V našich mylných predstavách túžime rozširovať slobodu, no zabúdame, že v skutočnosti sebecky odoberáme deťom to, čo je pre ich vývin najcennejšie. Preto sa staviam proti manželstvám homosexuálov.
Mimochodom, tiež som gay.
Pred pár dňami som svedčil proti právnym predpisom týkajúcich sa manželstiev osôb rovnakého pohlavia v Senáte súdnictva a v Snemovni za občianske práva v Minnesote.
Svedčil som aj na iných miestach a atmosféra na týchto stretnutiach sa mi zdá byť nereálna. Pripomína karnevalový surrealizmus. Prirodzený zákon, tradícia, náboženstvo, intelekt a sloboda uvažovania už viac nehrajú rolu v rokovaniach. Legislatíva manželstiev osôb rovnakého pohlavia sa obhajuje iba z dôvodu morálneho relativizmu a emócií. Úplná lož sa postavila proti rozumu. Rozum sa vytráca.
Problém je nasledovný: V národných diskusiách o homosexuálnych manželstvách zaobchádzajú s touto problematikou ako pri hre dámy. V nej môžete rýchlo získať figúrky bez veľkého rozmýšľania o dôsledkoch. Tento povrchný pohľad na vec zabránil akejkoľvek reálnej diskusii.
V uplynulých rokoch obrancovia manželstva ľahko „vyhrali bitku“. Odvolanie sa na náboženstvo a tradíciu vyhralo na plnej čiare takmer bez námahy. Aj keď zástancovia homosexuálnych manželstiev argumentovali v prospech hlbšieho preskúmania témy, boli zväčša uzemnení.
Prúd sa obrátil. Zástancovia homosexuálnych manželstiev majú teraz všetkých „kráľov“ na palube. Len sa zamyslite nad mediálnymi titulkami z posledných týždňov. Sme doslova bombardovaní schváleniami homosexuálnych manželstiev. Bežný nezainteresovaný divák má pocit, že konzervativizmus schválil homosexuálne manželstvá. Každý deň dostávame čerstvé správy z republikánskej politickej elity, spoločností Fortune 500, členov Národnej futbalovej ligy, dokonca aj od Clinta Eastwooda, ktorí podporujú „bezpohlavné“ manželstvá.
Hra, ktorú v skutočnosti hráme nie je dáma ale šach. Znie to zmätene, pretože dáma aj šach sa hrajú na úplne rovnakej hracej doske. Dáma je jednoduchá a rýchla. Je to jedna z prvých hier, ktoré sa deti naučia hrať. Šach je ťažký. Vyžaduje dôkladné premyslenie následkov každého jedného kroku. A ten môžeme a nemusíme spraviť.
Politici pri dosahovaní svojich cieľov často nehľadia ďalej ako na budúci volebný cyklus. Zaujímajú ich hlasy. Podpora manželstiev osôb rovnakého pohlavia pre nich teraz znamená víťazstvo.
Médiá, ktoré sa zaujímajú o zisky a čitateľnosť, pristupujú k problému rovnako ako politici. Taktiež veľké spoločnosti, ktoré sa snažia vyleštiť obraz o sebe a vyvolať pozitívnu odozvu. Len málo z nich má záujem hrať šach, pretože rýchle víťazstvo v dáme má pre nich väčšiu cenu.
Pocit naliehavosti v otázke homosexuálnych manželstiev je neuveriteľne búrlivý. Sám o sebe signalizuje, že národná diskusia prebieha iba v rámci sloganov a emócií.
Náš národný zákonodarný zbor a súdy, vrátane najvyššieho súdu, potrebujú pribrzdiť. Hneď teraz.
Rovnako ako v šachu si prekvapivé následky zaslúžia náležitú pozornosť.
Homosexuálne manželstvá sú momentálne na výslní rovnosti a spravodlivosti. To naznačuje, že autori štrnásteho dodatku zákona mali spomenuté manželstvá na mysli, keď chystali svoj veľkolepý posun vpred. Zatiaľčo je táto situácia vysoko nepravdepodobná, tí, ktorí sebecky hľadali dodatkové „práva“ pre seba samých, našli ospravedlnenie v polotieni, ktorý teraz obklopuje legitímne občianske práva.
Homosexuálne manželstvá nebudú rozširovať práva a slobody v našom národe. Manželstvo nebude predefinované, bude nedefinované.
Nie je to prvýkrát, čo našej spoločnosti chýba definícia manželstva. Rozvod bez závady je rozšírený v celej našej krajine. Znel ako dobrý nápad. Jeho nečakaným dôsledkom však bolo, že sa navždy zmenila definícia manželstva z trvalého vzťahu medzi manželmi na dočasný. Je smutné, že sa deti stali vedľajším následkom sebeckých dospelých.
Homosexuálne manželstvá majú v pláne to isté. Pripravia deti o právo na otca a matku. A to nie je maličkosť. Deti sú redukované na „hnuteľné“ zdroje naplnenia. Ich rodokmeň nepozostáva z predkov, ale z malej armády anonymných náhradníkov, darcov a právnikov. Gayovia a lesby žiadajú právo mať deti pre svoje osobné naplnenie. Ničia tak právo detí mať oboch rodičov, otca aj matku – právo, po ktorom šliapu práve homosexuálne manželstvá.
Homosexuálne manželstvá „oddefinujú“ manželstvo a následne nedefinujú deti. To nakoniec povedie k nedefinovaniu ľudstva. Nie je to ani progresívna, ani konzervatívna legislatíva. Ide o regresívnu legislatívu.
V žiadnom štáte sa pri uzatváraní zväzkov nepýtajú snúbencov: „Milujete sa navzájom?“ Je to totiž základ. Avšak práve na ňom sa zástancovia homosexuálnych manželstiev snažia meniť naše zákony. Naozaj sa štát tak veľmi zaujíma o oslavu našich romantických vzťahov?
V Minnesote som dookola počúval, že „manželstvo je o láske, záväzku a zodpovednosti“. Avšak spomenuté tri veci nie sú štátnymi záujmami v rámci manželstva. Z pohľadu štátu je manželstvo hlavne o deťoch. A bodka. To je dôvod, prečo táto inštitúcia existuje. Mali by sme sa triasť a báť pri myšlienke, že by sa mala zmeniť.
Možno žiadame príliš veľa od národu, ktorý nemá problém sebecky vytvoriť deficit 17 biliónov dolárov a odovzdať ho vlastným deťom a vnúčatám. Ale v záujme všetkých detí, aj tých, ktoré sa ešte nenarodili, potrebujeme spomaliť a vážne sa zamyslieť nad neplánovanými dôsledkami predefinovania manželstva. Inak riskujeme, že naše potomstvo bude figúrkou obetovanou v mene vlastného uspokojenia. Máme na viac.