Drahí bratia a sestry,
ďakujem Pánovi, že môžem túto svätú omšu pri príležitosti inaugurácie do Petrovej služby sláviť na sviatok sv. Jozefa, ženícha Panny Márie a patróna celej cirkvi. Je to symbolická zhoda okolností a zároveň je to deň menín môjho ctihodného predchodcu. Prostredníctvom našich modlitieb plných lásky a vďačnosti sme blízko pri ňom.
Srdečne pozdravujem mojich bratov kardinálov a biskupov, kňazov, diakonov, rehoľníkov a rehoľníčky a všetkých veriacich laikov. Ďakujem predstaviteľom iných cirkví a cirkevných spoločenstiev ako aj zástupcom židovskej komunity a ostatných náboženských spoločenstiev za to, že sú tu s nami. Zo srdca pozdravujem predstaviteľov štátov a vlád, členov oficiálnych delegácií z mnohých krajín sveta a diplomatické zbory.
V Evanjeliu sme počuli, že „Jozef urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku“ (Mt 1,24). Už tieto slová poukazujú na poslanie, ktoré Boh zveril Jozefovi – má byť strážcom a ochrancom. Ochrancom koho? Márie a Ježiša. Jeho ochrana sa však potom rozširuje na celú cirkev, ako zdôraznil blahoslavený Ján Pavol II.: „Tak ako Jozef prijal to, že sa bude s láskou starať o Máriu a ochotne sa venoval Ježišovej výchove, tak aj stráži a ochraňuje mystické telo Krista, ktorým je cirkev a ktorého je Panna Mária vzorom i stvárnením“ (Redemptoris Custos, 1).
Akým spôsobom Jozef vykonáva svoju úlohu ochrancu? Diskrétne, s pokorou a potichu. Je však neustále prítomný a úplne verný, aj keď je preňho ťažké tomu rozumieť. S láskavou starostlivosťou je s nimi v každej chvíli, od zasnúbenia s Máriou až po nájdenie dvanásťročného Ježiša v jeruzalemskom chráme. Ako Máriin manžel stojí po jej boku v dobrom aj zlom: na ceste do Betlehema kvôli sčítaniu ľudu, v hodinách úzkosti a radosti spojených s pôrodom, pri dramatickom úteku do Egypta, pri zúfalom hľadaní ich dieťaťa v chráme, aj neskôr počas každodenného života doma v Nazarete a v dielni, kde učil Ježiša svojmu remeslu.
Ako Jozef odpovedá na volanie byť ochrancom Márie, Ježiša a cirkvi? Tým, že je neustále pozorný voči Bohu, je otvorený znakom Božej prítomnosti a vníma nielen svoje plány, ale je prístupný aj Božím plánom. Presne o to Boh požiadal aj Dávida, ako sme počuli v prvom čítaní. Boh nechce dom postavený ľuďmi, ale túži po vernosti jeho slovu a jeho plánu. Je to sám Boh, kto stavia dom, ale zo živých kameňov poznačených jeho Duchom. Jozef je „ochrancom“, pretože je schopný počúvať Boží hlas a nechať sa viesť jeho vôľou. Práve preto je pozornejší voči ľuďom zvereným pod jeho ochranu. Dokáže sa na veci pozerať reálne, je pozorný voči svojmu okoliu, je mužom múdrych rozhodnutí. V ňom, drahí priatelia, vidíme, ako máme odpovedať na Božie volanie. Ochotne a bez váhania. Ale tiež v ňom vidíme jadro kresťanského povolania, ktorým je Kristus. Chráňme Krista v našich životoch, aby sme mohli chrániť druhých, a tak celé stvorenie!
Povolanie byť „ochrancom“ sa však nevzťahuje len na nás kresťanov. Má tiež pôvodnú dimenziu, ktorá je jednoducho ľudská a týka sa všetkých. Znamená chrániť všetko stvorenie, krásu stvoreného sveta, ako nám hovorí kniha Genezis a ako nám ukázal svätý František z Assisi. Znamená to rešpektovať všetky Božie stvorenia a prostredie, v ktorom žijeme. Znamená to chrániť ľudí, preukazovať láskavý záujem o všetkých a o každého človeka, zvlášť o deti, starších, tých, ktorí sú v núdzi a tých, ktorí sú vždy poslední, na ktorých myslíme. Znamená to starať sa o seba navzájom v našich rodinách: manželia chránia jeden druhého a neskôr sa ako rodičia starajú o svoje deti, ktoré sa potom stanú ochrancami svojich rodičov. Znamená to budovať úprimné priateľstvá, v ktorých sa v dôvere, v rešpekte a v dobrote chránime navzájom. V podstate všetko je zverené do našej ochrany a všetci sme za to zodpovední. Buďte ochrancami Božích darov!
