Pretože, ako hovorí, verejní hriešnici, ktorí svoje skutky neľutujú, môžu prekĺznuť medzi veriacich a on nechce podporovať ich pokrytectvo. Ide tu o katolíckych politikov podporujúcich potraty.
Rím – Jeden detail svätých omší celebrovaných pápežom Františkom vyvoláva otázky, ktoré však zatiaľ zostávajú nezodpovedané.
Pápež Jorge Mario Bergoglio sväté prijímanie nerozdáva sám, ale umožňuje iným, aby premenenú hostiu dali veriacim. On zatiaľ sedí a čaká na ukončenie rozdávania sviatosti.
Výnimku urobí len zriedkakedy. Pri slávnostných omšiach rozdá prijímanie tým, ktorí mu asistujú pri oltári. A pri omši na Zelený štvrtok v Casal del Marmo, trestnom zariadení pre mladistvých, ho chcel trestancom rozdávať sám.
Odkedy sa stal pápežom, toto správanie nijako jasne nevysvetlil.
V knihe, ktorú publikoval v roku 2010, je však jedna strana, ktorá umožňuje vyvodiť motívy tejto praxe.
Kniha je zbierkou rozhovorov s rabínom v Buenos Aires, Abrahamom Skorkom.
Na konci kapitoly venovanej modlitbe vtedajší arcibiskup Bergoglio hovorí:
„Dávid bol cudzoložník a objednal si vraždu. Napriek tomu ho však uctievame ako svätého, pretože mal odvahu povedať: ,Zhrešil som.ʻ Pokoril sa pred Bohom. Človek sa môže dopustiť obrovských chýb, ale tiež ich môže priznať, zmeniť svoj život a napraviť, čo urobil. Je pravda, že medzi farníkmi sú ľudia, ktorí zabili nielen intelektuálne či fyzicky, ale tiež nepriamo, nesprávnym spravovaním kapitálu, vyplácaním nespravodlivých miezd. Medzi členmi charitatívnych organizácií sú aj takí, ktorí svojim zamestnancom neplatia zaslúženú odmenu alebo od nich vyžadujú prácu načierno. [. . .] Niektorých veľmi dobre poznáme, vieme, že sami seba vydávajú za katolíkov, zároveň sa však správajú nevhodne a ani to neľutujú. Kvôli tomu pri niektorých príležitostiach nerozdávam prijímanie. Držím sa vzadu a nechám to na svojich pomocníkov, pretože nechcem, aby tieto osoby ku mne pristúpili kvôli fotografii. Môžeme tiež odmietnuť dať sväté prijímanie známemu hriešnikovi, ktorý sa nekajal. Tieto veci sa však veľmi ťažko dokazujú. Dostať prijímanie znamená dostať telo nášho Pána, s vedomím vytvárania spoločenstva. Ale ak niekto, namiesto spájania Božieho ľudu ničí ich životy, nemôže dostať sväté prijímanie. Bol by tu rozpor. Duchovné pokrytectvo je v mnohých, ktorí sa uchýlili k cirkvi a nežijú podľa Božej spravodlivosti. A ani nedemonštrujú pokánie. Všeobecne to nazývame dvojakým životom.“
Bergoglio teda v roku 2010 ozrejmil svoju zdržanlivosť rozdávať sväté prijímanie osobne veľmi praktickým dôvodom: „Nechcem, aby tieto osoby ku mne pristúpili kvôli fotografii.“
Ako skúsený kňaz a dobrý jezuita vedel, že medzi tými, ktorí pristupujú k svätému prijímaniu, môžu byť verejní hriešnici, ktorí svoje činy neľutujú, a napriek tomu sa hlásia ku katolíkom. Vedel, že odmietnutie dať im sviatosť by bolo v danom momente komplikované. A tiež si bol vedomý účinkov svätého prijímania vo vzťahu k verejnosti, ak je prijímané z rúk arcibiskupa argentínskeho hlavného mesta.
Môžeme usúdiť, že Bergoglio v novej pozícii cíti rovnaké nebezpečenstvo, dokonca ako pápež možno ešte väčšie. A preto sa rozhodol zaujať rovnaký opatrný postoj: „Sväté prijímanie nerozdávam, držím sa vzadu a nechám to na svojich pomocníkov.“
Verejné hriechy, ktoré Bergoglio v rozhovore s rabínom uviedol ako príklady, sú útlakom voči chudobným a nevyplatenie zaslúženej mzdy zamestnancov. Tradične sa zaraďujú medzi štyri „donebavolajúce hriechy“.
Zdôvodnenie je však podobné tomu, aké v posledných rokoch používajú iní biskupi v súvislosti s ďalším hriechom: verejnou podporou pro-potratových zákonov politikmi, ktorí sa hlásia ku katolíckej viere.
Epicentrum tejto polemiky je v USA.
V roku 2004 vtedajší kardinál Joseph Ratzinger, prefekt Kongregácie pre náuku viery, poslal v tejto veci Konferencii biskupov USA „všeobecné zásady“.
Biskupská konferencia sa rozhodla Ratzingerove zásady „aplikovať“ na báze od prípadu k prípadu, ponechávajúc „pastoračné rozhodnutia na jednotlivých biskupoch podľa daných okolností“.
Kardinál Ratzinger v Ríme prijal toto riešenie a označil ho za „v súlade“ s jeho všeobecnými zásadami.
Americkí biskupi v skutočnosti nie sú jednotní. Niektorí, vrátane konzervatívnych kardinálov Francisa Georgea a Patricka O'Malleyho, nie sú ochotní „robiť z Eucharistie politické bojisko“. Iní sú viac neústupčiví. Keď si Barack Obama pred voľbami vybral za svojho potenciálneho viceprezidenta katolíka Joa Bidena, vtedajší denverský arcibiskup Charles J. Chaput, ktorý v súčasnosti pôsobí vo Philadelphii, vyhlásil, že Bidenova podpora takzvanému „právu“ na potrat bola vážnou verejnou chybou a „predpokladá, že to povedie k zdržanlivosti pri pristupovaní k svätému prijímaniu“.
Faktom zostáva, že 19. marca 2013 pri inauguračnej omši, ktorou pápež František začal svoj pontifikát, viceprezident Biden a Nancy Pelosiová, hlavná predstaviteľka amerických demokratov, obaja pro-potratoví katolíci, boli členmi oficiálnej delegácie USA.
A obaja pristúpili k svätému prijímaniu. Ale nedostali ho z rúk pápeža. Bergoglio sedel vzadu za oltárom.