Predbežné poznámky Georga Weigela:
1. Uvádzam podstatnú časť mojich poznámok o rozruchu okolo Bergoglia, ktorý, ako sa nakoniec ukázalo, bol oveľa viac, než len rozruchom:
Tak teda, Bergoglio ešte raz?
[Bergoglio počas konkláve v roku 2005]
V apríli v roku 2005 progresívna strana (v tom čase to bola skutočná strana) prišla do Ríma s predstavou, že veci drží pevne v rukách, vietor má za chrbtom a jasnú plavbu pred sebou. Tu však zistili, že pro-Ratzingerove krídlo je dobre zorganizované, že Ratzinger urobil obrovský dojem tým, ako viedol generálne kongregácie po smrti Jána Pavla II., že má veľkú podporu tretieho sveta pre láskavosť, ktorú preukazoval počas uplynulých dvadsiatich rokov biskupom z týchto krajín, keď raz za päť rokov navštívili Rím, a že je bezpochyby favoritom. Pri konfrontácii s touto realitou spanikárili.
Prvým ťahom s úmyslom odstaviť Ratzingera bol pokus presadiť staršieho kardinála, Carla Mariu Martiniho, S. J., emeritného milánskeho arcibiskupa. Trpel Parkinsonovu chorobu a v Pápežskom biblickom ústave v Jeruzaleme oddychoval na dôchodku. Nemali v úmysle zvoliť Martiniho za pápeža, ale zastaviť Ratzingera. Ten však sfúkol Martiniho hneď v prvom kole dosiahnutím takmer 50 % hlasov. Prvá voľba je pritom považovaná za „zdvorilostnú“ (niektoré hlasy sú gestom priateľstva, úcty, atď.). Keď nasledujúci deň ráno získal Ratzinger viac ako 50 % hlasov, panika narástla. Nápad s Martinim ich veľmi rýchlo prešiel (alebo jednoducho on svojím podporovateľom povedal, aby na to zabudli). A tak sa progresívne krídlo pokúsilo posunúť kardinála Bergoglia. Ten bol, a stále je, rovnakým zástancom „dynamickej ortodoxie“ ako Ratzinger, bol prenasledovaný teologicky a politicky ľavicovo orientovanými bratmi jezuitmi po skončení pôsobenia vo funkcii jezuitského provinciála v Argentíne (vyhnali ho do severnej Argentíny, kde, ak ma pamäť neklame, učil matematiku na strednej škole, kým ho nezachránil Ján Pavol II. a neurobil arcibiskupom v Buenos Aires), a ktorý bol bezpochyby zhrozený nad údajnou podporou jeho osoby. To bol posledný núdzový ťah, ktorý mal odstaviť Ratzingera, zrejme postavený na myšlienke, že kandidát z tretieho sveta by Ratzingerovi odobral hlasy. V každom prípade, išlo o úplné nepochopenie dynamiky konkláve a trochu cynické zneužitie Bergoglia (ktorého by takmer určite boli potopili, ak by ľstivá stratégia fungovala). Prehrali preto na celej čiare.
Aká irónia, že Bergoglio je teraz v hre. Podporovaný pre to, kým v skutočnosti je, dlho potom, ako sa zdalo, že jeho čas už uplynul a mnohými práve z toho tábora, ktorí v roku 2005 stáli za Ratzingerom.
[Rozhovor s novým pápežom pred desiatimi mesiacmi]
V máji 2012 som strávil hodinu v kancelárii kardinála v Buenos Aires, v širokospektrálnom rozhovore o Jánovi Pavlovi II., o cirkvi v Latinskej Amerike, jezuitoch, politickej situácii v Argentíne a o záležitostiach v Ríme. Pripravil som sa na to, že to bude zaujímavý človek, ale bol som viac než ohromený jeho prenikavou inteligenciou, hlbokým duchovným životom, skutočnou pokorou (do práce chodí autobusom alebo električkou) a bystrým, aj keď nie cynickým, hodnotením toho, čo v Ríme nie je dobré. Rovnako ma ohromilo jeho jasné cítenie, že latinskoamerická cirkev musí byť cirkvou novej evanjelizácie, teda že sa už nemôže ďalej spoliehať na odovzdávanie viery tradičnou katolíckou kultúrou, ale že musí opäť prevziať misionársku iniciatívu. Vôbec sa nesťažoval na „kradnutie ovečiek“ americkými evanjelickými a pentekostálnymi protestantmi (ako tomu často býva u katolíckych predstaviteľov Latinskej Ameriky). Naopak, otvorene priznal, že ak katolícka cirkev stráca, takpovediac, „podiel na trhu“, môže si za to sama.