Kedykoľvek človek zlyhá vo svojej zodpovednosti, kedykoľvek zlyháme v starostlivosti o stvorenie, o našich bratov a sestry, otvára sa cesta k záhube a srdcia zatvrdnú. Je smutné, že v každom období našej histórie sú nejakí „Herodesovia“, ktorí kujú plány smrti, spôsobujú katastrofy a zohyzďujú tvár mužov a žien.
Prosím všetkých, ktorí majú zodpovedné postavenie v hospodárskej, politickej a sociálnej oblasti a všetkých mužov a ženy dobrej vôle, buďme „ochrancami“ stvorenia, ochrancami Božieho plánu vpísaného do prírody, ochrancami človeka a životného prostredia. Nedovoľme, aby predzvesti ničenia a smrti sprevádzali pokrok tohto sveta. Aby sme však boli „ochrancami“, musíme tiež chrániť aj seba samých! Nezabúdajme, že nenávisť, závisť a pýcha poškvrňujú naše životy! Byť ochrancami taktiež znamená dávať si pozor na naše pocity, na naše srdcia, pretože tam sídlia dobré aj zlé úmysly. Úmysly, ktoré budujú, ale aj tie, ktoré ničia! Nesmieme sa báť dobroty a už vôbec nie nežnosti!
Dodám ešte jednu poznámku. Starať sa a chrániť si vyžaduje dobrotu, vyžaduje si to určitú nežnosť. Svätý Jozef v evanjeliách vystupuje ako silný a odvážny muž, pracujúci muž. V jeho srdci však vidíme nežnosť, ktorá nie je cnosťou slabých, ale skôr znakom silného ducha a schopnosti byť pozorným, súcitným, byť skutočne otvoreným pre iných a pre lásku. Nesmieme sa báť dobroty a nežnosti!
Spolu so sviatkom sv. Jozefa dnes slávime aj začiatok služby nového rímskeho biskupa, nástupcu Petra, ktorá tiež zahŕňa určitú moc. Samozrejme, Ježiš Kristus dal Petrovi určitú moc, ale o akú moc ide? Po troch otázkach o láske, ktoré Ježiš položil Petrovi, nasledovali tri výzvy: „Pas moje baránky, pas moje ovečky!“ Nikdy nezabúdajme, že skutočná moc je služba a pápež pri vykonávaní tejto moci musí čoraz viac vstupovať do takej služby, ktorá má svoj žiarivý vrchol na kríži. Musí sa inšpirovať pokornou, konkrétnou a vernou službou sv. Jozefa a musí ako on otvoriť svoju náruč, aby chránil celý Boží ľud a prijal celé ľudstvo s nežnou láskou, zvlášť najchudobnejších, najslabších, najmenších, tých, ktorých Matúš pri poslednom súde opisuje v súvislosti s láskou: ktorý je hladný, smädný, pocestný, nahý, chorý a vo väzení (porovnaj Mt 25,31 – 46). Len tí, ktorí slúžia s láskou, sú schopní aj chrániť!
V druhom čítaní hovorí svätý Pavol o Abrahámovi, ktorý „proti nádeji v nádeji uveril“ (Rim 4,18). V nádeji uveril proti nádeji! Dnes tiež uprostred toľkej temnoty potrebujeme vidieť svetlo nádeje a byť mužmi a ženami, ktorí prinášajú nádej iným. Ochrana stvorenia, ochrana každého muža a ženy, pozeranie sa na nich s nežnosťou a láskou otvára horizont nádeje, vytvára štrbinu, ktorou prenikne svetlo cez ťažké mraky a prináša teplo nádeje! Pre veriacich, pre nás kresťanov ako aj pre Abraháma a sv. Jozefa má nádej, ktorú prinášame, Boží horizont, ktorý sa pred nami otvára v Kristovi. Je to nádej postavená na skale, ktorou je Boh.
Chrániť Ježiša s Máriou, chrániť celé stvorenie, chrániť každého človeka, zvlášť najchudobnejšieho, chrániť samých seba - to je služba, ku ktorej je povolaný rímsky biskup. My všetci sme k nej povolaní, aby hviezda nádeje mohla jasne svietiť. Chráňme s láskou všetko, čo nám Boh dal!
Prosím o príhovor Pannu Máriu, svätého Jozefa, svätých Petra a Pavla, svätého Františka a Svätého Ducha, aby sprevádzal moju službu. A všetkých vás prosím, modlite sa za mňa! Amen.