RÍM - Zákaz slúženia Svätej omše v tradičnom obrade (tzv. Tridentská omša) pre františkánskych bratov od Nepoškvrnenej nariadený pápežom Františkom vyvoláva živé a širokosiahle reakcie.
Štyria učenci zaslali do Vatikánu sťažnosť proti zákazu pre Františkánov od Nepoškvrnenej slúžiť Svätú omšu v tradičnom rite. „Je to sankcia v priamom rozpore s apoštolským listom motu proprio ‚Summorom Pontificum‘ od Benedikta XVI.“
Vo svojich online správach v cirkevnej sekcii dňa 29. júla dennik La Repubblica použil tento titulok:
Po prvý raz sa František dostáva do protirečenia s Benediktom
V skutočnosti sloboda slúžiť omšu v tradičnom obrade, ktorú pápež Benedikt garantoval všetkým v apoštolskom liste motu proprio „Summorum Pontificum“, už nemá dnes univerzálnu platnosť. Jeho následovník ju odňal pre jednu náboženskú organizáciu a v dôsledku toho aj veriacim, ktorí navštevovali ich Sväté omše.
A vyvolal ozveny znejúce po celej cirkvi.
Mnohí zástancovia tradície sa obávajú, že v skutočnosti toto obmedzenie uložené na jeden z pilierov pontifikátu Benedikta XVI. sa čoskoro stane všeobecnejším.
Rovnako ale z opačnej strany zaznievajú hlasy, že tradičný obrad by mal byť definitívne odsunutý do minulosti. Schvaľujú zákaz, ktorý uložil František na františkánov od Nepoškvrnenej ako prvý krok týmto smerom.
Františkáni od Nepoškvrnenej poslúchli. Ale niektorí z nich sa nevzdali a zaslali do Vatikánu dôslednú kritiku dekrétu, ktorým Kongregácia pre rehoľníkov, s výslovným súhlasom pápeža, oznámila bratom zákaz slúženia omše v tradičnom obrade.
Autormi tejto kritickej analýzy sú štyria renomovaní katolícki učenci: Roberto de Mattei, historik a autor dôslednej rekonštrukcie II. vatikánskeho koncilu v tradicionalistickom duchu, Mario Palmaro, filozof práva, Andrea Sandri, expert ústavného práva a Giovanni Turco, filozof. Prví dvaja učia na Európskej univerzite v Ríme, tretí na Katolíckej univerzite v Miláne a štvrtý na Udinskej univerzite.
Títo štyria sformovali štúdijnú komisiu nazvanú „Bonum Veritatis“ a zaslali ich sťažnosť 14. septembra kardinálovi Joao Braz de Aviz, prefektovi kongregácie, ktorá vydala tento dokument, kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločností apoštolského života. Kópie dostali aj ďalší vatikánski predstavitelia: nadchádzajúci štátny sekretár Pietro Parolin, kardinál Raymond L. Burke, predseda najvyššieho tribunálu apoštolskej signatúry, arcibiskup Guido Pozzo, tajomník pontifikálnej komisie „Ecclesia Dei.“
V liste, ktorý doprevádzal ich sťažnosť, štvorica odôvodňuje svoju iniciatívu takto:
„Analýzu koordinovala naša skupina učencov rozličných vied, ktorí vo svedomí cítili, že je ich povinnosťou ponúknuť reflexiu v spomenutej otázke. Rozhodli sa tak pri zvážení jej univerzálneho dopadu, vedomí si práva veriacich podľa Kódexu kanonického práva (kán. 212) prezentovať pastierom názory týkajúce sa života cirkvi. Autori vidia v dokumente sled závažných omylov, ktoré sa týkajú rešpektovania prirodzeného a kanonického práva, rovnako ako ‚lex credendi,‘ a ktoré majú relevanciu pre celý katolícky svet. Ich závažnosť je tak veľká, že si zaslúžia, aby boli zvážené v celom svojom rozsahu a dôsledkoch.“
Na záver listu žiadajú signatári o „včasnú intervenciu Svätej stolice, aby znovu zvážila túto otázku vo svetle spravodlivosti a rovnosti, rovnako ako pre duchovné dobro kňazov a veriacich.“
Tu je link na dekrét zakazujúci Svätú omšu v tradičnom obrade pre františkánov od Nepoškvrnenej:
"Il Santo Padre Francesco ha disposto…"
A tu je kompletný text kritickej analýzy tohto dekrétu, ktorý napísali štyria učenci:
"Una sanzione in palese contrasto..."
