Preklad homílie, ktorú pápež František predniesol ráno počas svätej omše v kostole Chiesa del Gesù na slávnosť svätého Ignáca z Loyoly, zakladateľa Rádu jezuitov.
Počas tejto eucharistie, ktorou oslavujeme nášho Otca Ignáca z Loyoly, by som chcel vo svetle čítaní, ktoré sme počuli, vyzdvihnúť tri jednoduché myšlienky: dať Krista a Cirkev na prvé miesto; dovoliť Kristovi zmocniť sa nás, aby sme mohli slúžiť; a pociťovať hanbu kvôli našim limitom a hriechom, aby sme tak pred Ním a pred bratmi mohli byť pokorní.
Náš jezuitský znak tvorí monogram „Iesus Hominum Salvator“ (IHS). Každý z nás by teraz mohol povedať: to predsa už vieme! Tento znak nám však neustále pripomína skutočnosť, na ktorú nesmieme nikdy zabudnúť. Ňou je ústredné miesto Krista pre každého z nás a pre celú Spoločnosť, ktorú svätý Ignác priamo nazval „Ježišovou“, aby stanovil oporný bod. Okrem toho v úvode Duchovných cvičení nás taktiež stavia pred nášho Pána Ježiša Krista, nášho Stvoriteľa a Spasiteľa. A toto vedie nás jezuitov a celú Spoločnosť k tomu, aby sme sa nesústreďovali na seba, ale aby sme mali pred sebou „Krista, ktorý je vždy väčší“, „Deus semper maior“, „intimior intimo meo“, ktorý nás neustále vyvádza von z nás samých, vedie nás k tomu, aby sme sa „oslobodili od egoizmu, od vlastnej vôle a vlastného záujmu“ (por. DC 189). Pre nás, pre všetkých, sa naskytuje otázka, ktorá nie je úplne samozrejmá: Je Kristus stredom môjho života? Kladiem naozaj Krista do centra môjho života? Pretože vždy prichádza pokušenie myslieť si, že na prvom mieste sme my. A keď jezuita dá do stredu seba a nie Krista, dopúšťa sa chyby. V prvom čítaní Mojžiš s nástojčivosťou opakuje ľudu, aby milovali Pána, kráčali po jeho cestách, „pretože on je tvoj život“ (por. Dt 30,16.20). Kristus je náš život! Kristus v centre všetkého znamená, že aj Cirkev tam musí byť: sú to dve ohniská, ktoré nemožno oddeliť. Nemôžem ísť za Kristom, ak nie som v Cirkvi a
s Cirkvou. V tomto prípade ani my jezuiti, ako aj celá Spoločnosť, nie sme v centre, sme takpovediac „vo zväzku“ v službe s Kristom a Cirkvou, Nevestou Krista, nášho Pána, ktorou je naša svätá hierarchická Matka Cirkev (por. DC 353). Byť mužmi zakorenenými v Cirkvi, teda v základe: tak to chce Ježiš. Žiadne paralelné či izolované cesty neexistujú. Áno, cesty skúmania, tvorivé cesty, áno, toto je dôležité: ísť smerom k perifériám, ktorých je tak veľa. K tomu je potrebná tvorivosť, no vždy v spoločenstve, v Cirkvi, s touto príslušnosťou, ktorá nám dáva odvahu kráčať vpred. Slúžiť Kristovi znamená milovať túto konkrétnu Cirkev, slúžiť jej s veľkodušnosťou a duchom poslušnosti.
Akou cestou dospejeme k prežívaniu tejto dvojitej centrality? Pozrime na skúsenosť sv. Pavla, ktorá je aj skúsenosťou sv. Ignáca. V druhom čítaní, ktoré sme si vypočuli, apoštol píše: usilovne bežím, aby som sa zmocnil Kristovej dokonalosti, „ako sa aj Ježiš Kristus zmocnil mňa“ (Flp 3,12). U Pavla sa to udialo na ceste do Damasku, u Ignáca v jeho dome v Loyole. No základný bod je spoločný: nechať sa ovládnuť Kristom. Hľadám Ježiša, slúžim Ježišovi, pretože on ma hľadal prvý, pretože on sa ma zmocnil: toto je ťažiskom našej skúsenosti. On je vždy prvý. V španielčine je jedno veľmi výstižné slovo, ktoré to dobre vysvetľuje. El nos primerea – On má prednosť. On je vždy prvý. Keď my prichádzame do cieľa, on tam už je a čaká nás. A tu chcem poukázať na meditáciu o Kráľovstve v Druhom týždni. Kristus, náš Pán, Kráľ večnosti, volá každého z nás hovoriac: „Kto chce ísť so mnou, musí sa so mnou namáhať, aby nasledujúc ma v námahe, nasledoval ma aj v sláve“ (DC 95). Buďme v moci Krista, aby sme tomuto Kráľovi obetovali celú našu osobu a celú našu námahu (por. DC 96), povedzme Pánovi, že chceme konať všetko pre jeho väčšiu službu a oslavu, pripodobňovať sa mu aj v znášaní krívd, potupy a chudoby (por. DC 98). A myslím v tejto chvíli na nášho brata v Sýrii. Dovoliť Kristovi, aby sa nás zmocnil, znamená byť stále upriamení k tomu, čo je predo mnou, k cieľu, ktorý je v Kristovi (por. Flp 3,14) a úprimne si klásť otázku: „Čo som urobil pre Krista? Čo robím pre Krista? Čo musím urobiť pre Krista?“ (DC 53).
