V čase, keď píšem tento článok, mesto Maaloula v Sýrii sa stáva - po krátkej okupácii príslušníkmi džihádskej skupiny al-Nusra Front napojenej na Al-Káidu - mestom duchov. Správy z oblasti informujú, že bojovníci al-Nusra znesvätili kostoly a sochy v jednom z najstarších kresťanských miest na svete. Obyvatelia v tejto oblasti stále hovoria aramejsky, teda jazykom, ktorým pravdepodobne hovoril aj Ježiš.
Smutné však je, že skúsenosť obyvateľov Maalouly sa stáva na Blízkom Východe až príliš bežnou, kde brutalita proti kresťanom v posledných týždňoch narastá. V Egypte - po puči proti prezidentovi Mohamedovi Morsimu - nasledovala vlna islamistických útokov proti kresťanom, sprevádzaná útokom na 42 kostolov, z ktorých 37 bolo vypálených alebo vyplienených a nespočetné množstvo kresťanov napadnutých alebo zabitých.
Pripisovať tieto udalosti atmosfére popovstaleckej anarchii v Egypte a Sýrii síce môže byť lákavé, nie je to však najvhodnejší pohľad na daný problém. Ustúpte o krok dozadu a bude vám jasné, že nedávne útoky sú súčasťou väčšej ofenzívy proti kresťanom na Blízkom Východe, ktorú spätne vidíme v desiatkach rokov trvajúcom vývoji regionálnych politík a islamskej spoločnosti. Arabská jar môže byť bezprostrednou príčinou niektorých najnásilnejších činov, ale jej korene sú oveľa hlbšie. V stávke je oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. To, čoho sme svedkami, nie je nič menej než regionálne náboženské čistky a čoskoro sa ukáže, že ide o historickú katastrofu tak pre kresťanov, ako aj pre moslimov.
Na začiatku prvej svetovej vojny dosahovala kresťanská populácia na Blízkom Východe asi dvadsať percent. Dnes sú to ledva štyri percentá. Je síce ťažké určiť to presne, ale v oblasti je stále asi 13 miliónov kresťanov. Toto číslo sa ale naďalej znižuje kvôli pokračujúcej destabilizácii Sýrie a Egypta, dvoch národov s historicky početnou kresťanskou populáciou. Pri aktuálnej miere poklesu počtu obyvateľov sa môže veľmi ľahko stať, že na Blízkom Východe už o generáciu alebo dve kresťania nebudú mať nijaké významné zastúpenie v spoločnosti.
Bude to nesmierne veľká strata. Kresťanstvo vzniklo na Blízkom východe a v regióne bolo hlboko prítomné stovky rokov pred vzostupom islamu. V 4. a 5. storočí, keď desiatky tisícov heterodoxných kresťanov muselo opustiť Rímske impérium, kde ich považovali za kacírov, sa ich útočiskom stal Blízky Východ a Severná Afrika. V ďalších rokoch tu vzniklo epicentrum kresťanskej teológie. Početné a prosperujúce kresťanské obyvateľstvo zohralo na arabskom polostrove kľúčovú úlohu pri začiatkoch teologického a politického rozvoja islamu. V časoch inkvizície (12. až 14. storočie) tu našli kresťanskí sektári útočisko pod vládou islamu, ktorý všetkých kresťanov, bez ohľadu na ich doktrinálne rozdiely, považoval za „ľud Knihy“ a priznal im, hoci v nižšej miere, chránený spoločenský status.
Situácia sa pre kresťanov na Blízkom východe dramaticky zmenila počas koloniálnej éry. Vzhľadom na to, že koloniálny experiment bol neospravedlniteľnou misiou a snahou o pokresťančenie, ktorý otvorene privilegoval domorodých kresťanov pred moslimami a islam videl ako zaostalú kultúru, ktorú je potrebné civilizovať, politické napätie medzi oboma komunitami prepuklo na celom Blízkom Východe. Moslimovia svojich kresťanských susedov vnímali ako komplicov pri koloniálnom útlaku a domorodí kresťania sa zase stali terčom antikoloniálneho protiútoku.
S koncom koloniálnej nadvlády v 20. storočí vlády národov na Blízkom Východe s práve získanou nezávislosťou aktívne podporovali exodus kresťanských obyvateľov z regiónu zákonmi obmedzujúcimi ich práva obracať ľudí na svoju vieru alebo stavať kostoly. Situácia mnohých kresťanov, ktorí v oblasti zostali, sa zhoršila s nástupom politického islamu v 50. a 60. rokoch 20. storočia a skupinami ako Moslimské bratstvo. Tí povzbudzovali moslimov, aby nacionalizmus a občianstvo chápali výlučne cez islamskú identitu. Iróniou bolo, že v rovnakom čase sekulárne autoritatívne režimy na Blízkom Východe si svoju povesť na Západe vylepšili vystupovaním v pozícii ochrancov kresťanských menšín pred islamskými fanatikmi.
