Homília pápeža Františka. Esej sociológa Luca Diotalleviho. Podobné v tom, že eucharistiu považujú za vznik nového sveta.
RÍM – Prešli už skoro dva mesiace po zvolení pápeža Františka a ešte sme od neho nepočuli slová: náboženská sloboda.
Nevyslovil ich napriek očakávaniam ani v prejave, ktorý adresoval veľvyslancom takmer zo všetkých krajín sveta.
Jediný okamih, kedy rozprával o náboženskej slobode, bol v sobotu 6. apríla. Stalo sa tak na jednej z jeho kázní, ktoré má na ranných omšiach v kaplnke Casa di Santa Mata v mieste svojho bydliska.
Rozprával však vo svojom vlastnom štýle. Pápež František nemrhá slovami proti prenasledovateľom ani proti tým, ktorí možno jemnejším spôsobom dusia slobodu veriacich.
Naopak, postavil sa na stranu prenasledovaných:
„Ak chcete nájsť mučeníkov, nemusíte ísť do katakomb alebo Kolosea. Mučeníci žijú aj dnes, a to v mnohých krajinách. Kresťania sú aj v 21. storočí prenasledovaní pre vieru. Naša cirkev je cirkev mučeníkov.“
Potom sa identifikoval s obyčajnými kresťanmi. Citoval slová sv. Petra a Jána zo Skutkov apoštolov: „Nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ A pokračoval:
„Vo viere nie je možné vyjednávanie. V histórii Božieho ľudu vždy existovalo pokušenie odkrojiť kúsok z viery, hoci aj celkom maličký. Ale viera je to, čo vyznávame v Kréde. Musíme prekonať pokušenie robiť ústupky zo strachu, že o nás ostatní povedia, že sme rigidní. Takýmto spôsobom skončíme v apostáze, teda v odlúčení od viery. Ak začneme robiť ústupky, začíname kráčať po ceste nevery voči Pánovi.“
Pre pápeža Františka náboženská sloboda znamená predovšetkým „mať odvahu svedčiť o vzkriesenom Kristovi“. Viera, ktorá je úplná a verejná. Viera, ktorá dokáže zmeniť spoločnosť.
Prezumpcia je názov diela náboženského sociológa Luca Diotalleviho, ktoré bolo publikované len nedávno. Ide o esej, ktorá je veľmi kritická voči teóriám sekularizmu. Tieto teórie sú veľmi rozšírené aj v cirkvi a nesprávne sa použili v II. Vatikánskom koncile. Vylučujú priame spojenie medzi evanjeliom a spoločenským poriadkom v záujme „neutrality“ štátu.
Modelu sekularizmu od Diotalleviho oponuje model náboženskej slobody, ktorý je typický pre anglosaský svet. Má teologický základ v diele sv. Augustína De CIvitate Dei, a dokonca ešte skôr v Novom zákone.
Podľa tejto vízie „obdobie“ medzi prvým a druhým príchodom Krista je prelínanie času a večnosti. Existuje tu konflikt medzi hriechom a milosťou. Na konflikte sa zúčastňujú tróny, kniežatstvá a mocnosti, o ktorých hovorí Nový zákon, teda mocnosti tohto sveta. Sú to akoby vzbúrené mocnosti, nad ktorými smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista definitívne zvíťazilo. Víťazstvo však zatiaľ nie je naplnené. V „tomto období“ mocnosti stále kolíšu medzi extrémnou anarchiou a absolútnou dominanciou. Cirkev chráni dar víťazstva a snaží sa nepustiť mocnosti do jedného alebo druhého extrému.
Po Augustínovi víziu Nového zákona spracovali Oscar Cullman a Joseph Ratzinger, ktorých do veľkej miery cituje Diotallevi.
Najoriginálnejším prvkom eseje je časť, kde identifikuje slávenie eucharistie so zdrojom a vrcholom „prezumpcie“ vplyvu kresťanskej viery na sociálny poriadok. Aj tu plne nadväzuje na Benedikta XVI..
Diotallevi píše:
„Každá svätá omša je obradom, v ktorom účastník potvrdzuje, zdieľa a hlása víťazstvo. Eucharistia neposkytuje definitívny a konečný model spoločenského poriadku. Nebeský Jeruzalem príde zhora v posledný deň. Eucharistia funguje a ohlasuje víťazstvo, ktoré rozbíja priestor a čas, aby vytvorila čas a priestor pre tento dar. Ohlasuje definitívnu porážku plánov mocností a kniežatstiev. Otvára a naznačuje nestabilný stret absolútnej dominancie a anarchistického zániku spoločenského života.“
„Slávenie eucharistie hlása a realizuje zákaz spolitizovania cirkvi a scirkevnenie politiky. Putujúca cirkev nezakladá pozemské „civitas (občianstvo)“ ale prebýva v ňom a tým ho zachováva.“
Vo svetle tejto vízie sa stáva ešte pochopiteľnejším, prečo sa pápež František rozhodol sláviť svätú omšu na Zelený štvrtok na mieste, akým je zariadenie pre mladistvých Casal del Marmo. Na mieste, kde je konflikt medzi hriechom a milosťou hmatateľný a za prítomnosti ľudí iného vierovyznania či neveriacich.
Eucharistia je cirkev, ktorá sa zviditeľňuje, je víťazným božím dielom, ktoré prerazí do histórie a predkladá sa každému človeku, je Ježišom, ktorý bol na kríži medzi dvoma zlodejmi, s vojakom, ktorý v ňom spoznáva Božieho syna, a zemou, ktorá sa trasie.
Vzdelaní pohania v prvých storočiach sa nemýlili, keď identifikovali kresťanov práve prostredníctvom aktu slávenia liturgie.