Rím - Počas prebiehajúcich medových týždňov pápeža a verejnej mienky sa Františkovi dostalo uznania od najrevolučnejšieho františkánskeho teológa, Brazílčana Leonarda Boffa: „František dá cirkvi lekciu. Krutá a chmúrna zima je na konci, František prináša jar.“
Boff už pred nejakým časom odložil svoj rehoľný habit, oženil sa a a svoju lásku k Marxovi nahradil environmentálnou záľubou k matke zemi a bratovi slnku. Stále však patrí medzi najznámejších a najčastejšie citovaných predstaviteľov teológie oslobodenia.
Keď Jorge Mario Bergoglio len tri dni po svojom zvolení za pápeža vyzval k „cirkvi chudobnej a pre chudobných“, jeho prijatie medzi revolucionárov vyzeralo ako hotová vec.
*
Realita je však trochu iná. Medzi víziou latinskoamerických teológov oslobodenia a víziou argentínskeho pápeža je totiž priepastný rozdiel.
Bergoglio nepatrí medzi autorov, ktorí vydali mnoho kníh, ale to, čo doposiaľ publikoval, stačí na pochopenie jeho predstavy neustáleho spájania sa s „ľuďmi“.
Teológiu oslobodenia dobre pozná, bol svedkom jej začiatkov a postupného rozširovania sa medzi jezuitskými spolubratmi. Nikdy sa s ňou však nestotožnil, ani za cenu svojej izolácie.
Medzi teológmi, na ktorých sa odvolával, nebol ani Boff, ani Gutierrez či Sobrino, ale Argentínčan Juan Carlos Scannone, ktorý taktiež nie je veľmi obľúbený medzi väčšinou jezuitov. Bol profesorom gréčtiny a nevypracoval teológiu oslobodenia, ale teológiu „ľudí“. Jeho prístup je založený na kultúre a na náboženskej oddanosti obyčajných ľudí, najmä chudobných s ich tradičnou duchovnosťou a zmyslom pre spravodlivosť.
Dnes má Scannone 81 rokov a je považovaný za najväčšieho žijúceho argentínskeho teológa, zatiaľ čo o tom, čo zostalo z teológie oslobodenia, Bergoglio vyhlásil: „Po páde ,skutočného socializmuʻ zavládol v týchto myšlienkových prúdoch zmätok. Prežili len vďaka zotrvačnosti, neschopné radikálnej preformulácie ani novej kreativity. Stále sa však nájdu takí, ktorí by radi videli opätovný vzostup tohto prežitku.“
Bergoglio svoj odmietavý postoj k teológii oslobodenia odhaľuje v predslove ku knihe o budúcnosti Latinskej Ameriky, ktorú napísal jeho najlepší priateľ z vatikánskej kúrie, Uruguajec Guzmán Carriquiry Lecour. Lecour pôsobí ako Generálny sekretár Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku, je ženatý, má deti, vnúčatá a je najvyššie postaveným laikom v kúrii.
Terajší pápež usudzuje, že latinskoamerický kontinent už vyhral postavenie „strednej triedy“ vo svetovom poriadku a je predurčený k ešte väčšiemu vplyvu v scenároch budúcnosti. Oslabuje sa však v tom, čo je mu najviac vlastné – vo viere a v „katolíckej múdrosti“ svojho ľudu.
*
Najhoršiu hrozbu vidí v „mládežníckej progresivite“, v nadšení pre pokrok, ktorý v skutočnosti zlyháva voči ľuďom a národom, voči katolíckej identite, „v spojení s koncepciou štátu, ktorá je do veľkej miery militantným sekularizmom“.
Nedávno sa pripojil k zápasu za právnu ochranu embryí v Európe. Známy je jeho húževnatý odpor proti zákonom o bezplatných potratoch a homosexuálnych manželstvách v Buenos Aires. V rozšírení podobných zákonov po celom svete pápež František vidí ofenzívu „imperialistickej koncepcie globalizácie“, ktorá „predstavuje najnebezpečnejší totalitarizmus postmoderny“.
Je urážkou, že Bergoglia označujú za Antikrista ako v románe „Lord of the World“ (Pán sveta), ktorý s obľubou cituje. Jej autorom je Robert H. Benson, syn Arcibiskupa z Canterbury, anglikánsky kňaz a katolícky konvertita.
Časté odkazy na diabla v jeho pápežských kázňach nie sú len rétorikou. Pre pápeža Františka je diabol reálnejší než kedykoľvek predtým, je „princom tohto sveta“, ktorého Ježiš navždy porazil, stále však môže páchať zlo.
Vo svojej homílii nedávno varoval: „Musíme viesť dialóg kvôli mieru. Ale s princom tohto sveta človek nemôže diskutovať. Nikdy.“
Sandro Magister