Po odstúpení Benedikta XVI. sa viacero vatikanistov začalo stavať do úlohy cirkevných historikov či pápežských teológov. Významné noviny uverejnili do očí bijúce chyby, ktorých sa dopustili dokonca aj zástupcovia akademickej obce (1). Predovšetkým sa však novosť tohto Benediktovho kroku používa ako východisko pre opätovné diskusie a predpovede o kríze Petrovho úradu.
Niektorí hovorili o modernizácii pápežstva, ktoré by sa malo transformovať zo stálej inštitúcie na inštitúciu na dobu určitú. Iní využili príležitosť spomenúť potrebu reformácie pápežského úradu jeho spojením s inými kolegiálnymi inštitúciami. A ďalší sa dokonca odvážili hovoriť o konci modelu vládnutia a koncepcie pápežstva.
Na druhej strane sú aj takí, ktorí nepovažujú toto vzdanie sa úradu za nič výnimočné, pretože je iba súčasťou strácania „posvätnosti“ pápeža. Iní dokonca tvrdia, že pápežské rezignácie sú jednoducho nemožné tak na metafyzickej, ako aj na mystickej úrovni, pretože akceptácia voľby by postavila zvoleného na inú ontologickú úroveň (2).
Je zrejmé, že odstúpenie Benedikta XVI. vyvolalo vážne problémy týkajúce sa konštitúcie cirkvi, podstaty prvenstva pápeža a navyše aj rozsahu a rozšírenia jeho právomocí po ukončení pôsobenia v úrade.
Než začnem hovoriť o „predefinovaní“ pápežstva, je potrebné vziať do úvahy aj jeho komplexnú teologickú a kánonickú úpravu.
*
V prvom rade je potrebné povedať, že pápežstvo je úrad zastávaný osobou, a nie je to, aby som sa presne vyjadril, osoba, ktorá zastáva úrad, hoci sa táto osoba stáva nositeľom úradu.
Ako hovorí Max Weber, kánonické právo rozlišuje transformáciu „osobnej charizmy“ na „charizmu úradu“. Carl Schmitt by dodal, že v týchto koncepčných prerozdeleniach „leží racionálna tvorivá sila katolicizmu a zároveň ľudskosti“.
„Osoba“ a „úrad“ v materiálnom poňatí cirkvi musia byť odlíšiteľné. Je podmienkou, aby „pri úmrtí pápeža mohol byť ďalší“, alebo aby sa pápež mohol, v skutočne výnimočných prípadoch a pre väčšie dobro cirkvi, „vzdať úradu“ bez upadnutia do vážneho hriechu pred Bohom.
Tento rozdiel tiež ozrejmuje pripisovanie posvätnosti, neomylnosti a iných výsad týkajúcich sa jurisdikcie a úcty. Tieto výsady vychádzajú z úradu (aby som bol presný, z autority vládnutia, ktorá je odlišná od obyčajnej autority nariadení, dokonca aj keď je od nich neoddeliteľná) a v prípade smrti alebo prípadného odstúpenia z úradu o nich osoba prichádza.
Rovnakým spôsobom je podľa nemennej kánonickej doktríny potrebné vnímať aj prekonanie náuky pokročilých tradicionalistov o nemožnosti vzdať sa pápežstva.
Pozoruhodné objasnenie tohto bodu vyplynulo, nie náhodou, z argumentov prijatých Olivim alebo Egidiom Romanom proti tézam kardinála Colonnu po rezignácii pápeža Celestína V..
Je potrebné mať na pamäti, že osoba pápeža v skutočnosti nie je obdarená nezmazateľným znakom, pretože úrad, ktorý zastáva, nepredstavuje štvrtý stupeň svätenia po episkopáte. Ani pápež nie je nadriadený ostatným biskupom, pokiaľ ide o jeho právomoci voči nim.
Ten, ktorého zvolia za biskupa Ríma (čo je pôvodná príčina pápežstva), preberie úrad, ktorý ako prvý zastával apoštol Peter. Preto aj „dedí“ vládnuce alebo jurisdikčné právomoci zverené Petrovi priamo Kristom ako pastorom celej cirkvi.
*
Vzdanie sa pápežského úradu však otvára druhú otázku, a teda o vákuu moci v cirkvi.
Iba vďaka uvažovaniu nad zdrojom pápežskej moci a moci biskupského kolégia môže niekto správnym spôsobom popísať jedinečný charakter pápežskej funkcie a obmedzenia jeho moci.
Aby sa nám to podarilo, musíme sa vyhnúť dvojnásobnému nedorozumeniu, ktoré sa objavuje v jazyku súčasných komentátorov.
Prvé nedorozumenie je medzi kánonickou organizáciou a dynastickým systémom, podľa ktorého je pápežstvo absolútnou dedičnou monarchiou. Každý pápež by tak mal nasledovať svojho predchodcu na miesto Petra.
Týmto spôsobom by právomoci nového pápeža boli obmedzené rozhodnutiami jeho predchodcu, čo nie je dovolené. Vznikla by tak teoretická možnosť pápeža vymenovať svojho nástupcu, ktorá, ako uvidíme, nie je opodstatnená.
Druhé nedorozumenie je medzi kánonickým systémom a reprezentatívnym demokratickým systémom. Podľa toho by mal pápež od cirkvi dostať určitý druh mandátu, konkrétne od zhromaždenia všetkých biskupov (ekumenickej rady), prípadne od zastupiteľského orgánu (synody biskupov) alebo od kolégia kardinálov, ktoré takmer tisícročie zachováva mlčanlivosť o voľbe.
