Nové časy pre Cirkev?

Kazateľ Pápežského domu, otec Raniero Cantalamessa, OFMCap, upriamil svoju kázeň vo Vatikánskej bazilike na Veľký piatok na nového Svätého Otca a jeho program naplnený veľkými ambíciami. Dalo by sa povedať, že to bol skôr chválospev , a nie kázeň. Tu je výňatok hlavnej časti:

Krátka poviedka Franza Kafku, Cisárske posolstvo, je dôležitým náboženským symbolom a vypočuť si ju na Veľký piatok jej dodáva nový, takmer prorocký význam. Hovorí o kráľovi, ktorý si dal na smrteľnej posteli zavolať istého poddaného a pošepkal mu posolstvo. Posolstvo bolo také dôležité, že ho poddaný musel zopakovať. Potom ho kráľ mávnutím ruky vyslal na cestu. Vypočujme si však pokračovanie príbehu priamo od autora, ktorý je charakteristický svojím snovým a takmer desivým štýlom:

 

„Vystrkuje raz pravú, raz ľavú ruku, kliesni si cestu cez dav; keď sa stretne s odporom, ukáže na prsia, kde sa stkvie symbol slnka. Davy sú však obrovské, nemajú konca. Letel by, ako by sa pred ním otvorilo pole a čoskoro by si počul nádherné búchanie jeho pästí na svoje dvere. Namiesto toho sa ešte stále márne lopotí a razí si cestu komnatami paláca, ktorým niet konca. Aj keby sa mu to podarilo, nič by tým nezískal, musel by sa prebojovať dolu schodmi, a ak by aj uspel, nič by mu to neosožilo, musel by prejsť cez dvory a potom znovu cez palác, ktorý obopína ten prvý. A tak ďalej po tisícky rokov. A keby aj nakoniec vyrazil poslednou bránou von, čo sa však nikdy nemôže stať, leží pred ním cisárske mesto, centrum sveta, zaplavené svojou usadeninou. Tu neprenikne nikto, dokonca ani ten s posolstvom mŕtveho muža. Ty však sedíš pri svojom okne, zatiaľčo padá súmrak, a snívaš o ňom.“ 

...

 

Musíme urobiť všetko preto, aby sa Cirkev nikdy nestala zložitým a zaprataným zámkom, ktorý opisuje Kafka. Nech hlása posolstvo slobodne a radostne, ako keď sa posol dá do behu. Vieme, čo sú to za prekážky, ktoré môžu zdržiavať posla: deliace steny, najmä tie, ktoré od seba oddeľujú rôzne kresťanské cirkvi, nadmerná byrokracia, pozostatky ceremónií, zákonov a sporov, z ktorých sú už len ruiny.  

 

V Knihe Zjavenia apoštola Jána Ježiš hovorí, že „stojí pri dverách a klope“ (porov. Zjv 3,20). Náš pápež František poznamenal, že Ježiš niekedy neklope preto, aby vstúpil, ale klope zvnútra, pretože chce vyjsť von. Vyjsť k „existenciálnym perifériám hriechu, utrpenia, nespravodlivosti, náboženskej nevedomosti a ľahostajnosti a všetkým formám biedy“.

 

Toto sa deje s niektorými starými budovami. Počas stáročí sa naplnili deliacimi priečkami, schodiskami, izbami a skriňami, aby sa prispôsobili momentálnym potrebám. Príde však čas, keď si uvedomíme, že všetky tieto úpravy už nevyhovujú súčasným potrebám, ale predstavujú prekážky. Musíme mať preto odvahu odstrániť ich a vrátiť budovu do pôvodnej jednoduchosti a priamočiarosti. To bola misia, ktorú jedného dňa prijal muž modliaci sa pred krížom v ruinách Kostola sv. Damiána: „Choď, František, a oprav môj dom.“

 

„Kto by kedy pristúpil na takúto úlohu?“ uvažoval ohromený učeník pred nadľudskou úlohou byť vo svete „vôňou Krista“. A tu je jeho odpoveď, ktorá aj dnes stále platí: „Nie sme schopní vymyslieť niečo sami od seba, akoby to bolo z nás. Naša schopnosť je z Boha. On nás urobil súcimi stať sa služobníkmi Novej zmluvy, nie litery, ale Ducha; lebo litera zabíja, kým Duch dáva život“ (2Kor 2,16; 3,5-6).

 

Nech Duch Svätý, v ktorom sa práve teraz otvára pre Cirkev nový čas plný nádeje, prebudí v ľuďoch pri „oknách“  očakávanie a v posloch ochotu priniesť zvesť aj za cenu vlastného života.

 

 

Svätý František sa nepričinil o to, aby sa veci odstránili, ale pozdvihol ich. Sandro Magister nedávno pripomenul:

 

V pseudo-františkánskej a pauperistickej mytológii, kde dnes mnohí žiadajú o nového pápeža, predstavivosť blúdi až k Cirkvi, ktorá by sa vzdala moci, štruktúr a majetku a bola by iba čisto duchovná.