Po prvýkrát v histórii bude mať pápež svojich poradcov, ktorí mu budú pomáhať „pri riadení univerzálnej cirkvi“. Neboli však zvolení. Osem kardinálov z piatich kontinentov sveta si vybral sám pápež František. Rozhodnutia budú iba na ňom.
VATIKÁN – Večer po zvolení pápeža Jorgea Maria Bergoglia kardinál Camillo Ruini pre noviny la Repubblica uviedol:
„Máme tu štrukturálny problém, ktorý už riešil II. vatikánsky koncil. Zatiaľ však nebolo nájdené uspokojivé a stabilné riešenie. Ide o vzťah medzi primátom pápeža a kolégiom biskupov. Verím, že František urobí významný krok vpred v tomto smere.“
„Ďalej je tu otázka vzťahu kúrie k pápežovi a tiež k biskupom na celom svete. Jedna vec je istá: kúria nemôže byť nič iné ako nástroj v službách pápeža. Nie je autonómnym organizmom s autonómiou a má oveľa menší vplyv na výkon úradu Petrovho nástupcu a na jeho vzťahy s biskupstvom.“
Presne mesiac po 13. marci 2013 nový pápež rýchlosťou blesku začal realizovať dve inovácie predpovedané Ruinim a inými kardinálmi pri jeho zvolení:
„Svätý Otec prehodnotil návrh, ktorý vyplynul z generálnych kongregácií predchádzajúcich konkláve, a zostavil skupinu ôsmich kardinálov ako svojich poradcov pri riadení univerzálnej cirkvi. Ich ďalšou úlohou je preštudovať plán na revíziu apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus o Rímskej kúrii.“
Je to významná správa. Nebola však oznámená slávnostným motu proprio, ale – pri triezvosti foriem charakterizujúcich súčasný pontifikát – jednoduchým „vyhlásením štátneho sekretariátu“ vydaným v sobotu 13. apríla 2013.
Aj ich označenie - jednoducho „skupina“ kardinálov, menovaných poradcov - je „zľahčovaním“, ktoré je pre pápeža Bergoglia typické.
Osem kardinálov osobne vybratých pápežom Františkom bolo zoradených na zozname v prísne abecednom poradí.
Sú nimi:
- Talian Giuseppe Bertello, 71. Od septembra 2011 predseda governatorátu Mestského štátu Vatikán s brilantnou kariérou v službách vatikánskej diplomacie, ktorá vyvrcholila jeho vymenovaním za talianskeho nuncia. Pri začiatkoch vykonávania mandátu ho osobne podporil kardinál, štátny tajomník Tarcisio Bertone;
- Čiľan Francisco Javier Errázuriz Ossa, budúci rok v septembri bude mať 80 rokov, arcibiskup v Santiagu v rokoch 1998 – 2010, prezident CELAM - Konferencie biskupov Latinskej Ameriky (2003 – júl 2007) a zároveň prezident 5. Generálneho zhromaždenia konaného v Aparecide v máji 2007, kde vtedajší kardinál Bergoglio koordinoval pracovnú skupinu, ktorá skoncipovala záverečný dokument;
- Ind Oswald Gracias, 69, od roku 2006 arcibiskup Bombaja, prezident CBCI (od roku 2010) – Konferencie indických biskupov troch obradov, od roku 2011 prezident FABC - Federácie ázijských biskupských konferencií. V roku 2012 ho zvolili za člena generálneho sekretariátu Biskupskej synody;
- Nemec Reinhard Marx, 60, od roku 2007 mníchovsko-freisinský arcibiskup a zároveň od roku 2012 predseda Komisie biskupských konferencií európskeho spoločenstva. Po konkláve zaujal svojím vyjadrením o „dvorných pretvárkach“ prítomných v niektorých praktikách Rímskej kúrie;
- Konžan Laurent Monsengwo Pasinya, 74, od roku 2007 arcibiskup Kinšasy z Demokratickej republiky Kongo. Rovnako je zvoleným členom generálneho sekretariátu Synody od roku 2012;
- kapucín z USA, Sean Patrick O’Malley, 69, od roku 2003 bostonský arcibiskup, známy svojím prísnym spôsobom života a oživením diecézy zdevastovanej po škandále sexuálneho zneužívania;
- Austrálčan George Pell, 72, od roku 2001 arcibiskup v Sydney, ďalší zvolený člen generálneho sekretariátu Synody od roku 2012;
- salezián z Hondurasu, Oscar Andrés Rodríguez Maradiaga, 71, od roku 1993 arcibiskup Tegucigalpy, v rokoch 1995 – 1999 predseda CELAM (pozri vyššie) a od roku 2007 predseda Caritas Internationalis (počas svojho pôsobenia mal niekoľko konfliktov s Rímskou kúriou).