Vzostup nadnárodného džihádu za posledné dve desaťročia zosilnil aj kampaň proti kresťanom na extrémnu úroveň. Skupiny ako Al-Káida dosiahli pozoruhodný úspech pri obmedzovaní konfliktu na úroveň totálnej vojny medzi kresťanstvom a islamom. Mnohí z obyvateľov regiónu, dokonca aj takí, ktorí nepodporujú Al-Káidu, sú presvedčení, že kresťania na Blízkom Východe sú spojencami buď „križiakov“ Západu (ako v Iraku) alebo „bezbožných“ tyranov a diktátorov (ako v Sýrii a Egypte).
Napríklad americká invázia do Iraku bola zoširoka vykreslená ako súčasť kresťanskej križiackej výpravy proti islamu. Radikálni moslimovia dôsledne (a úspešne) tvrdili, že kresťania v krajine sa spolčili s americkou armádou. Výsledkom boli útoky na najmenej 60 kresťanských kostolov a zabitie viac než tisíc kresťanov od zosadenia Saddama Husseina. Podľa niektorých odhadov takmer dve tretiny z 1,5 milióna irackých kresťanov bolo za posledných desať rokov nútených opustiť krajinu. Mnohí odišli práve do Sýrie, kde sa však opäť stali terčom ďalších útokov.
Počet kresťanského obyvateľstva v Sýrii klesol z 30 percent v 20. rokoch 20. storočia na menej ako desať percent v súčasnosti. Hoci tento hromadný exodus ešte zhoršila občianska vojna, jeho skutočný dôvod spočíva v desaťročia trvajúcom psychologickom posune v tomto regióne, keď moslimovia urobili z kresťanov svojich nepriateľov. Tiež preto, že mnohí sýrski kresťania sú podporovateľmi Assadovho režimu – buď preto, že ich majetky sú prepojené s vládou alebo preto, že sa boja prenasledovania, ktoré môže prísť, keď režim padne – je pre sýrsku opozíciu ľahké vyobrazovať kresťanov v tejto krajine ako de facto kolaborantov s brutálnym režimom zodpovedným za masové vraždenie svojich vlastných ľudí. Od začiatku občianskej vojny bolo poškodených alebo zničených viac ako štyridsať kostolov, viac ako tisíc kresťanov zabitých a stovky tisíc kresťanov vyhnaných z domovov.
Podobný scenár sa odohráva aj v Egypte, kde žije najstaršie a najväčšie kresťanské obyvateľstvo na Blízkom Východe. (Kopti tvoria zhruba desať percent populácie, čo je asi osem miliónov ľudí.) Mnohí egyptskí kresťania, vrátane koptského pápeža Tawadrosa II., sa netajili svojou podporou vojenského prevratu, ktorý zvrhol z úradu demokraticky zvoleného - Moslimským bratstvom podporovaného - prezidenta. Táto podpora spustila nevysloviteľné násilie zo strany niektorých stúpencov Moslimského bratstva voči kresťanskej menšine v krajine. A hoci islamisti stáli v čele tohto násilia, nielen oni sú zaň zodpovední. Polícia ani armáda neurobili takmer nič na zabránenie útokom na kresťanov. Organizácia Human Rights Watch len poukázala na to, že nedostatočná reakcia zo strany vlády povzbudzuje, či dokonca podporuje toto násilie.
Nemali by sme však zabúdaťani na to, že egyptské sekulárne režimy už v minulosti útočili na ohrozené koptské obyvateľstvo. Jedným z najtyranskejších období pre kresťanov bola vláda Hosniho Mubaraka v 90. rokoch 20. storočia. Doteraz najhoršia masakra Koptov v období porevolučného Egypta prišla práve zo strany vojenských zložiek, ktoré mnohí Kopťania teraz podporujú. Tzv. Masperov masaker z októbra 2011, počas ktorého egyptská armáda zámerne roznietila protikoptské nálady, znamenal 26 mŕtvych Koptov.
Tragédia pre kresťanov v tejto oblasti je zrejmá. Prichádzajú o životy, domovy a svätostánky. Vyháňajú ich zo zeme ich predkov a nútia odísť ako utečencov do susedných krajín, kde sú, v mnohých prípadoch, rovnako nevítaní.
Tiež je však dôležité poznamenať, že odsun kresťanov z tohto regiónu je tragédiou aj pre moslimov. Práve na nich zostane bremeno budovania slušných spoločností, keď skončia tieto zverstvá. A táto úloha bude neporovnateľne ťažšia po vytlačení kresťanov spomedzi seba. Nie je to len o tom, že spomienka na brutálne činy zanechá stopu na týchto spoločnostiach nevedno dokedy – tak na páchateľoch, ako aj na obetiach. Tiež to znamená, že moslimovia odstraňujú určitý druh pluralizmu, ktorý je základom pre akýkoľvek skutočne demokratický verejný život. Jedným z hesiel Arabskej jari je, že moslimovia chcú skoncovať s tyraniou. Ale jediným trvalým garantom politických práv je druh spoločenskej a náboženskej rozmanitosti, ktorú moslimovia v tomto regióne práve ničia. Ak nikto nič neurobí na zvrátenie tejto situácie, nádej na mier a prosperitu na Blízkom Východe sa môže rozplynúť spolu s odchodom kresťanského obyvateľstva z regiónu.
Reza Aslan