Pápež Benedikt XVI odchádza do dôchodku. Ako prvý pápež v modernej histórii cirkvi sa vzdáva svojho úradu. Očakával som tento krok, odkedy jeho brat Georg naznačil, že je celkom možné, že jeho brat odstúpi, ak sa bude cítiť čoraz slabšie.
Keď som 31. októbra 2012 stál oproti Svätému Otcovi, jeho krehkosť ma ohromila. Vyzeral, ako keby bol len prostý duch, ktorý si vykonáva svoju povinnosť pozdraviť niekoľko desiatok ľudí osobne, a to s najväčšou odovzdanosťou a úsilím.
Napriek tomu som dúfal, že zostane. Jeho viera, jeho vynikajúci duch, jeho pokora, jeho vytrvalosť a jeho pripravenosť niesť kríž, ktorý tento úrad položil na jeho plecia, boli svetlom, ktoré svietilo po celej krajine a bude žiariť aj naďalej. Skutočnosť, že jeho vlastní ľudia bojovali proti nemu a ohovárali ho, za nepretržitého mediálneho bombardovania, bola snáď najväčším utrpením pre obzvlášť citlivého muža Josepha Ratzingera. „Prišiel k vlastným, a vlastní ho neprijali“, ako píše o Božom Synovi Ján vo svojom prológu.
Benedikt sa ako Kristov zástupca podieľal na jeho utrpení. Podobne ako Ježiša, aj jeho zradil jeden z jeho „milovaných“. V zdôvodnení svojho odchodu pápež Benedikt uvádza: „Som si dobre vedomý toho, že tento úrad, kvôli jeho duchovnej povahe, má byť vykonávaný nie iba činmi a slovami, ale tiež, prostredníctvom utrpenia a modlitby, ktoré sú rovnako dôležité.“ Samozrejme, po celý svoj život vedel, čo znamená úplne sa podriadiť úradu zástupcu Krista. Utrpenie sa tým nestáva menej bolestivé, no vedomie, že utrpenie má zmysel, dáva človeku silu znášať ho.
Pápež Benedikt XVI neustále vyzýval veriacich, aby vstúpili do živého vzťahu s Ježišom Kristom a skutočne žili z tejto lásky. To však nie je možné bez modlitby, bez znalosti toho, v čo veríme. Jeho posledný veľký pokus prebudiť v ľudstve ochotu otvoriť Pánovi, ktorý klope (Zjv. 3, 20), bolo vyhlásenie Roku viery. Ale v Nemecku to bolo volanie bez ozveny. Cirkev, ochromená štátnym financovaním, byrokraciou, manévrovaním s pravdou a so smrteľným strachom z médií, už akosi nie je otvorená vedeniu svojho najvyššieho pastiera. Sekularizácia - čo to znamená? Opýtajte sa tých, ktorí sú vo svete a zo sveta.
Bol to pápež, ktorého duch neustále poukazoval na pravdu a úzku cestu k Bohu s jemnosťou a láskou, a ukazoval, že táto cesta je priechodná. Všetci kritici a reformátori, ktorí chcú, aby sa cirkev prispôsobovala duchu doby, si volia širokú cestu. Tá cesta má ale jednu nevýhodu: nevedie k Bohu. Filozof Dietrich von Hildebrand to považoval za „najväčšiu svetskú chybu našej doby. Presvedčenie, že náboženstvo sa musí podriaďovať človeku, a nie človek náboženstvu.“
Ak existuje človek, ktorý si plní povinnosť, ktorú vníma ako Božiu vôľu, potom je to Joseph Ratzinger. Aj takéto revolučné rozhodnutie musí byť vykonané po opakovanom spytovaní si svojho svedomia pred Bohom a len preto, že mu bolo zjavené, že to bude najlepší spôsob, ako slúžiť Cirkvi. Sťahuje sa z viditeľného miesta s odkazom, že svojim životom bude cirkvi slúžiť s rovnakou oddanosťou. „Pokiaľ ide o mňa, prajem si aj do budúcnosti slúžiť svätej Cirkvi Božej s celým svojím srdcom skrze život modlitby.“ Na Veľkú noc dostaneme požehnanie Urbi et Orbi od nového pápeža. Je smutné, že nemecký národ nevyužil šancu povzniesť sa na úroveň tohto veľkého pápeža.