Posledný uvedený zastáva „funkciu koordinátora“.
„Vo funkcii sekretára“ bude skupine ôsmich kardinálov asistovať Monsignor Marcello Semeraro, 66, od roku 2004 biskup Albana a od roku 2007 predseda správnej rady denníka Avvenire, ktorý vlastní Konferencia biskupov Talianska.
Vatikán vo svojom krátkom stanovisku ďalej informoval, že „prvé stretnutie skupiny by sa malo uskutočniť 1. – 3. októbra 2013. Jeho Svätosť je však už v kontakte so spomenutými kardinálmi“.
Dalo by sa tiež povedať, že formálne sa poradcovia stretnú o niekoľko mesiacov, ale „skupina“ už pracuje.
Vybraní kardináli sú pápežovi Františkovi očividne dobre známi a váži si ich. Traja z nich však majú určitým spôsobom osobitný význam.
Jediný z ôsmich, ktorý býva v Ríme, Bertello, má so súčasným pápežom spoločný blízky vzťah so zosnulým arcibiskupom Ubaldom Calabresim, argentínskym nunciom. Na jeho poverenie sa Bergoglio stal biskupom a ešte na začiatku jeho diplomatickej kariéry ho poveril vedením misie na pápežských konzulátoch v Sudáne a Venezuele.
Koordinátor skupiny, Rodríguez Maradiaga, bol medzi prvými, ktorých novozvolený pápež pozval na súkromný obed.
Pápež si tiež veľmi váži „sekretára“ skupiny. Na generálnej synode v roku 2011 bol vtedajší kardinál Bergoglio pomocným generálnym spravodajcom a Semeraro, v tom čase biskup Oria, bol osobitným sekretárom. Práve Semeraro bol ako prvý na súkromnej audiencii u pápeža. Oficiálne o tom informovali 17. marca, teda len štyri dni po zvolení pápeža Františka.
S výnimkou Austrálčana Pella, ktorý sa považuje za konzervatívnejšieho kardinála, všetkých ostatných je možné priradiť k umiernenému alebo progresívnemu táboru kolégia kardinálov.
Kardináli Pell, Rodríguez Maradiaga a Errázuriz Ossa boli menovaní Jánom Pavlom II., ostatní piati Benediktom XVI.
*
„Skupina“ vybraná pápežom Františkom má dvojaké poverenie. Tým druhým je preskúmanie reformy kúrie. Prvé poverenie je však oveľa rozsiahlejšie a nové. Ich úlohou je „radiť“ pápežovi vo veciach „riadenia univerzálnej cirkvi“. Mandát, ktorý, ako sa zdá, nemá v histórii precedens.
V minulých rokoch, ako aj počas obdobia pred posledným konkláve, niektorí vyjadrili nádej pre vytvorenie „korunnej rady“, ktorá by spolu s kúriou a synodou pomáhala pápežovi.
V rozhovore pre šou „30 Days“ v roku 2007 sa belgický kardinál Godfried Danneels, ktorý bol voliteľom v posledných dvoch konkláve, vyjadril, že je „presvedčený, že príležitostný malý poradný orgán pápeža, zložený z osobností cirkvi z rozličných krajín, ktorého členovia sa každé dva alebo tri roky budú obmieňať, bude preňho pomocou pre zaistenie kontroly vnútorného stavu cirkvi“.
Ďalej dodal:
„Kúria necíti, ani neregistruje tento stav, nie je to jej úlohou. Samozrejme, máme tu už Biskupskú synodu a Kolégium kardinálov. „Korunná rada“, ktorú mám na mysli, by však bola flexibilným, diskrétnym a eventuálnym nástrojom, ktorý by určite nestál nad pápežom, ale bol by len orgánom pomoci v jeho službe.“
Inovácie pápeža Františka, zdá sa, preberajú aspoň čiastočne presne túto myšlienku „korunnej rady“, aj keď – a to nie je žiadnym prekvapením – s rozhodne menej vznešeným označením.
