RÍM – Do konca pontifikátu Benedikta XVI. zostávajú tri dni. Je takmer nemožné držať krok so všetkými rečami a špekuláciami, ktoré víria internetom a týkajú sa jeho rezignácie a nadchádzajúceho konkláve. Celý svet chce vedieť, čo sa v skutočnosti deje. Bohužiaľ, ozajstné vysvetlenie a rozmer toho, čo sa práve odohráva, pravdepodobne nikdy nebude sprístupnené v plnej miere. Najlepšie, čo môžeme urobiť, je pozorne preskúmať to, čo vieme a kriticky poprepájať dostupné fakty.
Najprv sme tu mali bombastický príbeh denníka La Repubblica. Ten informoval o tristostranovej správe troch kardinálov, údajne s detailným popisom aktivít homosexuálneho tajného spolku, vydieračstva a manipulácií vatikánskych úradníkov, ako aj o možných finančných zločinoch. Mnohí boli presvedčení, že celý príbeh je len podvod. Iní sa zasa oprávnene pýtali, ako mohol nejaký novinár vedieť čokoľvek o obsahu správy, keďže by mal existovať len jeden rukopis a ten je v pápežovom súkromnom trezore.
V našom aktuálnom spravodajstve som si dávala pozor na používanie slov a fráz ako „údajne“ a „La Repubblica tvrdí“. Bolo by nemožné neinformovať o tom minimálne preto, že príbeh už koloval a dostával sa do popredia, ale chceli sme byť opatrní. Skúsený vatikanista Robert Moynihan, zakladateľ časopisu Inside the Vatican, patrí v Ríme medzi tých, ktorí kládli tieto otázky. Podľa jeho špekulácií je nepravdepodobné, že nejaký novinár skutočne videl tento dokument. Informácie však mohli uniknúť.
Hovorí sa, že dokument nemohol byť vyzradený za žiadnych okolností, keďže v rukách ho mali len traja kardináli a pápež. Moynihan však zdôrazňuje, že do úvahy je potrebné brať aj ľudí, ktorí boli súčasťou rozhovorov pre vypracovanie správy. Títo žijú a pracujú vo vzájomnej blízkosti a je určite možné, že o otázkach, ktoré im položili, ako aj o odpovediach, sa spolu rozprávali, prípadne o tom hovorili so svojimi rodinami.
Moynihanovi som poslala tento email:
Robert,
zabúdaš na ďalší dôležitý zdroj informácií.
Tristostranová kniha s asi deväťsto slovami neuzrie svetlo sveta bez toho, aby minimálne jeden človek nevykonával administratívnu prácu. Nezdá sa mi veľmi pravdepodobné, že by traja starší kardináli boli rýchlymi pisármi, alebo že by boli dostatočne oboznámení s kancelárskym zariadením. O tom, že by to písali sami na počítačoch, ani nehovorím. La Repubblica to nespomína, ale môžeme predpokladať, že nejde o dokument písaný ručne.
Niekto predsa musel vypracovať otázky, vytlačiť ich, zozbierať odpovede a sformulovať finálnu podobu správy. To je práca najmenej pre dvoch alebo troch administratívnych zamestnancov pracujúcich popri kardináloch. Potom je tu kardinálska výpomoc, zamestnanci ich úradov a osobný personál. Všetci títo ľudia mohli získať nejaký prístup k papierom ešte pred odovzdaním dokumentu. A administratívni zamestnanci, ktorí správu finalizovali, celkom určite mohli aspoň z časti poznať jej obsah, ak aj nie celý, ako hovoríš.
„Pravdivé fakty,“ odpovedal.
Moynihan napísal aj o rozhovore, ktorý mal s Ignaziom Ingraom, novinárom, ktorý publikoval pôvodný článok v talianskom časopise Panorama. Ingrao pripustil, že dokument nevidel a s kardinálmi nehovoril.
„Moja práca bola starostlivou rekonštrukciou,“ uviedol Ingrao. „Samozrejme, už dlhší čas som sa o spis zaujímal. A keď pápež 11. februára 2013 rezignoval, môj záujem len vzrástol. Systematicky som vyhľadával ľudí v kúrii, o ktorých som si myslel, že mohli byť vyšetrovaní a po jednom som sa s nimi rozprával.“ Tých pätnásť ľudí mu poskytlo náčrt, aby som pochopil, čoho sa otázky týkali.
Ingrao si je však istý „homosexuálnou lobby,“ o ktorej existencii vo svojom článku písal. Téma „sa stala aktuálnou, pretože niekoľko ľudí, ktorí boli vypočúvaní kardinálmi, mi povedalo, že otázky sa týkali tohto aspektu ... Bolo to jednoznačné“.
