Belgicko a Holandsko minulý týždeň podnikli významné kroky k legalizácii eutanázie páchanej na deťoch.
Členovia belgického federálneho parlamentu údajne dosiahli konsenzus v otázke podpory legislatívy, ktorá dovolí deťom v kritických stavoch zvoliť si eutanáziu. Správu priniesol belgický denník Der Morgen.
Ak by bola v Belgicku zlegalizovaná detská eutanázia, krajina by sa stala prvým štátom v rozvinutom svete, ktorý tento zákrok povoľuje.
Belgicko je po Holandsku druhou krajinou, ktorá zlegalizovala eutanáziu v roku 2002, ale zatiaľ sa týka iba osôb starších než 18 rokov.
Návrh zákona, ktorý Socialistická strana predniesla minulý december, poskytuje lekárom inštrukcie, na základe ktorých môžu určiť, či je dieťa dostatočne zrelé na to, aby sa rozhodlo pre eutanáziu a či je jeho zdravotný stav dostatočne vážny a bezvýchodiskový pre túto voľbu.
„Cieľom je aktualizovať zákon, aby bral väčší ohľad na dramatické situácie a extrémne vážne prípady, na ktoré musíme nájsť odpoveď,“ poznamenal líder Socialistickej strany Thierry Giet krátko po prednesení návrhu zákona, ako uvádza agentúra France-Presse.
„Na oboch stranách jazykovej hranice krajiny sa liberáli aj socialisti zjavne zhodli, že vek by pri žiadosti o eutanáziu nemal byť rozhodujúcim faktorom,“ uviedol minulý týždeň denník Der Morgen.
Rozhodnutie zvážiť návrh zákona nasledovalo po mesiacoch svedectiev lekárov, členov duchovenstva a iných kompetentných osôb. Ide o významný obrat v prístupe národa k právam mladých ľudí. Ak by návrh zákona prešiel, niektorí z nich si budú môcť zvoliť smrť, hoci legálne nebudú môcť šoférovať, uzatvárať manželstvo, hlasovať vo voľbách či požívať alkohol, kým nedosiahnu 18 rokov.
Zákon by pravdepodobne povoľoval eutanáziu aj pacientom trpiacim Alzheimerovou chorobou a inými ochoreniami vedúcimi k demencii. Títo pacienti by inak boli odsúdení na neschopnosť a nemožnosť rozhodnúť sa pre smrť. V roku 2011 bolo v Belgicku zaznamenaných 1133 prípadov eutanázie, čo podľa agentúry France-Presse predstavuje 1% úmrtí v krajine za daný rok.
Medzi zástancov eutanázie vykonávanej na maloletých patrí aj Peter Deconinck, prezident belgickej organizácie Reflectiegroep Biomedische Ethiek, ktorá sa zaoberá medicínskou etikou. Deconinck je tiež vedúcim jednotky intenzívnej starostlivosti v nemocnici Fabiola v Bruseli a bol jedným z lekárov, ktorí v tejto otázke vypovedali pred výborom belgického senátu.
„Všetci dobre vieme, že eutanázia sa na deťoch už dávno praktizuje,“ vyjadril sa pred výborom. „Áno, aktívna eutanázia.“
Väčšina členov belgického parlamentu je údajne pripravená podporiť návrh zákona, ktorý zlegalizuje vykonávanie eutanázie na deťoch.
Zástupcovia Kráľovskej holandskej medicínskej asociácie (KNMG), ktorá reprezentuje holandských lekárov, sa vyjadrili, že utrpenie rodičov môže byť dôvodom eutanázie umierajúceho novorodenca.
V roku 2005 Holandsko prestalo trestne stíhať lekárov, ktorí vykonávajú eutanáziu na maloletých. Títo lekári totiž konajú v súlade s medicínskymi nariadeniami Groningenského protokolu, ktorý v roku 2004 vypracoval doktor Eduard Verhagen.
Verhagen napísal pre časopis New England Journal of Medicine (NEJM) správu, v ktorej informuje o 22 bábätkách s rázštepom chrbtice, ktorým lekári v súlade s protokolom podali smrtiacu injekciu.