Naopak katolícka doktrína potvrdzuje, že pápež má prvenstvo na dvoch úrovniach: ako hlava biskupského kolégia a ako hlava cirkvi. Túto moc mu dal priamo Kristus cez prijatie legitímnej voľby kolégiom kardinálov. To znamená, že kardinálske kolégium je tu chápané ako orgán vôle Boha a všetky svoje právomoci stráca po splnení svojej úlohy.
Kolégium biskupov zasa odvodzuje svoje právomoci od apoštolského kolégia, ale nemôže ich vykonávať nezávisle od svojej hlavy, pretože kolégium „neexistuje bez svojho predstaveného“ (II. vatikánsky koncil).
Preto počas uvoľnenia apoštolského stolca kolégium biskupov alebo zastupiteľský orgán nemôže vykonávať úkony, ktoré sú kolégiu vlastné. Rada alebo synoda biskupov nie sú rozpustené, ale „ipso iure“, teda na základe práva je ich činnosť pozastavená až do rozhodnutia nového pápeža. Práve kolégiu kardinálov, a nie iným inštitúciám, je zverená správa cirkvi a riadenie bežných alebo neodkladných vecí. Kardináli však nedisponujú právomocou vo veciach, ktoré patria ku kompetenciám rímskeho pápeža, vrátane pravidiel voľby nového pápeža.
*
Stojí za to podrobnejšie popísať a objasniť tento tretí a posledný bod spolu s dvoma historicko-doktrinálnymi odkazmi, problém prípadného stretu medzi jedným a druhým pápežom alebo medzi vládnucim pápežom a takzvaným „emeritným pápežom“.
Najprv by som rád rozobral dlhotrvajúcu teóriu o práve pápeža menovať, označiť svojho nástupcu alebo zasiahnuť do jeho voľby.
Táto hypotéza bola formulovaná pri dvoch príležitostiach: v roku 1877 talianskou a európskou tlačou, ktorá po vyhlásení dogmy pápežskej neomylnosti vypracovala zaujímajú teóriu o pápežovom práve držať „in pectore“, teda v tajnosti, meno budúceho vyvoleného alebo o jeho práve menovať „pomocného“ pápeža s právom nástupníctva, sídliacom v lateránskom paláci a s poctami a znakmi vyhradenými starému pápežovi s výnimkou tiary.
Opätovne potom v roku 1902 európska tlač prišla s nápadom možného vymenovania svojho nástupcu Leom XIII.. V oboch prípadoch bolo zámerom, okrem iného, obmedziť už pri koreni akékoľvek vonkajšie zásahy politickej povahy pri menovaní pápeža a zabrániť spájaniu strán počas konkláve.
V rovnakom roku francúzsky kanonista s ultramontanistickými sklonmi, G. Péries, napísal informatívnu brožúru, v ktorej ukázal nedostatok základov pre podobné názory, ktoré sa navyše objavili už v 16. storočí. Síce potvrdil právo pápeža regulovať voľbu, určiť jej dátum a osoby, ktoré by sa jej mali zúčastniť, absolútne však odmietol právo samého pápeža povinne určiť jedného, ktorý ho bude nasledovať na apoštolskom stolci.
Iný historicko-doktrinálny odkaz užitočný pre osvetlenie súčasných problémov cirkvi sa datuje do stredoveku. Ide o názory dvoch kanonistov z 12. storočia, Baziana a Ugucciona da Pisu, ktorí v kauze VIII. Graciánovho dekrétu komentovali koexistenciu sv. Augustína a Valéria ako biskupov toho istého mesta.
Obaja sa pýtali, či je takáto koexistencia možná tiež v pápežskom úrade. A obaja odpovedali negatívne. Tvrdili, že takýto prípad by bol nielenže zdrojom schiziem, ale tiež by to cirkev „rozdvojovalo“. Veľký Uguccione poznamenal, že len deformované telo môže mať viac hláv. A len jednému bolo povedané: „Tu vocaberis Cephas.“ („Budeš sa volať Kéfas.“)
*
Na záver: Počas dôležitého pápežstva Josepha Ratzingera obnoveniu spojenia medzi „teológiou“ a „systémom“, rovnako ako aj medzi „zákonom modlitby“ a „zákonom viery“, nekorešpondoval rovnako pozitívny náprotivok vo vzťahu medzi „teológiou“ a „kánonickým právom“ ako praktickej súčasti katolíckej formy kresťanstva.
Pred päťdesiatimi rokmi sa urobilo málo na obnovenie mostu medzi ekleziológiou II. vatikánskeho koncilu a právno-kánonickou racionalitou.
A práve vďaka poslednému spomenutému stabilitu cirkvi zabezpečuje využitie inštitúcií, pravidiel a postupov, ktoré umožňujú riešenie krízových situácií a zabezpečujú kontinuitu ustanovizní.
Poznámky
(1) Napríklad, keď historik Alberto Melloni neuveriteľne naznačil ako „jediný neomylný akt magistéria 20. storočia“ definíciu potratu ako „ťažkej morálnej poruchy“. Alebo keď Armando Torno označil pápeža za „nástupcu Krista“.
(2) Enrico Maria Radaelli na www.chiesa 20. februára 2013
Carlo Fantappiè