A dostávam sa k poslednému bodu. V evanjeliu nám Ježiš hovorí: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho... Kto sa bude hanbiť za mňa”... . (Lk 9, 24.26) Zahanbenie jezuitu. To, k čomu nás Ježiš vyzýva je, aby sme sa nikdy za neho nehanbili, ale vždy ho s úplnou oddanosťou nasledovali spoliehajúc sa na neho a zverujúc sa mu. No pri pohľade na Ježiša, ako nás to učí sv. Ignác v Prvom týždni, predovšetkým pri pohľade na ukrižovaného Krista, sa nás zmocňuje ten hlboko ľudský a ušľachtilý pocit, ktorým je zahanbenie, že nie sme na patričnej výške; pri pohľade na Kristovu múdrosť a na našu nevedomosť, na jeho všemohúcnosť a našu slabosť, na jeho spravodlivosť a našu nespravodlivosť, na jeho dobrotu a našu zlobu (por. DC 59). Prosme o milosť zahanbenia. O zahanbenie, ktoré vychádza zo stáleho zakúšania jeho milosrdenstva pri rozhovore s ním, o zahanbenie, ktoré nás núti červenať sa pred Ježišom Kristom, o zahanbenie, ktoré nás privádza do súladu so srdcom Krista. O zahanbenie, ktoré vracia pokoj nášmu uplakanému srdcu a sprevádza nás pri každodennom nasledovaní „môjho Pána“. A toto nás, ako jednotlivcov i ako Spoločnosť, stále vedie k pokore, aby sme žili túto veľkú cnosť. Pokoru, ktorá nás každodenne vedie k vedomiu, že to nie sme my, kto buduje Božie kráľovstvo, ale je to vždy Pánova milosť, ktorá koná v nás. Pokoru, ktorá nás pobáda k tomu, aby sme všetko, čo je v nás, dali do služby nie sebe samým alebo našim ideám, ale do služby Kristovi a Cirkvi, ako nádoby z hliny, krehké, neprimerané, nedostatočné, no v ktorých je nesmierny poklad, ktorý nesieme a ktorý ponúkame (por. 2 Kor 4,7). Rád premýšľam nad poslednými chvíľami jezuitu. A vybavujú sa mi vždy dve ikony: jedna klasická, ikona sv. Františka Xaverského, hľadiaceho smerom k Číne. Výtvarné umenie toľkokrát vykreslilo túto situáciu, toto Františkovo finále. Aj literatúra, v krásnom diele Pemána. Na konci, bez ničoho, no pred Pánom; dobre mi padne nad tým premýšľať. Ďalšou ikonou, ktorá mi prichádza na myseľ ako príklad, je obraz pátra Arrupeho pri poslednom rozhovore v utečeneckom tábore, keď nám povedal – ako to sám vravieval – „toto hovorím, akoby to bola moja labutia pieseň: modlite sa“. Modlitba, zjednotenie s Ježišom. A potom, ako toto povedal, sadol do lietadla a do Ríma prišiel už s mozgovou príhodou, ktorou sa začalo jeho pozemské lúčenie, také dlhé a také príkladné. Dva konce, dve ikony, na ktoré nám všetkým dobre padne hľadieť a k obom z nich sa vracať. A vyprosovať si milosť, aby naše posledné dni boli ako ich.
Drahí bratia, obráťme sa na Našu Pani. Nech nám tá, ktorá nosila Krista vo svojom lone a sprevádzala prvé kroky Cirkvi, pomáha dávať do stredu nášho života a našej služby Krista a jeho Cirkev. Ona, ktorá bola prvou a najdokonalejšou učeníčkou svojho Syna, nech nám pomôže odovzdať sa Kristovi, aby sme ho nasledovali a slúžili mu v každej situácii. Ona, ktorá s najhlbšou pokorou odpovedala na anjelovo zvestovanie. „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1,38), nech nám dá zakúsiť zahanbenie pre našu nehodnosť pokladu, ktorý nám bol zverený, aby sme žili v pokore pred Bohom. Nech naše putovanie sprevádza otcovský príhovor sv. Ignáca a všetkých svätých jezuitov, ktorí nás neprestajne učia všetko konať s pokorou, ad maiorem Dei gloriam.