Bolo by zaujímavé vedieť, či, ak správne predpokladám, pozná väčšina Američanov príbeh Helen Kellerovej (1880 – 1968). Ak o nej teraz čítate po prvýkrát, znamená to, že som sa mýlil.
Počas svojich štúdií na vysokej škole rozpovedala v roku 1903 príbeh o svojom detstve Story of My Life a v roku 1919 si zahrala samu seba v nemom filme Deliverance. Jej detstvo bolo námetom hry The Miracle Worker z roku 1959, ktorá sa hrala na Broadwayi a tiež filmu s rovnakým názvom z roku 1962, v ktorom si hlavnú úlohu zahrala Patty Dukeová (Austinová) (nar. 1946).
V roku 1904 ukončila štúdium na Radcliffe. Čas strávený na univerzite a roky jej mladosti sú námetom televízneho filmu The Miracle Continues (1984).
Prezident Johnson jej v roku 1964 udelil prezidentskú medailu za slobodu. V rodnom štáte Alabama si ju v roku 2003 uctili umiestnením jej podobizne na americký štvrťdolár, v Capitole, sídle amerického Kongresu, jej postavili v roku 2009 sochu a jej meno nesie aj nemocnica.
Poštové známky, na ktorých je zobrazená, vydali krajiny po celom svete, vrátane USA v roku 1980. Sú po nej pomenované ulice a India v roku 2005 produkovala o nej film s názvom Black.
Čím si zaslúžila toľko pozornosti? Pretože po chorobe, ktorú utrpela ako 19-mesačné dieťa, zostala hluchá a slepá. Keď mala sedem rokov, naučila sa rozprávať a odvtedy, až do svojej smrti, neprestala prispievať do našich životov. Zomrela vo veku 88 rokov.
Očividne nikto nerozpovedal príbeh Helen Kellerovej jednovaječným dvojčatám z Belgicka. Mužom (45) - obuvníkom, ktorí v decembri v Belgicku žiadali vykonanie asistovanej samovraždy. A vyhoveli im, kvôli neznesiteľnej bolesti, čo je podľa belgického zákona podmienkou na jej vykonanie. Bolesť týchto mužov bola duševná – boli hluchí a postupne sa stávali aj slepými. V tomto veku neboli ešte ani zďaleka na konci svojich prirodzených životov. Ich stav bol síce neliečiteľný, ale nie smrteľný.
Zdá sa, že ani Jacqueline Herremansová, členka Belgickej komisie pre eutanáziu, nikdy nepočula o Helen Kellerovej. Vyhlásila, že dvojčatá „by neboli schopné viesť autonómne životy a že len používaním zmyslov dotyku nemali žiadne vyhliadky do budúcnosti“. (Zmysly vôní a chutí ignorovala.)
Založenie organizácie Not Dead Yet v polovici 90. rokov 20. storočia malo svoj dôvod. Jej členmi sú ľudia s rôznymi postihnutiami, ktorí vystupujú proti asistovanej samovražde a vehementne odporujú profesorovi Peterovi Singerovi a jeho kritériám pre ľudskú bytosť.
Slovo Talladega mnohí ľudia spájajú s pretekmi NASCAR a filmom z roku 2006 Talladega Nights: The Ballad of Ricky Bobby (Ricky Bobby: Najrýchlejší jazdec). Moja minulosť – keďže som tri roky žil s jedenástimi dospievajúcimi, psychicky a fyzicky postihnutými chlapcami, päť rokov som pracoval ako riaditeľ Chicagskej právnej kliniky advokátskej komory pre telesne postihnutých, býval v renovovanom Rehabilitačnom inštitúte v Chicagu – však zapríčiňuje, že slovo Talladega sa pre mňa spája s mestským slávnym Inštitútom pre hluchých a slepých v Alabame.
Keď som si čítal príbeh o belgických dvojčatách, pripomenulo mi to moju babičku z otcovej strany, ktorá oslepla ako mladá matka. Vychovala však päť detí. Tiež mi to pripomenulo, že som mal šťastie, keď som na súde pre mladistvých v okrese Cook (Chicago) natrafil na sudcu Stephena R. Yatesa, ktorý mal na starosti prejednávanie prípadov zneužívania a zanedbávania detí. Keď mu diagnostikovali Lou Gehrigovu chorobu (amyotrofická laterálna skleróza alebo ALS), naďalej pokračoval vo svojej práci sudcu a učiteľa. Zomrel vo veku 60 rokov, ale nie v dôsledku asistovanej samovraždy.
Možno neviete alebo vám nie je známe, ale všetci sme počuli, že sudca Yates počúval alebo čítal knihy kozmológa Stephena Hawkinga (nar. 1942), ktorého stav bol podobný ako pri Lou Gehrigovej chorobe.
Belgické dvojčatá mohli, podľa môjho názoru, žiť. A žiť spokojne, napriek hluchote a slepote. Dávam do pozornosti, že slepota v ich prípade prichádzala v priebehu niekoľkých rokov, takže mali dosť času, aby sa pripravili na novú situáciu. Očividne, dva roky z toho času využili na hľadanie lekára, ktorý by im pomohol spáchať samovraždu.
Dovoľte mi však, aby som vašu pozornosť presunul z osoby, resp. osôb s postihnutím na ich lekárov, príbuzných a opatrovateľov. Inšpiráciou pre nich by mohla byť Anna Sullivanová (1866-1934), „tvorkyňa divov“. Vo filme z roku 1962 ju stvárnila nebohá Anne Bancroftová (1931 – 2005) a v prepracovanej verzii z roku 1979 Patty Dukeová Austinová. Sullivanová vyrastala v chudobinci. Keď mala dvadsať rokov a bola takmer slepá, skončila školu pre nevidiacich a odcestovala z Massachusetts do Alabamy, aby učila 7-ročnú hluchoslepú Helen. Ona a Helen Kellerová sa stali priateľkami na celé desaťročia.
Dvadsať rokov po Anninej smrti publikovala Helen článok v časopise Teacher – Anne Sullivanová Macyová: Pocta opatrovaného dieťaťa z jej starostlivosti (1955). Existuje niekoľko biografií tejto veľkej učiteľky: Nella Braddyová - Anne Sullivanová Macyová: The Story Behind Helen Keller (1933), Sarah Millerová - Miss Spitfire: Reaching Helen Keller (2007), Marfe Ferguson Delanová - Helen’s Eyes: A Photobiography of Annie Sullivan, Helen Keller’s Teacher (2008) a Kim E. Nielsenová - Beyond the Miracle Worker: The Remarkable Life of Anne Sullivan Macy and Her Extraordinary Friendship with Helen Keller (2009).
Keď Anne zomierala, Helen ju držala za ruku. A tak si vymenili úlohy, z Helen sa stala Annina opatrovateľka. Pokiaľ ide o belgické dvojčatá, rozhodli sa, že radšej spáchajú samovraždu, než by sa mali starať o inú ľudskú bytosť, vrátane ich rodičov, ktorí ešte žijú a brata, ktorý ich bránil slovami Dylana Thomasa z roku 1951: „Do tej dobrej noci nekráčaj vo fraku ... besni, besni proti súmraku.“
James M. Thunder je advokát vo Washingtone, D. C., otec troch dcér a bývalý okresný prokurátor pre trestné činy zneužívania a zanedbávania detí. Tento článok bol pôvodne zverejnený v časopise The American Spectator a opätovne publikovaný so súhlasom autora.