František: Ježiša nie je možné nájsť mimo Cirkvi!

 

Ďakujem eminencii kardinálovi Deanovi za jeho slová: veľmi pekne Vám ďakujem, eminencia, ďakujem.

Rovnako ďakujem vám všetkým, ktorí ste dnes prišli: ďakujem vám, pretože cítim vaše prijatie. Ďakujem. Cítim sa s vami dobre a páči sa mi to.

Dnešné prvé čítanie ma privádza k myšlienke, že rozmach cirkevných misií začal presne v časoch, keď začalo aj prenasledovanie. Títo kresťania išli až do Fenície, na Cyprus a do Antiochie, aby hlásali Slovo. Mali v sebe apoštolskú horlivosť, a tak sa viera rozšírila. Niektorí, avšak nie Cyperčania a Cyrénčania, sa stali kresťanmi, šli do Antiochie a začali pôsobiť aj medzi Grékmi. Bol to ďalší krok. A cirkev sa posunula dopredu. Čia bola táto iniciatíva – prihovárať sa Grékom? Evanjelium sa nehlásalo každému, len Židom. Ale ... bol to Duch Svätý, ktorý ich pobádal ísť vpred ... Keď to však počuli niektorí v Jeruzaleme, začali byť nervózni a poslali Barnabáša na „apoštolskú vizitáciu“. S trochou zmyslu pre humor by sme azda mohli povedať, že táto návšteva Barnabáša bola teologickým začiatkom doktríny pre náuku viery. On videl. A videl, že všetko ide dobre.  

Cirkev bola matkou. Stala sa matkou mnohých detí, matkou viacerých a viacerých. Matkou, ktorá nám dáva vieru, ktorá nám dáva identitu. Kresťanská identita však nie je iba preukazom totožnosti: kresťanská identita je príslušnosť k cirkvi, pretože všetci spomenutí patrili do cirkvi, k matke cirkvi. Ježiša nie je možné nájsť mimo Cirkvi. Veľký Pavol VI. povedal: „Chcieť žiť s Ježišom bez Cirkvi, nasledovať Ježiša mimo Cirkvi, milovať Ježiša bez Cirkvi je absurdná dichotómia.“ Matka Cirkev, ktorá nám dáva Ježiša, nám dáva aj našu identitu, ktorá nie je len pečiatkou, je spolupatričnosťou. Identita znamená spolupatričnosť a táto spolupatričnosť k cirkvi je krásna.

Tretia myšlienka, ktorá mi prichádza na um – prvou bol rozmach misionárskej činnosti, druhou matka Cirkev – je, ako hovorí Písmo, radosť Barnabáša, keď videl „ten veľký zástup ľudí, ktorý sa pridali k Pánovi“. „Keď prišiel a videl Božiu milosť, zaradoval sa.“ Toto je radosť evanjelizátora. Ako vravel Pavol VI., „sladká a upokojujúca radosť z evanjelizovania“. Táto radosť začína prenasledovaním, veľkým smútkom a končí radosťou. Tak kráča Cirkev dopredu, ako hovorí jeden svätý - teraz si nespomínam, ktorý - „pomedzi prenasledovanie sveta a útechy Pána“. Taký je život Cirkvi. Ak chceme cestovať trochu po ceste svetskosti, vyjednávajúc so svetom – ako Makabejci, ktorí boli vtedy v pokušení - nikdy sa nám nedostane útechy od Pána. A ak hľadáme len útechu, bude to útecha povrchná, nie tá od Pána, bude to ľudská útecha. Cesta cirkvi je vždy medzi krížom a vzkriesením, uprostred prenasledovania a útechami od Pána. Toto je putovanie: kto ide touto cestou, nemýli sa.

Dnes uvažujeme o misijnom pôsobení Cirkvi: o týchto ľuďoch, ktorí vyšli zo seba, aby išli vpred, dokonca mali odvahu ohlasovať Ježiša Grékom, čo v tom čase bolo takmer škandalózne. Myslime na matku Cirkev, ktorá rastie, rastie s novými deťmi, ktorým dáva identitu viery, pretože nemôžeme veriť v Ježiša bez Cirkvi. Sám Ježiš v evanjeliu hovorí: „Ale vy neveríte, pretože nie ste z môjho stáda.“ Kým nebudeme „Ježišovými ovcami“, viera k nám nepríde. Bude to viera pripomínajúca iba kvapku rosy, viera bez podstaty. A myslime tiež na útechu, akú zažil Barnabáš, ktorá je „sladkou a upokojujúcou radosťou z evanjelizovania“. Prosme Pána o túto „parresiu“, túto apoštolskú horlivosť, ktorá nás poháňa, aby sme šli vpred ako bratia. Ísť ďalej, prinášajúc meno Ježiša v lone svätej matky Cirkvi, ako povedal sv. Ignácius, „hierarchickej a katolíckej“. Nech sa tak stane.