Pod názvom ‘Medicínske rozhodnutia o životoch novorodencov s vážnymi abnormalitami‘ v holandčine vyšiel dokument objasňujúci túto novú politiku. KNMG v ňom vysvetľuje, prečo je eutanázia na deťoch akceptovateľná, ba dokonca nutná.
Nové v tejto problematike je tvrdenie, že dôvodom zabiť novorodenca môže byť aj utrpenie jeho rodičov.
Okrem rôznych iných podmienok je vraj smrtiaca injekcia, ktorá spôsobí uvoľnenie svalov, eticky možná aj v prípade, kedy „pretrváva namáhavé dýchanie, zbytočne sa naťahuje proces nezvratného umierania dieťaťa napriek dobrej príprave a spôsobuje rodičom hrozné utrpenie“.
Doktor Verhagen, okrem iného aj jeden z autorov nedávnej správy KNMG, pre holandské noviny Volkskrant vysvetlil, prečo je úzkosť rodičov relevantným dôvodom eutanázie vykonanej na ich deťoch.
Lekári by mali rodičov ušetriť „odpornosti“, akou je sledovať smrť vlastného dieťaťa, ako tvrdí Verhagen. Ide o súčasť zmierňujúcich opatrení.
Kritériá eutanázie novorodencov sú nasledovné (od 54. strany správy): Ak dieťa trpí, nedokáže vyjadriť svoje želania, ak je smrť nezvratná a umieranie sa len predlžuje, na dieťati môže byť vykonaná eutanázia, aby boli rodičia ušetrení ďalšieho utrpenia.
Podľa KNMG je teda z celkového počtu 175 000 novorodencov ročne asi 650 bábätiek, na ktorých by bolo potrebné vykonať eutanáziu.
„Tieto deti za krátky čas čaká smrť, a to aj napriek intenzívnej starostlivosti. Majú zlé prognózy a veľmi depresívnu životnú perspektívu. Možno nie sú závislé na intenzívnej starostlivosti, no čelia hroznému a beznádejnému utrpeniu. Lekári a rodičia sú konfrontovaní s otázkou, či vôbec začať alebo pokračovať v liečbe. Čelia dileme, či dobrý skutok dokonca nie je zlým v súvislosti s utrpením a nemohúcnosťou, ktoré môžu byť výsledkom chabého zdravia dieťaťa.“
Znepokojivý vývin situácie v týchto dvoch krajinách, ktoré boli prvými európskymi štátmi povoľujúcimi eutanáziu, demonštruje istú závažnú skutočnosť. Ak raz krajina eutanázii otvorí dvere, tento fenomén sa bude ľudí dotýkať čoraz viac a začne tiež výrazne meniť verejnú mienku.
Táto zmena sa stáva neodvratnou po prijatí dvoch kľúčových konceptov – najprv dochádza k prijatiu názoru, že existuje život, ktorý sa neoplatí žiť. Druhým princípom je odôvodnenie smrti jednej živej bytosti tým, že sa vďaka nej uľaví iným ľuďom.
Týmito dvoma princípmi boli zdôvodňované vraždy detí, ktoré trpeli abnormalitou nejakej končatiny a vrodenou slepotou. Deti boli takýmto spôsobom zabíjané so súhlasom rodičov doktorom Karlom Brandtom v susednom Nemecku v roku 1939.
Tento prípad vydláždil cestu registrácii všetkých detí mladších ako tri roky, ktoré trpeli „vážnou srdcovou poruchou“. Všetky prípady potom prešetrovali „experti“, medzi nimi aj traja profesori medicíny (pacientov nikdy nestretli), ktorí potom vydávali povolenia podávať deťom smrtiace injekcie či vyhladovať ich. Takýmto spôsobom prišlo do konca druhej svetovej vojny o život 6000 detí.
Program eutanázie v nacistickom Nemecku, ktorý neskôr viedol už spomínaný Karl Brandt, nezačal v koncentračných táboroch ako Auschwitz či Treblinka. Začal oveľa nenápadnejším spôsobom v nemocniciach. Prvými obeťami boli deti, ktoré boli vraj vraždené zo súcitu.
Je trpkou iróniou, že eutanázia páchaná na deťoch sa deje z úplne rovnakých dôvodov ako pred sedemdesiatimi rokmi v Nemecku, ktoré má s Holandskom a Belgickom spoločné hranice.