Vo svete hádam neexistuje krajina, v ktorej by sa popredný politik verejne pochválil svojimi sexuálnymi skúsenosťami s deťmi mladšími ako šesť rokov a naďalej by zostal vo funkcii. Zdá sa však, že Európsky parlament má svoje vlastné pravidlá.
Takým politikom je Daniel Cohn-Bendit, protagonista študentskej vzbury v roku 1968 a kultúrnej revolúcie, ktorá nasledovala. Dnes je lídrom skupiny zelených a Európskej slobodnej aliancie (Greens/European Free Alliance) v Európskom parlamente.
Už niekoľko rokov sa Cohn-Bendit na tomto poste usiluje podobať sa Maximilienovi de Robespierrovi z čias Francúzskej revolúcie - každého brať na zodpovednosť za všetko. Napríklad českého prezidenta Václava Klausa za jeho euroskepticizmus alebo maďarského premiéra Viktora Orbána za to, že vo svojej krajine presadil novú Ústavu, ktorá chráni rodinu, definuje manželstvo ako zväzok muža a ženy a (čo je najhorší zo všetkých možných krokov proti „európskym hodnotám“) je v nej zmienka o Bohu (!).
V súčasnosti si však môžeme opäť raz pripomenúť, že kódex morálnych hodnôt Cohna-Bendita nie je celkom bežný. Ľavicovo-liberálna nadácia Theodora Heussa (pomenovaná po bývalom nemeckom prezidentovi) sa rozhodla udeliť mu ocenenie za politické úspechy. Predseda Ústavného súdu Nemecka (Bundesverfassungsgericht), Andreas Vosskuhle, však odmietol pozvanie, aby predniesol reč na počesť Cohna-Bendita. Dôvod? Nechce vyvolať dojem, že Ústavný súd schválil jeho vyjadrenia ohľadom pedofílie.
Vie sa o tom už dlhé roky, ale akosi to nikomu neprekážalo. Vo Francúzsku ho vyhlásili za „personu non grata“ a vyhostili späť do Nemecka pre chuligánstvo a výtržníctvo. Začiatkom 70. rokov 20. storočia pracoval ako vychovávateľ v dennom centre pre deti založenom na experimenty s anti-autoritárskym vzdelávaním. Základným heslom tohto konceptu zrejme bolo konfrontovať päť alebo šesťročné deti s voľnou sexualitou v snahe vyvrátiť tradičnú morálku.
Cohn-Bendit o tom neskôr napísal knihu, v ktorej opísal svoje skúsenosti učiteľa v materskej škole:
„Moje flirtovanie so všetkými deťmi čoskoro nabralo definitívny erotický charakter. Už päťročné dievčatká sa naučili sexuálne ma uspokojiť...
Niekoľkokrát sa stalo, že deti mi rozzipsovali nohavice a začali ma hladkať. Podľa okolností situácie som reagoval odlišne, ale priania detí pre mňa predstavovali problém... keď to vyžadovali, oplatil som im nežnosti. Bol som obviňovaný zo zneužívania, na radnici sa vypytovali, či som platený z prostriedkov mestského rozpočtu. Našťastie som zmluvu uzatvoril priamo so zástupcami rodičov, inak by ma boli vyhodili...
Anti-autoritárske hnutie v Nemecku je najviac rozšírené v oblasti školstva... Jeho hlavnými predstaviteľmi boli (Wilhelm) Reich a Marx. Freud nehral až takú dôležitú úlohu, zaoberal sa objektívnym výskumom sexuality. Reich však bojoval za sexualitu, osobitne za sexualitu mladých ľudí.“
Tieto riadky publikoval Cohn-Bendit v roku 1975. V tom čase sa zdalo, že reprezentujú „moderný“ a „osvietený“ prístup k vzdelávaniu a nikoho to nepohoršovalo. Až v posledných rokoch sa preňho stali problémom a opakovane bol obvinený z pedofílie.
Obvinenia voči svojej osobe vždy vyvracal listom, ktorý v roku 2001 na jeho podporu napísali niektorí rodičia detí zo škôlky. Tvrdili, že v tom čase nedošlo k žiadnemu sexuálnemu zneužívaniu a že sú presvedčení, že Cohn-Bendit nie je tyranom detí.
Táto obranná línia sa však zrazu rúca: autorka a iniciátorka listu, Thea Vogelová, pre nemecké médiá uviedla, že list napísala len z politických dôvodov (to znamená na obranu Cohna-Bendita proti obvineniam, „ktoré sa týkali skutočností spred 26 rokov“). V skutočnosti však nečítala inkriminované pasáže jeho knihy a jej syn nikdy nechodil do škôlky, kde Cohn-Bendit praktizoval svoje erotické postoje... Celý list bol podvod.
Ďalší svedkovia, ktorí by dosvedčili, že Cohn-Bendit nezneužíval deti, zatiaľ nie sú. Ale znamená to, že skutočne deti zneužíval? Teraz tvrdí, že jeho erotická próza patrí do „zlej literatúry“, ale nie je popisom skutočnosti.
„Bola to fikcia. Napísal som to, aby som provokoval a búral tabu. Kritizujte ma za to, čo som napísal, ale neprenasledujte ma pre niečo, čo som nespravil!“
Podľa môjho názoru by mohol hovoriť pravdu v tom, že knihu napísal výhradne za účelom propagácie pedofílie, že nejde o popis skutočných faktov. Kým niekto nepotvrdí, že ho Cohn-Bendit sexuálne zneužíval, budem mu veriť.
Tu však nejde len o to. Daniel Cohn-Bendit síce nemusel zneužívať deti, ale je (a to nikdy nepoprel) politikom aktívne podporujúcim pedofíliu ako súčasť svojej politickej agendy. A nielen on, s ním aj celé politické hnutie.
Revolúcia v roku 1968 bola viac než len kultúrnou revolúciou, jej hlavným účelom bol prevrat „represívnych“ inštitúcií ako manželstvo a rodina. Neoddeliteľnou súčasťou tejto stratégie bola deštrukcia všetkých sexuálnych tabu, vrátane homosexuality a pedofílie.
Revolucionári sa stiahli, keď zistili, že spoločnosť pedofíliu neakceptuje. Ale znamená to, že s tým opäť neprídu niekedy v budúcnosti?
Aktuálne sa zameriavajú na homosexuálne „manželstvo“ a celkom dobre sa im v jeho presadzovaní darí. Nasledovať budú adopčné práva homosexuálov, čo je ideálny spôsob náboru detí do ich komunity.
Preto je otázka, či je Cohn-Bendit pedofilom, irelevantná. Možno nie je. Sexualita vždy predstavovala politický účel pre ľudí, ako je on. „Manželstvá“ osôb rovnakého pohlavia, práva LGBT (lesbických, gay, bisexuálnych a transrodových) skupín, propagácia pedofílie atď., to vždy bolo súčasťou jedného a toho istého cieľa – snahy o deštrukciu „represívnych“ inštitúcií, akými sú rodina a manželstvo.
Ak sa aj dočasne vzdali témy pedofílie, je tomu tak len z taktických dôvodov. Spoločnosť, na rozdiel od ich predstáv, nie je dostatočne „pokroková“, aby prijala túto časť ich programu.
Keby však boli čestní, (opäť raz) by k svojej skratke pre agendu LGBT pridali jedno písmeno navyše - „P“.
J.C. VON KREMPACH, J.D.