„Z viacerých zdrojov som počul, že kardináli sa zvlášť zaujímali o túto problematiku. Nič z toho, čo mi bolo povedané, som nepovažoval za platné, pokiaľ to bolo len z jedného zdroja. Vyžadoval som najmenej dva alebo tri zdroje, ktoré uviedli to isté. Ak som niečo počul od dvoch alebo viacerých zdrojov, a ak moje zdroje potvrdili jeden druhý, vedel som, že počujem niečo na báze skutočnosti.“
Prvá reakcia Vatikánu „ani nepotvrdila, ani nepoprela“ čokoľvek o práci kardinálov. Vydali tlačovú správu vyčítajúcu médiám vymýšľanie si. Ale následne zmenili svoj prístup. Štátny sekretariát vydal vyhlásenie: „Je poľutovaniahodné, že čím viac sa približujeme začiatku konkláve ... sa tu vo veľkej miere spomínajú často neoverené, neoveriteľné alebo úplne nepravdivé spravodajské historky, ktoré vážne poškodzujú osoby a inštitúcie.“
„Ak sa v minulosti takzvané superveľmoci, konkrétne štáty, snažili ovplyvniť voľbu pápeža v ich prospech, dnes tu máme pokus o použitie váhy verejnej mienky, často na báze dohadov, ktoré nezachytávajú duchovný aspekt tohto momentu v živote cirkvi.“
Otázku, či takáto správa existuje alebo nie, vyriešil Vatikán vydaním vyhlásenia, ktoré samo o sebe síce veľa neprezrádza, minimálne však potvrdzuje, že základné fakty, o ktorých La Repubblica informovala, boli správne. Taká správa existuje, vytvorili ju menovaní kardináli a Benedikt sa rozhodol, že jej obsah zostane utajený. Správu odovzdá len do rúk nového pápeža. Stručné vyhlásenie zároveň pridáva nové meno, ktoré možno prípadne spájať s únikom informácií smerom k novinárom. Ide o sekretára komisie, františkána Luigiho Martignaniho.
Potom nasledoval článok vo zvyčajne dobre informovanom časopise Vatican Insider, projektu novín La Stampa. Tu sa uvádzalo, že obsah správy bude odhalený kardinálom na konkláve. Následne to na tlačovej konferencii poprel otec Lombardi s tým, že dokument bude odovzdaný výlučne do rúk nového pápeža. V rovnakom čase vyšli najavo ďalšie tipy o správnej stope talianskych novín. Bolo možné to vydedukovať zo slov pápeža Benedikta, ktorý poďakoval trom kardinálom za vykonanú prácu. Uviedol, že správa odhaľuje „limity a nedokonalosti ľudského prvku všetkých inštitúcií“.
Málo pochopiteľný aspekt vatikánskej politiky, ktorý je v novinárskych kruhoch v Ríme dobre známy, je, že otca Lombardiho, oficiálneho riaditeľa Vatikánskej tlačovej kancelárie, obmedzujú ťažkosti s „prístupom“.
Je to jedna zo zvláštností tohto pontifikátu, že, na rozdiel od svojho predchodcu Joaquina Navarro-Vallsa, ktorý pravidelne a v súkromí hovoril s pápežom Jánom Pavlom II., otec Lombardi nemá takýto privilegovaný prístup k Benediktovi. Na širšie vysvetlenie tejto skutočnosti by bolo potrebné ozrejmiť niektoré rozpaky vyvolávajúce verejné faux pas tohto jezuitského matematika počas uplynulých ôsmich rokov. Taktiež nám to pomáha pochopiť, prečo sa niekedy verejné vyhlásenia Vatikánskej tlačovej kancelárie a stanoviská rôznych dikastérií od seba dosť líšia.
Jednou z najsilnejších narážok na to, že homosexuálna subkultúra v cirkvi vyvoláva obavy na vysokých miestach, je vyhlásenie kardinála, arcibiskupa v Sydney, ktorý vyzval Vatikánsku tlačovú kanceláriu, aby na správu reagovala „nejakým konštruktívnym spôsobom“.
Kardinál George Pell tesne pred odletom do Ríma uviedol: „O obsahu správy nič neviem, ale čokoľvek je v nej, je zrejmé, že v rámci vatikánskej byrokracie je potrebné uskutočniť významné reformy.“ Zároveň pochválil Benedikta za jeho „odvahu vydať poverenie na vypracovanie takejto správy“.
