Jeho popularita do značnej miery pramení zo šikovnosti, s akou sa vyjadruje. Všetko je mu odpustené, dokonca aj keď hovorí o témach, ktoré by sa inak stretli s obrovskou kritikou. Začínajú sa však objavovať už aj prvé protesty.
RÍM – V médiách spôsobila rozruch kritická poznámka pápeža na adresu IOR (Inštitútu pre náboženské diela), kontroverznej vatikánskej „banky“. Stalo sa tak pri kázni počas rannej svätej omše 24. apríla 2013 v Dóme sv. Marty:
„Ak sa cirkev chce tváriť dôležito, zriadi organizácie, úrady a stáva sa tak trochu byrokratickou, stráca svoju hlavnú podstatu a riskuje, že sa zmení na mimovládnu organizáciu. Cirkev však nie je mimovládnou organizáciou. Cirkev je históriou lásky ... A potom sú tú tí chlapci z IOR ... Prepáčte, ako prosím? ... Všetko je potrebné, úrady sú dôležité ... dobre, v poriadku! Ale sú potrebné len do určitej miery, ako pomoc histórii lásky. Keď sa však organizácia stavia na popredné miesto, láska ustupuje a cirkev, chudinka, sa stáva mimovládnou organizáciou. Takto to však nemá byť.“
Pápež Jorge Mario Bergoglio tieto ranné kázne prednáša v úplnom súkromí. Pasáž reprodukovaná vyššie je doslovným prepisom, ktorý o niekoľko hodín neskôr prinieslo vatikánske rádio.
V ten istý deň, pri informovaní o rovnakej kázni ale iným spôsobom, denník L'Osservatore Romano vynechal slová „A potom sú tu tí chlapci z IOR ... Prepáčte, ako prosím?“
Rozdielnosť medzi rádiom a novinami Svätej Stolice naznačuje neistotu, ktorá stále vládne vo Vatikáne ohľadom mediálneho spracovania pápežských kázní zo všedných dní, homílií, ktoré prednáša na omši o 7:00 ráno v kaplnke rezidencie, kde býva.
Na ranných omšiach sa môže zúčastniť vybraná verejnosť, každé ráno iná skupina. Medzi prítomnými na spomenutej omši bol aj dostatočný počet zamestnancov vatikánskej banky.
Ranné kázne pápeža sa nahrávajú v úplnom znení. Pokiaľ však ide o ich improvizované časti, neprechádzajú rovnakými procesmi ako jeho oficiálne prejavy.
To znamená - prepísanie z audio záznamu, usporiadanie vyjadrení a myšlienok, následné predloženie pápežovi a až tak zverejnenie schváleného textu. Toto pre ranné kázne pápeža neplatí.
Kompletné znenia kázní pápeža Bergoglia zo všedných dní zostávajú tajné. K dispozícii sú len dve čiastočné zhrnutia, a to prostredníctvom vatikánskeho rádia a denníka L'Osservatore Romano. Obe médiá sú redigované nezávisle, a preto sú slovné citácie niekedy zverejnené s väčšími či menšími rozdielmi.
Nevie sa, či táto prax – zameraná na zabezpečenie pápežovej slobody prejavu a na jej obranu pred rizikom improvizácie – bude pokračovať alebo dôjde k zmenám.
Faktom však je, že to, čo pápež povie pri týchto poloverejných homíliách, je teraz dôležitou súčasťou jeho typického rečníckeho prejavu.
*
Je stručný, jednoduchý, konverzačný, spojený so slovami alebo predstavami bezprostredného komunikačného dopadu.
Napríklad:
- obraz „prchavého Boha“, ktorý pápež František použil 18. apríla na varovanie pred ideou neosobného Boha, „ktorý sa šíri okolo bez toho, aby sme vlastne vedeli, čo to je“;
- alebo obraz „cirkvi ako opatrovateľky“, ktorý spomenul 17. apríla na označenie cirkvi, ktorá sa „stará o deti len tak, že ich uspí“, namiesto toho, aby konala ako matka svojich vlastných detí;
- alebo formulácia z 22. apríla - „členovia družiny kresťanov“ - ktorou chcel povedať, že sú kresťania, ktorí umožňujú, aby sa ich správanie riadilo nie Ježišom, ale „zdravým rozumom“ a „svetskou opatrnosťou“.
Stefania Falascaová, stará Bergogliova priateľka, ktorej telefonoval vo večer svojho zvolenia, sa ho po jednej rannej omši v Dóme sv. Marty spýtala: „Otče, ako vám vôbec tieto výrazy prídu na myseľ?“
„Jeho odpoveďou bol jednoduchý úsmev.“ Podľa názoru Falascaovej sa použitie týchto výrazov pápežom „v literárnych podmienkach označuje ako ,pastišʻ, čo znamená miešanie jednotlivých slov z rôznych úrovní alebo rozličných registrov s expresívnym efektom. Štýl ,pastišʻ je dnes typickým znakom internetovej komunikácie a postmoderného jazyka. Tieto jazykové asociácie sa v histórií Petrovho úradu vyskytujú po prvýkrát“.