Bergoglio sa tiež zdal byť celkom v obraze, pokiaľ išlo o nastupujúci a nebezpečný nedemokratický spôsob vlády argentínskej prezidentky Cristiny Kirchnerovej. V čase, keď sme spolu hovorili, pripravoval Národný deň kázní protestujúcich proti rastúcej autoritatívnosti vlády. (Po návrate do USA som sa pokúšal poslať kardinálovi ako darček španielske vydanie druhého zväzku životopisu Jána Pavla II., ktorý som napísal, a o niekoľko týždňov sa mi balík vrátil aj s poznámkou „adresát neznámy“. To hovorí niečo o vzťahu medzi Bergogliom a Kirchnerovej vládou. A pritom problém nebol v tom, že by som to zle adresoval alebo nesprávne vyplnil colné formuláre. Nakoniec som mu knihu poslal prostredníctvom súkromných kontaktov. Odpísal mi, že sa ospravedlňuje za nepríjemnosti, ale že si je istý mojím pochopením.)
--------
2. A teraz zopár aktuálnych myšlienok:
1. Poďme si hneď na úvod objasniť časť mytológie o Bergogliovi. Správy, že bol nejakým spojencom vojenskej diktatúry v Argentíne vyvrátil John Allen z National Catholic Reporter/CNN v roku 2005 jediným telefonátom argentínskemu riaditeľovi organizácie Amnesty International. Ten potvrdil, že ide o klamstvo. Vnútorne podozrievam Bergogliových nepriateľov medzi jezuitmi, ktorých mal a stále má mnoho, že tieto nepravdy rozširujú. V každom prípade ide o falošné obvinenie a nemala by mu byť pripisovaná žiadna vážnosť.
2. Pápež František je chránencom Jána Pavla II. Vyslobodil ho z domáceho exilu (pozri vyššie) za pomoci vtedajšieho arcibiskupa Buenos Aires, kardinála Antonia Quarrancina, ktorému sa stal pomocným biskupom a potom ho nahradil vo funkcii.
3. Bol hlavnou postavou stretnutia všetkých latinskoamerických biskupov v roku 2007 v Aparecide v Brazílii. Tu sa uskutočnil významný obrat od inštitucionálneho udržiavania cirkvi minulosti na evanjelizačnú cirkev budúcnosti. Z časti je to potvrdenie toho, že kultúrne zmeny hlboko premenili latinskoamerické vedomie, a z časti aj toho, že cirkev v Latinskej Amerike nemôže hrať v obrane (proti evanjelickým a pentekostálnym protestantom), ale musí sa zaktivizovať, opätovne evanjelizovať svojich vlastných ľudí a popri tom sa vrátiť k misijnej činnosti.
4. Bergoglio bol obrancom ľudských práv a demokracie v Argentíne, pretože sú ohrozené rastúcou autoritatívnosťou Kirchnerovej režimu. Bolo by však falošné vidieť ho cez prizmu „pokrokového človeka“ / jezuitu v ekonomike a politike Latinskej Ameriky. Kardinál Bergoglio je, ako Ján Pavol II., človek, ktorého by som označil ako „dynamicko“ alebo „kladne“ ortodoxným. Vyjadril predo mnou vážne obavy o budúcnosť jezuitov a viem si predstaviť, že zamýšľa uskutočnenie vážnej reformy tohto veľkého rádu. Niečo, o čo sa pokúsil aj Ján Pavol II., a neuspel.
Na druhej strane si je plne vedomý nespravodlivosti v latinskoamerickej spoločnosti a bude sa snažiť tieto problémy riešiť (ako aj súvisiace otázky na celom svete) pomocou katolíckej sociálnej náuky. Nebude Paulom Krugmanom v bielej sutane a s pápežskou čiapočkou.
5. Bude mužom inštitucionálnej reformy. Nezabúdajme, že jednou z prvých vecí, ktoré si ako pápež prečíta, je tá 300-stranová zapečatená správa o Vatileaks a súvisiacich škandáloch. Očakávam, že bude rýchlo riešiť čokoľvek, čo dokument odhaľuje o tom, čo je nutné napraviť, a tiež že budeme svedkami rýchlych zmien na vedúcich pozíciách (na základe môjho májového rozhovoru s ním o neporiadku v Ríme). Rovnako aj vo veci vatikánskych komunikačných postupov, o ktorých musí vedieť, že sú v katastrofálnom stave.
6. Nakoniec, podľa môjho názoru, uvidíme ustupovanie z „barokového“ štýlu, ktorý sa presadzoval za Benedikta XVI. Pápež František je mužom veľkej osobnej jednoduchosti, ale tiež silného presvedčenia, ktorý nebude manipulovateľný tradičnými manažérmi pápežov a ktorý pravdepodobne zjednoduší pápežský štýl.
Azda najviac zasvätenou osobou v USA, pokiaľ ide o pápeža Františka, je Charles Paternina, ktorý bol, predpokladám, sprostredkovateľom vyššie spomínaného rozhovoru medzi vtedajším kardinálom, arcibiskupom Jorgeom Mariom Bergogliom a Georgeom Weigelom.
Publikoval Robert A. Connor