Choroba je len v rannom štádiu. Muž však tvrdí, že pokročilejšej forme nemôže čeliť. Taktiež nechce ani svojim blízkym pridávať na starostiach.
Michael Irwin je všeobecný lekár na dôchodku a koordinátor Society for Old Age Rational Suicide (SOARS - Spoločnosť pre racionálnu samovraždu v starobe). Spoločnosť vedie kampaň za to, aby starší ľudia mali právo na pomoc pri samovražde aj v prípade, ak ich zdravotný stav nie je život ohrozujúci. Chorému mužovi pomáha so zorganizovaním cesty a zdá sa, že práve on stojí za celým príbehom.
Tvrdí, že niektorí starší ľudia uprednostňujú, aby prostriedky na zdravotnú starostlivosť šli radšej do rúk ich vnúčat. „Túžba ,prestať byť na príťažʻ niekomu z rodiny a neplytvať peniazmi, ktoré sa azda raz použijú na vzdelanie vnúčat, môže predstavovať konečné altruistické gesto... Časť toho, čo robí utrpenie pacienta neznesiteľným, je uvedomenie si, že ... ničí životy iných. Vtedy asistovaná samovražda za prítomnosti lekára môže byť racionálne morálny čin.“
Irwin kedysi pôsobil ako riaditeľ organizácie Voluntary Euthanasia Society (teraz eufemisticky premenovanej na Dignity in Dying, dôstojnosť v zomieraní). Jeho nová organizácia SOARS používa rovnaké argumenty ako DID, jej agenda je však radikálnejšia. Je založená na presvedčení, že asistovaná samovražda by mala byť dostupná všetkým starším ľuďom, nielen smrteľne chorým.
Všeobecná lekárska rada (GMC) Irwina v roku 2005 vyškrtla z registra lekárov za to, že sa pokúsil priateľovi pomôcť pri samovražde. Priznal, že získal lieky na spanie, aby mu pomohol zomrieť. Porota GMC ho uznala vinným z vážneho profesionálneho pochybenia.
Odvtedy pomohol pri zabití najmenej deviatim ľuďom, naposledy prosiac riaditeľa pre verejné prokuratúry (DPP) o uväznenie, aby sa tak stal martýrom proeutanázneho hnutia.
Irwin však, napodiv, nebol stíhaný ani za jeden z týchto prípadov. Neboli totiž splnené kritériá DPP na obžalobu v záujme verejnosti.
Kritéria stanovuje riaditeľ pre verejné prokuratúry v Postupoch pre prokurátorov vo veciach podporovania alebo asistovania pri samovražde.
Asistovanie alebo podporovanie pri samovražde je trestný čin, za ktorý môže byť, podľa Zákona o samovražde z roku 1961, uložený trest odňatia slobody až na 14 rokov. Trestné stíhanie je však môžné začať len na podnet DPP. Od novelizácie zákona v roku 2009 čin podporovania alebo asistovania pri samovražde je trestným aj v prípade, ak k samovražde alebo k pokusu o ňu v skutočnosti nedôjde.
Riaditeľ pre verejné prokuratúry rozhoduje o tom, či má dostatok dôkazov na podanie obžaloby, aj o tom, či obžaloba je vo verejnom záujme. Pokiaľ ide o verejný záujem, pri rozhodovaní sa berie do úvahy šestnásť faktorov za trestné stíhanie a šesť faktorov proti.
Irwin sa predtým na základe týchto kritérií vyhol trestnému stíhaniu a je pravdepodobné, že sa to zopakuje.
Nemenovaný londýnsky psychiater, ktorý údajne vystavil správu o mentálnej kompetentnosti muža s demenciou, aby ho mohli vo Švajčiarsku asistovane zabiť, je v úplne inej pozícii.
Pokyny DPP jasne stanovujú, že „osoba, ktorej činnosť spočíva len v poskytovaní informácií inej osobe, ktoré určujú alebo vysvetľujú jej postavenie z právneho hľadiska, s ohľadom na trestný čin podporovania alebo asistovania pri samovražde, sa trestného činu podľa paragrafu 2 Zákona o samovražde z roku 1961 nedopúšťa“.
To bol dôvod, prečo Všeobecná lekárska rada Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska 31. januára 2013 oznámila, že lekári, „ktorí umožnia prístup k pacientovým záznamom na základe žiadosti dotknutej osoby v súlade s podmienkami Zákona o ochrane údajov z roku 1998“, pravdepodobne nebudú čeliť vyšetrovaniu.
Zdá sa však, že tento psychiater zašiel trochu ďalej.
Jedným z kritérií stanovených DPP, pri splnení ktorého je podanie obžaloby pravdepodobnejšie je, že „podozrivá osoba využila svoje schopnosti ako lekár, zdravotná sestra, iný zdravotnícky pracovník, profesionálny opatrovateľ (či už vykonávajúci svoju činnosť bezplatne alebo nie) alebo úradná osoba, napríklad väzenský strážnik, a obeť bola v jeho alebo jej starostlivosti“.
Všeobecná lekárska rada preto vo svojich šesťstranových pokynoch pre predbežných vyšetrovateľov jasne stanovuje, že k potrestaniu, vrátane vyškrtnutia z registra lekárov dôjde, keď:
- podporovanie alebo asistencia lekára súvisela s využitím privilégií spojených s povolením na vykonávanie lekárskej činnosti (ako predpisovanie liekov) alebo sa udiala v kontexte vzťahu lekár-pacient,
- lekár vedel alebo vzhľadom na okolnosti musel vedieť, že svojím konaním podporuje alebo napomáha pri samovražde,
- lekár konal s úmyslom podporiť alebo napomáhať pri samovražde.
Pravdepodobnosť je tiež vysoká, ak lekár vypracováva správy s vedomím alebo dôvodným podozrením, že budú použité na to, aby osoba mohla získať podporu alebo pomoc pri spáchaní samovraždy.
Vyšetrovaniu zo strany polície a Všeobecnej lekárskej komory bude čeliť aj psychiater, ktorý sa mohol dopustiť trestného činu podporovania alebo napomáhania pri samovražde, ak sú správy v novinách pravdivé. Na tom nič nemení ani fakt, že dotknutý muž ešte do Dignitas neodcestoval.
Ako som sa pred časom vyjadril pre Sunday Times, v európskych krajinách, ktoré zlegalizovali eutanáziu, sme svedkami toho, že keď ju už raz povolia za určitých okolností, nevyhnutne sa to skončí neustálym rozširovaním kategórií ľudí, ktorí ju môžu podstúpiť.
Tento prípad dokazuje, že ak by sa eutanázia zlegalizovala aj u nás, bola by tu snaha aplikovať ju aj na pacientov s demenciou, ako sa to už deje v Holandsku.
Náš súčasný zákon stanovuje správnu rovnováhu. Na jednej strane tresty, ktoré určuje za jeho porušenie, pôsobia ako silný odstrašujúci prostriedok. Na strane druhej prokurátorom a sudcom umožňuje určité voľné uváženie pri riešení hraničných a náročných prípadov. Jeho zmena nie je potrebná.
Každá novelizácia by nevyhnutne znamenala nátlak na zraniteľné osoby, aby ukončili svoje životy zo strachu, že budú bremenom pre najbližších. Tento tlak by bol obzvlášť citeľný v tomto čase ekonomickej recesie, kedy mnohé rodiny majú čo robiť, aby prežili.
Peter Saunders