8. januára 2013 (FRC.org) - Homosexuálni aktivisti spustili priamo na stránke Bieleho domu petičnú akciu. Obamovu administratívu žiadajú, aby „rímskokatolícku cirkev kvôli jej postojom k homosexualite oficiálne uznala za nenávistnú skupinu“.
Prezidentov kabinet prisľúbil formálnu odpoveď na akúkoľvek petíciu uverejnenú na stránke, ak ju počas tridsiatich dní podpíše aspoň 25 000 ľudí.
V anti-katolíckej petícii sa píše:
Vo svojom vianočnom prejave kardinálskemu kolégiu pápež Benedikt XVI., svetový predstaviteľ rímskokatolíckej cirkvi, ponižoval a znevažoval homosexuálov na celom svete. Nenávistnou rečou a diskriminačnými poznámkami vykreslil pápež homosexuálov ako druhotriednych obyvateľov sveta. Benedikt vyhlásil, že homosexuáli, ktorí zakladajú rodiny, sú hrozbou pre spoločnosť a že takíto rodičia zbavujú deti dôstojnosti. Naznačil tiež, že homosexuálne rodiny sú podľudské, keďže v Božích očiach nemajú dôstojnosť.
Rímskokatolícka cirkev na základe týchto poznámok spadá pod pojem nenávistná skupina, tak ako je definovaná organizáciami The Southern Poverty Law Center (SPLC) a The Anti-Defamation League.
Táto konkrétna petícia môže byť pre popredné homosexuálne skupiny zahanbením. Desať dní pred koncom tridsaťdňovej lehoty petíciu podpísalo len 1 713 ľudí.
Skutočnosť, že takáto petícia vôbec vznikla a následne bolo povolené jej zotrvanie na stránkach Bieleho domu, ukazuje riziko zavedenia hanlivého označenia „nenávistný“ pre tých, ktorí nesúhlasia s homosexuálnym správaním a sú proti homosexuálnej politickej agende.
Práve organizácia SPLC, ľavicová skupina aktivistov, dala nálepku „nenávistnej skupiny“ organizáciám, ktoré sú proti homosexualite. Označenie „nenávistná skupina“ zo strany SPLC však nie je nič viac než osobný názor (a výhodný fundraisingový nástroj) súkromnej organizácie. Liberáli sa rovnako pokúšajú toto označenie urobiť kvázi oficiálnym (opisujúc napríklad Radu pre výskum rodiny ako „potvrdenú“ nenávistnú skupinu).
Niektorí homosexuálni aktivisti sú požiadavkou na prezidenta Spojených štátov amerických o „oficiálne“ vykonanie niečoho, na čo vláda nemá žiadnu „oficiálnu“ právomoc, zmätení. (Môžeme tvrdiť, že petícia porušuje podmienky použitia internetovej stránky a mala by byť odtiaľ odstránená, nakoľko tieto zakazujú „petície, ktoré sa netýkajú súčasných alebo potenciálnych krokov alebo politík federálnej vlády“.) Zločiny z nenávisti vláda trestá, týka sa to však skutočných násilných činov. To, že niektorí ľudia nevidia rozdiel medzi pro-rodinne založenou skupinou, „nenávistnou skupinou“ a „zločinom z nenávisti“ dokazuje, že naše vyššie spomenuté varovanie pred rizikom návrhu o federálnych „nenávistných zločinoch“ (alebo „pomyselných zločinoch“) sa stáva realitou.
Navyše, SPLC trvala na tom, že nikoho nebudú označovať za „nenávistnú skupinu“ preto, že je teologicky proti homosexualite, ale len na základe tvrdení, ktoré sú „klamlivé“ alebo „démonizujú“ homosexuálov. K predkladateľom tejto petície sa však uvedená poznámka asi nedostala, keďže úplne jasne útočia na katolícku cirkev len pre jej ideologické názory. To len opätovne dokazuje, že akékoľvek skupiny, ktoré zastávajú tradičnú sexuálnu etiku, bez ohľadu na to, aké logické a súcitné sú, sú aj napadnuteľné homosexuálnym hnutím.
Iróniou je, že označenie jednotlivcov alebo skupín ako „nenávistných“, má za následok nenávisť voči nim – skutočnú nenávisť, ktorá, ako v prípade streľby 15. 8. 2012 v sídle FRC vo Washingtone, reálne viedla k násiliu. Homosexuáli sa tiež niekedy stávajú obeťami násilných útokov, ale podporovať odplatu proti skupinám, ktoré sú jasne proti násiliu ako FRC a katolícka cirkev, nie je riešením.
Aha, a ešte jedna vec – pápežov príhovor kardinálom vlastne neobsahoval žiadnu výslovnú zmienku o homosexualite (hoci jeho obrana tradičného manželstva bola zrejmá). Na doplnenie uvádzam, že iniciátori petície Bielemu domu tiež nespomenuli nič o pápežovej rozsiahlej citácii publikácie, ktorej autorom je francúzsky vrchný židovský rabín. Chcú aj judaistov označiť za „nenávistnú skupinu“?