Podľa toho je možné predpokladať, ako bude fungovať táto nová „skupina“ poradcov, aké budú jej vzťahy ku kúrii a aké konkrétne dopady to bude mať na riadenie univerzálnej cirkvi.
V každom prípade sa zdá byť jasné, že iniciatíva pápeža Bergoglia nemá nič spoločné s demokratizmom. Je pravdou, že poradcovia z veľkej časti zastávajú volené pozície v národných a kontinentálnych konferenciách biskupov alebo v synode, ale to nebolo hlavným kritériom výberu. To, čo zavážilo, bol osobný vzťah s pápežom. A ich právomoc bude čisto poradná, pretože nakoniec bude rozhodovať aj tak pápež.
*
Druhé poverenie zverené „skupine“ ôsmich kardinálov – nie nové, ale aj tak významné – je „preskúmanie plánu revízie“ apoštolskej konštitúcie „Pastor Bonus“, ktorou Ján Pavol II. v roku 1988 reformoval štruktúru Rímskej kúrie vo svetle nového Kódexu kánonického práva z roku 1984.
Od jej vzniku v modernom slova zmysle v roku 1588, kedy ju konštitúciou „Immensa Aeterni Dei“ zriadil pápež Sixtus V., ide o štvrtý veľký reformný zásah do Rímskej kúrie.
Tri predchádzajúce boli:
- reforma „Sapienti Consilio“ realizovaná svätým Piom X. v roku 1908, ktorá prispôsobila štruktúry kúrie zániku pápežského štátu v roku 1870,
- reforma „Regimini Ecclesiae Universae“ vyhlásená Pavlom VI. v roku 1967 s úmyslom prispôsobiť kúriu zmenám po II. vatikánskom koncile a zaviesť dominantné postavenie Štátneho sekretariátu vo vzťahu k ostatným dikastériám a
- reforma „Pastor Bonus“ z roku 1988, ktorá okrem niekoľkých štrukturálnych úprav potvrdila vedúcu úlohu Štátneho sekretariátu pri riadení kúrie.
Reforma svätého Pia X., ktorý bol zvolený za pápeža v roku 1903, sa uskutočnila v priebehu jedného roku (1907-1908).
Zmeny Pavla VI. oznámené pápežom Giovannim Battistom Montinim hneď po jeho zvolení v roku 1963 znamenali štyri roky intenzívnej práce odbornej komisie zloženej z troch kardinálov.
Podobnú komisiu zriadil aj pápež Karol Wojtyla v roku 1985. Viedol ju kardinál Sebastiano Baggio a po trojročnej práci dospeli k „Pastor Bonus“.
Z ôsmich kardinálov vybraných pápežom Františkom pôsobí v Ríme len jeden – Bertello, ktorého pozícia zahŕňa úlohy mimo kúrie, keďže je predsedom governorátu Mestského štátu Vatikán.
Len jeden člen skupiny predtým v kúrii pracoval: Errázuriz Ossa bol v rokoch 1991 až 1996 sekretárom Kongregácie pre rehoľníkov.
Dvaja z nich, Bertello a Gracias, síce majú titul z cirkevného práva, ale nie sú považovaní za skutočných a riadnych kanonistov.
Formuje sa tu teda tím reformátorov kúrie, prevažne z prostredia mimo kúrie a bez špeciálnych právnych schopností. A vyzerá to tak, že táto voľba nie je náhodná, ale úmyselná.
Hoci je trochu priskoro na určenie, čo bude obsahom reformy Rímskej kúrie, je možné povedať, že najmenej týchto troch oblastí sa dotkne:
- významné zníženie počtu dikastérií kúrie,
- menšia pôsobnosť Rímskej kúrie vo vzťahu k miestnym cirkvám,
- návrat k väčšej kolegialite v rámci kúrie.
S ohľadom na posledný bod je dôležité poznamenať, že pápež Bergoglio sa už vrátil k pravidelným audienciám predstavených všetkých dikastérií.
Od tohto zaužívaného postupu upustil Ján XXIII. a úlohou filtra medzi dikastériami a pápežom poveril Štátny sekretariát.
Najnovšie prefekti Kongregácie pre náuku viery a Kongregácie pre biskupov sa každý týždeň zúčastňujú audiencií u pápeža, menej často prefekti Kongregácie Propaganda Fide a Kongregácie pre orientálne cirkvi.
Reforma však môže priniesť aj niečo viac, pretože pápež František nás, ako sme sa už presvedčili, neprestáva prekvapovať.