Taro Aso, japonský minister financií, úraduje len jeden mesiac, ale už vzbudil dosť polemík na celý život.
V januári 2013 sa dostal na novinové titulky, keď povedal pred výborom reformy sociálneho zabezpečenia seniorov, že by seniorom malo byť umožnené „poponáhľať sa do hrobu“. Je to typ poznámky, ktorá je veľmi urážlivá a ľudí sa osobne dotýka.
Je veľmi osobná, pretože množstvo z japonských čoraz zúfalejších finančných problémov pramení z demografického vývoja v krajine. Ale problém sa nachádza na začiatku života, nie na jeho konci.
Aby Asove poznámky neboli vytrhnuté z kontextu, existuje niekoľko vecí, ktoré by človek mal vedieť o japonskej demografii a jej vplyve na hospodárstvo. Poprvé, takmer štvrtina obyvateľov Japonska má viac ako 65 rokov. Predpokladá sa, že toto percento narastie do roku 2050 na takmer 40 %.
Takisto 40% dnešných japonských domácností dostáva výplaty v hotovosti, z ktorých prakticky všetky putujú ľuďom nad 65 rokov. A „domácnosti“ čoraz častejšie pozostávajú z jednej postaršej žijúcej osoby, ktorá umiera osamotená. Na tento popis sa hodí takmer 10% dnešných domácností v Japonsku, čo činí celkový počet 4,6 milióna.
Náklady na starostlivosť o dôchodcov tvoria veľkú časť dôvodu, prečo je v Japonsku pomer dlhu k HDP ochromujúcich 229 %. To je takmer 2,5-krát viac ako v Spojených štátoch.
Známy výrok ekonóma Heberta Steina hovorí, že „ak niečo nemôže trvať večne, jedného dňa to ustane.“ A tak ani požičiavanie peňazí na starostlivosť o rýchlo starnúcu populáciu nemôže v Japonsku trvať večne.
Otázkou je: Ako to ustane? Nazývať starších pacientov, ktorí nie sú schopní sami jesť, „ľuďmi na hadičkách“ a hovoriť, že „problém sa nevyrieši, kým ich nenecháte sa poponáhľať do hrobu“, je nielen urážlivé a kruté, ale opomína to i dôležitú vec: Japonsko stále starne, pretože Japonci prestávajú mať deti.
Pomer počtu pracujúcich k počtu dôchodcov je ukazovateľom toho, koľko ľudí tvorí pracovnú silu oživujúcu ekonomiku a koľko ľudí platí dane na každého dôchodcu. V Spojených štátoch, relatívne mladej krajine s množstvom prisťahovalcov, je tento pomer približne 4,5 k 1. V Japonsku je to 2,6 ku 1 a predpokladá sa, že do roku 2050 to bude 1,2 ku 1.
Tento pomer sa dá zvýšiť dvoma spôsobmi: mať viac detí a/alebo prijímať viac prisťahovalcov. Japonsko, ktoré si cení homogenitu, to druhé nespraví a ani nerobí to prvé: priemerná japonská žena porodí jedno dieťa v približne 30 rokoch a tam sa to končí.
Japonská fiškálno-demografická slepá ulička nie je výsledkom nejakého prírodného zákona – je to produkt kultúry. Kvôli celému radu dôvodov umiestnili Japonci deti a ich výchovu na spodok zoznamu potrebných vecí.
Japonsko v tomto ohľade je vo vedúcej pozícii. 19 krajín, vrátane Nemecka a Južnej Kórey, majú nižšiu pôrodnosť ako Japonsko. Hodnoty v Singapure sú o 40 % nižšie ako v Japonsku.
V USA sa predpokladá, že pomer pracujúcich k počtu dôchodcov bude v roku 2050 rovnaký ako dnes v Japonsku. Pritom miera pôrodnosti je už teraz pod mierou potrebnou na zachovanie populácie
Ekonomické dôsledky klesajúcej pôrodnosti nie sú žiadnym tajomstvom. Napriek tomu hovoriť ľuďom, že by v súčasnosti mali mať viac detí, je len o trochu menej nepopulárne, ako nútiť starších ľudí „poponáhľať sa do hrobu“.