Prinášame vám preklad príhovoru, ktorý pápež František predniesol počas stretnutia s delegátmi cirkví, cirkevnými spoločenstvami, predstaviteľmi medzinárodných ekumenických organizácií, zástupcami židovského národa a iných náboženstiev. Stretnutie sa konalo pri príležitosti pápežovho oficiálneho nástupu do úradu.
Svätý otec príhovor predniesol po pozdrave Bartolomeja I., ekumenického patriarchu Konštantínopolu.
* * *
Drahí bratia a sestry,
v prvom rade chcem poďakovať môjmu bratovi Bartolomejovi za to, čo povedal. Ďakujem veľmi pekne! Ďakujem!
Mám obzvlášť veľkú radosť, že sa s vami môžem dnes stretnúť, so zástupcami pravoslávnych a východných cirkví a predstaviteľmi západných cirkevných spoločenstiev. Ďakujem vám za účasť na slávnosti, ktorou začala moja služba v úrade rímskeho biskupa a Petrovho nástupcu.
Včera ráno počas svätej omše som sa vďaka vašej prítomnosti mohol duchovne spojiť so spoločenstvami, ktoré zastupujete. Vďaka svedectvu vašej viery som intenzívnejšie prežíval modlitbu za zjednotenie všetkých veriacich v Kristovi. Bol som svedkom predzvesti Kristovej cirkvi, ktorá závisí od Božieho plánu a našej oddanej spolupráce.
Začínam svoju apoštolskú službu v roku, ktorý môj ctený predchodca Benedikt XVI. predvídavo vyhlásil v katolíckej cirkvi za Rok viery. V jeho iniciatíve chcem pokračovať a dúfam, že sa pre všetkých stane podnetom napredovania vo viere, keďže Benedikt týmto rokom chcel pripomenúť 50. výročie začiatku Druhého vatikánskeho koncilu. Ukázal nám cestu k tomu, čo je pre každého kresťana najpodstatnejšie: k osobnému a život premieňajúcemu vzťahu s Ježišom Kristom, Božím Synom, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych pre našu spásu. Práve v túžbe ohlasovať tento vzácny poklad viery ľuďom našich čias tkvie odkaz Druhého vatikánskeho koncilu.
Rovnako ako vy nemôžem zabudnúť na to, čo tento koncil znamenal pre úsilie o ekumenizmus. Rád si spomínam na slová blahoslaveného Jána XXIII., ktorého 50. výročie smrti si onedlho pripomenieme. Pápež ich predniesol v pamätnom príhovore na otvorení koncilu: „Katolícka cirkev pokladá za svoju povinnosť aktívne pracovať na tom, aby sa uskutočňovalo veľké tajomstvo jednoty, o ktorú Ježiš Kristus vrúcnymi modlitbami prosil Nebeského Otca v bezprostrednej blízkosti svojho utrpenia a smrti: táto jednota obsahuje priam lahodný pokoj, pretože je intímne spojená s Kristom skrze jeho modlitby.“
Áno, drahí bratia a sestry v Kristovi, všetci máme cítiť intímne spojenie s modlitbou nášho Spasiteľa pri Poslednej večeri, v jeho zvolaní „ut unum sint“ – aby jedno boli. Prosme milosrdného Otca, aby sme naplno dokázali žiť vieru, ktorú sme dostali ako dar v deň nášho krstu, aby sme o nej mohli vydávať slobodné, radostné a odvážne svedectvo. Bude to naša najlepšia služba pre jednotu všetkých kresťanov, služba pre nádej vo svete, ktorý je ešte stále poznačený rozdelením, spormi a konfliktami. Čím viac budeme verní Kristovej vôli, v myšlienkach, v slovách a v skutkoch, tým pravdivejšie budeme kráčať v ústrety jednote.
Ja sám by som vás v duchu mojich predchodcov chcel uistiť o mojom pevnom odhodlaní pokračovať v ekumenickom dialógu a ďakujem Pápežskej rade na podporu jednoty kresťanov za všetko, čo v mojom mene robí pre tento vznešený úmysel. Chcem vás poprosiť, drahí bratia a sestry, aby ste zaniesli môj srdečný pozdrav a uistenie o mojich modlitbách cirkvám a kresťanským spoločenstvám, ktoré reprezentujete a prosím vás tiež o modlitbu za mňa samého, aby som dokázal byť pastierom podľa Kristovho srdca.
Teraz sa chcem obrátiť na vás, vzácni predstavitelia hebrejského národa, s ktorými nás spája osobitné duchovné puto, pretože, ako hovorí Druhý vatikánsky koncil, „Kristova Cirkev uznáva, že začiatky jej viery a vyvolenia sú už u patriarchov, u Mojžiša a prorokov“ (Nostra aetate, 4). Ďakujem vám za vašu prítomnosť a dúfam, že s pomocou Najvyššieho budeme plodne pokračovať v bratskom dialógu, ktorý koncil zdôrazňoval (por. ibid.) a ktorý sa na mnohých miestach uskutočnil a priniesol nemalé ovocie, predovšetkým v posledných desaťročiach.
Srdečne pozdravujem aj všetkých vás, drahí priatelia, predstavitelia ďalších náboženských tradícií; predovšetkým moslimov, ktorí uctievajú jediného Boha a modlia sa k nemu, k živému a milosrdnému Bohu, a tiež všetkých vás, ktorí ste tu dnes s nami. Veľmi si cením vašu prítomnosť: vidím v nej hmatateľný znak vôle rásť vo vzájomnej úcte a v spolupráci pre spoločné dobro ľudstva.
Katolícka cirkev si uvedomuje dôležitosť upevňovania priateľstva a úcty medzi mužmi a ženami rozličných náboženských tradícií; a toto chcem zopakovať – upevňovanie priateľstva a úcty medzi mužmi a ženami rozličných náboženských tradícií. Potvrdzuje to aj práca Pápežskej rady pre medzináboženský dialóg. Rada si rovnako dobre uvedomuje povinnosti, ktoré máme voči nášmu svetu, voči stvoreniu, ktoré máme milovať a opatrovať. Môžeme veľa urobiť pre dobro najchudobnejších, slabých a trpiacich, pre ochranu spravodlivosti, pre nabádanie k zmiereniu, pre budovanie mieru. Predovšetkým však musíme vo svete udržiavať smäd po absolútne. Nesmieme dovoliť, aby prevládlo vnímanie človeka v jeho jedinej dimenzii – podľa ktorého sa ľudská bytosť obmedzuje len na to, čo vyprodukuje a čo skonzumuje: toto je jedna z najnebezpečnejších nástrah nášho veku.
Dobre vieme, koľko násilia v nedávnej minulosti spôsobili pokusy odstrániť Boha a všetko, čo s ním súvisí, z horizontu človeka. Uvedomujeme si hodnotu svedectva, ktoré vydávajú naše spoločenstvá, o otvorení sa pre to, čo nás presahuje. Ide o otvorenosť, ktorá je vpísaná do ľudského srdca. Cítime sa blízki ženám a mužom, ktorí, aj keď sa nehlásia k žiadnej náboženskej tradícii, sa snažia hľadať pravdu, dobro a krásu – pravdu, dobro a krásu Božiu - a ktorí sú našimi vzácnymi spojencami pri obrane dôstojnosti človeka, pri budovaní pokojného spolužitia medzi národmi a v chránení všetkého stvorenstva.
Drahí priatelia, ešte raz vám ďakujem za vašu prítomnosť. Všetkým vám posielam svoj srdečný a bratský pozdrav.