Otázky a zmätok ohľadom presného začiatku konkláve vyriešil dobre pripravený Benedikt. Vydal špeciálne motu proprio, v ktorom vyhlásil, že v prípade abdikácie pápeža je možné upustiť od požadovanej doby čakania a dátum konkláve je možné prispôsobiť.
Podľa aktuálnych pravidiel by bolo potrebné čakať do 15. marca. Kardináli však teraz môžu rozhodnúť, že veci pôjdu trochu rýchlejšie, keďže z vôle Boha nie je nutné verejné vystavenie pápežskej truhly, ani pohreb. Moderné spôsoby dopravy uľahčili presúvanie kardinálov zo vzdialenejších častí sveta a mnohí z nich sú už v meste.
Kardináli, ktorí sa zúčastnia voľby, začnú takzvané kongregácie, teda prípravné stretnutia po 1. marci 2013, v deň začiatku „sede vacante“ alebo obdobia prázdneho pápežského kresla. Otec Lombardi uviedol, že rozhodnutie o tom, kedy začne hlasovanie, môže ešte niekoľko dní trvať.
Benedikt tiež rozšíril a posilnil nutnú prísahu mlčanlivosti pre technikov, ktorých kardináli potrebujú „pri zabezpečení, aby žiadne audiovizuálne nahrávacie alebo zaznamenávacie zariadenie neboli nainštalované v uvedených oblastiach, osobitne v Sixtínskej kaplnke, kde sa voľba pápeža koná“.
Dôležité je aj to, že Benedikt rozhodol o automatickej exkomunikácii (latae sententiae) každého, kto poruší mlčanlivosť konkláve.
Poslednou zaujímavosťou je Benediktovo nariadenie o obnovení starej prísahy vernosti, ktorú má predniesť osobitne každý člen kolégia kardinálov novému pápežovi. Monsignor Guido Marini, majster pápežských liturgických ceremónií, známy ako veľký podporovateľ Benediktových liturgických reforiem, uviedol pre L’Osservatore Romano, že každý kardinál prítomný na prvej pápežskej omši pristúpi a verejne ponúkne svoj „akt poslušnosti“.
To je odklon od pravidiel z roku 2005, kedy namiesto starého rituálu prisahania bolo vybraných dvanásť ľudí reprezentujúcich „všetkých katolíkov“. Boli to traja kardináli, biskup, diecézny kňaz, diakon, zástupca mužskej a ženskej rehole a laici. Podľa slov Mariniho, Benedikt zmeny osobne schválil 18. februára 2013.
Zdanlivý chaos pomaly nadobúda určitú schému. Potvrdzuje sa presvedčenie mnohých ľudí, s ktorými som hovoril, že pápež Benedikt postupuje dohodnutým a organizovaným spôsobom. Skoro tak, akoby to všetko naplánoval. Vie, čo robí.
Myšlienka, že Benedikt konal v reakcii na tajnú správu kardinálov, že po prečítaní dokumentu bol taký šokovaný a zhrozený, až v akomsi zúfalstve spísal rezignáciu, taktiež prestáva byť prípustnou. Takéto náznaky len dokazujú, že tí, ktorí to rozširujú, nevedia nič o tomto mužovi. O mužovi, ktorého hlavnou úlohou počas pontifikátu, ktorú si sám stanovil, bolo vyčistiť „špinu“, o ktorej vedel ešte pred začiatkom výkonu svojho pápežského poslania. Predtým viac ako dvadsať rokov sedel vo svojej kancelárii v Kongregácii pre náuku viery a prijímal informácie tak z celého sveta, ako aj z vlastného zadného dvora o tom, čo sa deje.
Oveľa pravdepodobnejšie je, že Benedikt vydal poverenie na vypracovanie správy ako súčasť svojej práce a že ešte pred jej prečítaním si bol plne vedomý jej možného zdeformovania, podstaty a rozsahu.
V skutočnosti, dva týždne po oznámení, ktoré tak šokovalo a znepokojilo katolícky svet, dva týždne, počas ktorých som nerobila nič iné, len študovala spravodajstvo, blogy, emaily a správy, rozprávala sa s ľuďmi v Ríme a cez Skype po celom svete, sa mi zdá, že existencia tejto správy, spolu s inými zmenami a bodmi na Benediktovom zozname vecí, ktoré je potrebné vykonať, je možno to najpovzbudzujúcejšie, čo sme v poslednom čase počuli.
Naznačuje to, že to nie je len o deformácii. Že pápež Benedikt bojuje až do uplynutia 23. hodiny a stále má situáciu pevne v rukách. A že dielo jeho pontifikátu neskončí 28. februára 2013.
Hilary White