23. apríla Falascaová v úvodníku novín Konferencie biskupov Talianska Avvenire porovnala rečnícke umenie pápeža Františka so „sermo humilis“ („pokorným prejavom“), o ktorom teoretizoval sv. Augustín.
Pápež Bergoglio tento štýl používa aj pri svojich oficiálnych homíliách a prejavoch. Napríklad počas omše svätenia olejov na Zelený Štvrtok v Svätopeterskej bazilike veľmi výrazne nabádal pastierov cirkvi, biskupov a kňazov, aby „ich bolo cítiť za ovcami“.
Ďalším typickým znakom jeho kázania je interakcia s davom, ktorý na neho zborovo reaguje. Poprvýkrát a opakovane to urobil v nedeľu 21. apríla pri modlitbe „Regina Coeli“ („Raduj sa nebies Kráľovná“), keď povedal: „Veľmi pekne ďakujem za pozdravy, ale mali by ste tiež pozdraviť Ježiša. Nahlas zakričte ,Ježišʻ!“ A skutočne, volanie ,Ježišʻ sa nieslo celým Námestím sv. Petra.
*
Popularita pápeža Františka sa do značnej miery odvodzuje od tohto štýlu kázania a od nenúteného a všeobecného úspechu ideí, na ktorých mu najviac záleží – milosrdenstvo, odpustenie, chudobní a „periférie“ – a ktoré sa odrážajú v jeho činoch a v ňom samom.
Jeho popularita funguje ako obrazovka pre ostatné, menej pohodlné témy, ku ktorým sa nebojí vyjadriť – napríklad jeho časté poznámky o diablovi – a ktoré, ak by ich povedal niekto iný, by rozpútali kritiku. Jemu sú však odpustené.
V skutočnosti médiá so zhovievavým mlčaním doteraz prehliadali nielen zmienky súčasného pápeža o diablovi, ale tiež celý rad jeho ďalších vyhlásení o doktríne, ktoré sú síce kontroverzné, ale zároveň nevyhnutné.
Napríklad vo svojom príhovore k Pápežskej biblickej komisii 12. apríla 2013 pápež František zopakoval, že „výklad Svätého Písma nemôže byť len individuálnou snahou vedcov, ale musí sa vždy porovnať so žijúcou tradíciou cirkvi, do jej rámcov musí byť zasadený a v nej overený“. To „spôsobuje nedostatočnosť akéhokoľvek výkladu, ktorý je subjektívny alebo sa obmedzuje iba na analýzu neschopnú obsiahnuť tento presahujúci zmysel, v priebehu storočí predstavujúci tradíciu celého Božieho ľudu“.
Pápežova výhrada voči formám výkladu biblických textov, ktorá je v katolíckom tábore rozšírená, zostala, v rámci všeobecného mlčania médií, prakticky nepovšimnutá.
19. apríla počas rannej homílie kritizoval „veľkých ideológov“, ktorí majú tendenciu interpretovať Ježiša čisto ľudským spôsobom. Označil ich za „intelektuálov bez talentu, etikov bez dobra. A o kráse ani nebudem hovoriť, pretože ničomu nerozumejú“.
A médiá stále nič.
22. apríla počas inej rannej kázne František dôrazne vyhlásil, že Ježiš je „jedinou bránou“, ktorou je možné vstúpiť do Božieho kráľovstva. „Všetky ostatné cesty sú mylné, nie sú pravdivé, sú falošné.“
Týmto opätovne zopakoval stálu pravdu katolíckej viery, ktorá Ježiša Krista uznáva za jediného Spasiteľa všetkých. Keď však v auguste 2000 Ján Pavol II. a kardinál Joseph Ratzinger zverejnili presne v tomto znení deklaráciu „Dominus Iesus“, stali sa terčom krutej kritiky zvonku aj zvnútra cirkvi. Všetci ale mlčia, keď rovnakú pravdu prednesie František.
Počas kázne 23. apríla, na sviatok sv. Juraja, za prítomnosti kardinálov v Paulínskej kaplnke vyhlásil, že „kresťanská identita je príslušnosťou k cirkvi, pretože mimo cirkvi nie je možné nájsť Ježiša“.
Opäť ani zmienka ohľadom tohto vyjadrenia. A pritom téza „extra Ecclesiam nulla salus“ („mimo Cirkvi niet spásy“), ktorú potvrdil, je takmer vždy predzvesťou polemík...
*
Benevolencia médií voči pápežovi Františkovi je jedným zo znakov charakterizujúcich začiatok jeho pontifikátu.
Jemnosť, s akou hovorí dokonca aj o tých najnepohodlnejších pravdách, napomáha spomenutej zhovievavosti. Nie je však ťažké dovtípiť sa, že kritika sa skôr či neskôr objaví.
Prvé varovanie nasledovalo potom, čo pápež Bergoglio 15. apríla potvrdil striktný postup Kongregácie pre náuku viery v prípade rehoľníčok z USA zastúpených Vedúcou konferenciou rehoľníčok (Leadership Conference of Women Religious).
Protesty, ktoré okamžite vzniesli sestry a katolícke „liberálne“ prúdy, nielen americké, zazneli ako začiatok konca tohto kúzelného obdobia.