V roku 2011 sa nemecký parlament nezávisle na príslušnosť k politickým stranám rozdelil vo veci predimplantačnej diagnostiky (PIGD) embryí. Parlament nakoniec rozhodol PIGD povoliť, čo oslabilo ochranu práva na život nenarodených detí ex utero. Spolková rada (vo svojej funkcii obdoba amerického senátu), ktorá zastupuje záujmy spolkových krajín v rámci legislatívneho procesu na celoštátnej úrovni, súhlasila s nariadením, ktoré povolí PIGD. Po takejto diagnostike sa rodičia môžu rozhodnúť, či budú alebo nebudú súhlasiť s implantáciou embrya, ktoré nie je zdravé. Aj keď sú uchovávané kryokonzerváciou (uchovávanie organizmov a tkanív pomocou veľmi nízkych teplôt, pozn.prekl.), embryá, ktorí nie sú implantované, nakoniec odumrú.
Umožnenie tejto voľby môže vytvárať dojem, že možno nestojí za to žiť život s ochorením či hendikepom. Vážne to ohrozuje právo na život nielen nenarodených detí, ale každého - pretože každý môže ochorieť či stať sa hendikepovaným. V tejto dobe už mnohé krajiny umožňujú aj neskoré potraty, ak sa zistí, že nenarodené dieťa je choré alebo postihnuté. V niektorých jurisdikciách, ako je aj prípad Rakúska, je dokonca rázštep pery a podnebia dostatočným dôvodom na legálne povolenie potratu. Tento prístup, podľa niektorých užitočný pre rodičov, pôsobí presne opačne - na plecia rodičov kladie neľudské bremeno. Ak väčšinový názor spoločnosti je, že predvídateľným postihnutiam sa dá vyhnúť (zabitím toho ktorého nenarodeného dieťaťa), môžu sa rodičia cítiť nútení zdôvodňovať, prečo nepodstúpili potrat i napriek tomu, že sú si vedomí skutočnosti, že ich syn alebo dcéra sú hendikepovaní. Dlhodobá ujma spôsobená takýmito zákonmi ďaleko presahuje individuálne obete. Prispieva k vytváraniu kultúry smrti.