Tu sú výňatky z pápežovho príhovoru zaoberajúce sa otázkami rodiny:
Obrovská radosť, s ktorou sa rodiny z celého sveta zišli v Miláne naznačuje, že rodina je, napriek všetkým opačným dojmom, stále silná a plná života. Nedá sa poprieť kríza, ktorá ju od základov ohrozuje, zvlášť v západnom svete. Synoda opakovane kvôli odovzdávaniu viery zdôrazňovala význam rodiny ako autentického rámca, v ktorej sa odovzdáva plán ľudskej existencie. To je niečo, čo sa učíme žiť a trpieť spolu s ostatnými. Otázka rodiny je nielen o osobitnom spoločenskom usporiadaní ale o samotnom človeku – o tom, kto je a čo to znamená byť autenticky ľudským. Výzvy sú rôzne. Najprv je tu otázka schopnosti človeka zaviazať sa alebo vyhnúť sa záväzku. Je človek schopný prijať záväzok na celý život? Je to zlučiteľné s ľudskou podstatou? Neodporuje to jeho slobode a sebarealizácii? Stáva sa človek sám sebou, keď žije len pre seba a vstupuje len do takých vzťahov s inými, ktoré môže opäť kedykoľvek ukončiť? Je celoživotný sľub protikladom slobody? Stojí za to utrpenie? Odmietnutie človeka prijať akýkoľvek záväzok, čo sa stáva neuveriteľne bežným ako výsledok nesprávneho chápania slobody a sebarealizácie, rovnako ako túžby uniknúť trápeniu, znamená, že človek zostáva uzatvorený sám do seba a drží svoje „ja“ hlavne pre seba bez akéhokoľvek povznesenia sa nad neho. Človek nachádza sám seba len v sebadarovaní a len keď sa otvorí voči inému človeku, voči ostatným, voči deťom, rodine. Len ak sa nechá zmeniť skrze utrpenie, objaví šírku svojej ľudskosti. Keď zavrhne takýto záväzok, kľúčové hodnoty ľudskej existencie tiež zmiznú: otec, matka, dieťa – základné prvky zážitku byť človekom sú stratené.
Gilles Bernheim, vrchný rabín Francúzska, v podrobnej a hlboko dojímavej štúdii ukazuje, že útok, ktorý v súčasnosti zažívame na skutočnú štruktúru rodiny pozostávajúcu z otca, matky a dieťaťa, je oveľa hlbší. Kým doteraz sme falošné chápanie podstaty ľudskej slobody považovali za jeden dôvod krízy rodiny, teraz sa stáva zrejmým, že samotné poňatie bytia, teda toho, čo naozaj znamená byť človekom, je spochybnené. Cituje známy výrok Simona de Beauvoir: „Ženou sa nik nenarodí, stáva sa ňou“ (On ne naît pas femme, on le devient.). Tieto slová sú základom toho, čo je dnes predkladané pod pojmom „pohlavie“ ako nová filozofia sexuality. Podľa tejto filozofie pohlavie už nie je prvok daný prírodou, ktorý má človek prijať a dať mu osobný zmysel. Je to spoločenská úloha, ktorú si vyberáme pre seba, kým v minulosti to pre nás určovala spoločnosť. Hlboký podvod tejto teórie a antropologickej revolúcie v nej obsiahnutej je zrejmý. Ľudia spochybňujú ideu, že majú nejakú podstatu danú ich telesnou identitou, ktorá slúži ako určujúci prvok ľudskej bytosti. Popierajú svoju podstatu a rozhodujú o tom, že to nie je niečo, čo im je vopred dané, ale že si to pre seba vytvárajú. Podľa biblického popisu stvorenia byť vytvorený Bohom ako muž a žena sa vzťahuje k podstate ľudskej bytosti. Táto dvojakosť je základným aspektom toho, čo znamená byť ľudským tak, ako to ustanovil Boh. Práve táto dvojakosť ako niečo vopred dané je predmetom sporu. Slová stvorenia: „Muža a ženu ich stvoril“ (Gen 1:27) už neplatia. Teraz platí toto: nie Boh ich stvoril ako muža a ženu – doteraz to robila spoločnosť, teraz sa o tom rozhodneme sami. Muž a žena ako vytvorené skutočnosti, ako podstata ľudského bytia, už neexistujú. Človek spochybňuje svoju podstatu. Odteraz je už len duchom a vôľou. Manipulácia prírody, nad ktorou dnes žialime, kde sa jedná o naše životné prostredie, sa teraz stáva zásadnou voľbou človeka, kde sa jedná o neho samého. Odteraz už je len abstraktná ľudská bytosť, ktorá si pre seba vyberá, čo bude jeho podstatou. Stvorení muž a žena ako doplnkové verzie toho, čo znamená byť ľudským, sú predmetom rozporov. Ale ak pri stvorení muža a ženy nie je žiadna vopred ustanovená dvojakosť, potom ani rodina už viac nie je realitou založenou stvorením. Podobne dieťa stratilo miesto, ktoré mu doteraz patrilo, a dôstojnosť, ktorá mu prislúchala. Bernheim poukazuje na to, že v súčasnosti, chtiac-nechtiac, dieťa už nie je predmetom práv, ale objektom, na ktorý ľudia majú právo a ktorý majú právo získať pre seba. Keď sa sloboda byť kreatívnym zmení na slobodu vytvoriť sám seba, potom sa nutne popiera sám Stvoriteľ a nakoniec je aj človek zbavený svojej dôstojnosti Božieho stvorenia ako obrazu Boha v jadre svojho bytia. Obrana rodiny je o človeku samom. Popretím Boha sa vytratí aj ľudská dôstojnosť. Kto obraňuje Boha, obraňuje človeka.
Autor: Peter Sprigg