa (a iných) sa zdá, že jednoducho musí platiť, že verejný materiálny heretik pápež stráca úrad PRED akýmkoľvek deklaratívnym konaním zo strany Cirkvi. Ako totiž píše bývalý vatikánsky knihovník Alfons kardinál Stickler:
…[v] prvom tisícročí Cirkvi…vo svetle tejto tradície…sa jasne ukazuje, že pápež stojí na strane Cirkvi, ktorá sa nikdy nezmýlila, ktorá sa nemôže mýliť v otázkach, ktoré sa týkajú večnej duchovnej spásy. Preto je absolútnym (a teda implicitne neomylným) garantom pravdy, ktorú musí vyznávať ten, kto chce byť katolíkom…ak sa pápež naozaj mýli [verejne] v už definovaných otázkach (a to je niečo, čo treba dokázať, pretože to často chybne tvrdia [napríklad sedesvakantisti]), už nie je pápežom, a preto neohrozuje a nemôže ohroziť pápežskú neomylnosť…[15]
Dlhodobo tvrdím, že prevaha dôkazov naznačuje, že odstúpenie pápeža Benedikta’bolo neplatné (Porovnaj Tretie fatimské tajomstvo a synodálna cirkev, zväzok I. Odstúpenie pápeža Benedikta’, Amazon). Ak by však voľba pápeža Františka bola nejakým spôsobom platná, je ťažké pochopiť, ako prevaha dôkazov teraz nenaznačuje, že prišiel o svoj úrad kvôli materiálnej heréze—aj keby sa nejakým spôsobom formálne herézy nedopustil. [16]
KONIEC
[1] Ludwig Ott, Fundamentals of Catholic Dogma (TAN Books, 1974), s. 309-311.
[2] Ako upozorňuje Gaspers: “len materiálnych heretikov, aj keď manifestujúcich, sú členmi Cirkvi, obhajujú Franzelin, De Groot, D’Herbigny, Caperan, Terrien a niekoľko ďalších.”
[3] Karl Rahner, “Die Zugehörigkeit zur Kirche nach der Lehre der Enzyklika Pius XII Mystici Corporis Christi,” Zeitschrift für katholische Theologie, 69 Band (1947), s. 129-188. Porovnaj https://archive.org/details/theologicalinves0002karl/page/12/mode/2up?view=theater&q=univerzálne+náuky+teológov
[4] Louis kardinál Billot, SJ Tractatus De Ecclesia Christi 5. vydanie (Rím: Pápežská Gregorova univerzita, 1927), s. 310-311.
[5] Svätý Robert kardinál Bellarmín, O rímskom pápežovi, zväzok 1, kniha II, kapitola 30, prel. Ryan Grant (Mediatrix Press, 2015), s. 308-310. Ako cituje Billot, s. 295. Porovnaj https://wmreview.co.uk/2023/01/09/tradivox-vi/#_ftnref9
[6] Bellarmine, O rímskom pápežovi, zväzok 1, kniha II, kapitola 30, s. 308-310.
[7] Páter Franz Wernz a páter Pedro Vidal, Ius Canonicum II, s. 453.
[8] https://canonlawblog.wordpress.com/2016/12/16/a-canonical-primer-on-popes-and-heresy/
[9] https://isidore.co/aquinas/english/SSGalatians.htm#12
[10] https://isidore.co/aquinas/english/SSGalatians.htm#12
[11] Kán. 1321 P. 4 v poslednej revízii Kódexu z roku 1983. Za upozornenie na túto skutočnosť ďakujem kánonistovi Marcovi Balestrierimu.
[12] https://www.catholicworldreport.com/2016/12/19/cardinal-burke-no-i-am-not-saying-that-pope-francis-is-in-heresy/
[13] De Romano Pontifice, lib. II, cap. 30.
[14] Ulrich Horst, Juan de Torquemada a Thomas de Vio Cajetan, (Akademie Verlag, Berlin, 2012), s. 172. Horst sa pravdepodobne odvoláva na Cajetanovu’odpoveď Lutherovi v diele De divina institutione pontificatus Romani Pontificis.
[15] The Catholic Historical Review, roč. 60, č. 1, s. 1. 3 (október 1974), s. 427-441; Porov. https://www.obeythepope.com/2017/12/the-indefectible-church-of-rome.html
[16]Sedesvakantistickí kritici nepochybne tvrdia to isté o všetkých pápežoch od Jána XXIII, ale nesmieme zabúdať, že nehovoríme len o chybení zo strany pápežov, ale o herezme. A heréza znamená popretie učenia, ktorému sa má veriť s božskou a katolíckou vierou. Je na nich, aby dokázali, že niektorý z týchto pápežov verejne poprel De Fide dogmy Cirkvi takým jednoznačným spôsobom, ako to urobil Bergoglio; Porov. https://www.padreperegrino.org/2022/10/infallible/.