Z celého textu sme vyňali a preložili časti, ktoré sa priamo týkajú zákazu slúženia Svätej omše v tradičnom obrade a uvádzame ich nižšie:
ANALÝZA DEKRÉTU DISCIPLINÁRNEHO KONANIA PROTI FRANTIŠKÁNOM OD NEPOŠKVRNENEJ
od autorov: Roberto de Mattei, Mario Palmaro, Andrea Sandri, Giovanni Turco
Tento dekrét kongregácie pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života z 11. júla 2013 (pod číslom 52741/2012) […] je činom takej závažnosti, že ho nie je možné posudzovať iba v internej relevancii pre zamýšľaných recipientov.
[…]
Tento dekrét uvaľuje na františkánskych bratov od Nepoškvrnenej zákaz slúženia tradičnej Svätej omše. A to v rozpore s tým, čo je ustanovené bulou „Quo Primum“ od Svätého Pia V. a apoštolským listom motu proprio „Summorum Pontificum“ od Benedikta XVI.
Týmto činom zbavuje dobra nezrovnateľnej hodnoty, Svätej omše (celebrovanej v starodávnom Rímskom obrade), aj bratov aj veriacich, ktorí službou bratov mali možnosť participovať na tridentskej Svätej omši, rovnako ako aj tých, ktorí by v budúcnosti eventuálne mohli participovať.
Tento dekrét sa preto netýka iba dobra, a tým vlastne „konkrétneho“ dobra, ktorého boli bratia zbavení (okrem vysloveného povolenia). Dektrét sa dotýka aj dobra, a tým vlastne „spirituálneho“ dobra, veriacim, ktorí skrze službu františkánskych bratov túžili a stále túžia mať prístup k tradičnej Svätej omši.
Títo sa ocitli podbrobení, nezávisle od seba a mimo akéhokoľvek priestupku, a preto bez dôvodu, trestu v zjavnom kontraste s duchom a písmom rovnako odpustkového privilégia „Quattuor Abhinc Annos“, apoštolského listu „Ecclesia Dei“ od Jána Pavla II. a apoštolského listu „Summorum Pontificum“ od Benedikta XVI.
Tieto dokumenty sú vlastne jasne motivované úmyslom napĺňať túžbu po participácii na Svätej omši podľa klasického rímskeho obradu zo strany všetkých veriacich, ktorí po tom túžia.
Preto je tento dekrét objektívne relevantný pre všetkých, ktorí si z najrozličnejších dôvodov ctia a milujú latinsko-gregoriánsku Svätú Omšu. Títo veriaci v súčasnosti formujú zreteľnú časť, a určite nie zanedbateľnú, katolíkov, roztrúsení po celom svete. Potencionálne by sa dokonca mohli zhodovaťs celkovým počtom členov cirkvi. Tento dekrét sa tiež dotýka aj ich.
Rovnako sa dotýka aj všetkých, ktorí aj keď nie sú katolíci, z rozličných dôvodov, ako sa to historicky ukázalo aj pri príležitosti apelácie prezentovanej Pavlovi VI. v roku 1971, by mali mať na srdci pokračovanie tradičnej Svätej omše. Dekrét (výrazne preto siaha ďaleko za prípad relevantný iba pre jeden náboženský inštitút) tak nesie univerzálnu relevanciu takisto z tohto pohľadu. […]
*
Čo sa týka slávenia Svätej omše v starobylom rímskom spôsobe (tiež nazvanom „mimoriadna forma“), mnoho závažných problémov povstáva následkom dekrétu, ktorý objektívne zvýrazňuje logické a právne anomálie, ktoré sa tam spoločne prejavujú.
Prvá z nich, ohľadom tohto zákazu uvalenom na Františkánskych otcov od Nepoškvrnenej, je odvodená od nariadenia, aby jediným spôsobom slúženia bolo výlučne podľa nového misála (tiež nazvaného „bežná forma“) okrem výslovneho povolenia. Nemožno si pomôcť inak ako poukázať na to, že je to v priamom rozpore s tým, čo bolo ustanovené pre všeobecnú cirkev tak bulou „Quo Primum“ od sv. Pia V. (1570) rovnako ako aj apoštolským listom „Summorum Pontificum“ od Benedikta XVI (2007).
Bula sv. Pia V. v skutočnosti ustanovuje všeobecne a na večné časy: „stanovujeme a nariaďujeme týmto navždy platným ustanovením, [...] aby mohli a smeli tento misál slobodne a právom užívať pri spievanej alebo tichej omši v ktoromkoľvek kostole a bez výčitiek svedomia, bez hrozieb nejakými trestami, odsudzovaním a zákazmi, svojou apoštolskou mocou, a to navždy povoľujeme. Ani vysokí hodnostári, administrátori, kanonici, kapláni a iní kňazi svetskí alebo akéhokoľvek rádu akýmkoľvek menom nazývaní, nemôžu byť viazaní slúžiť Svätú omši inak, než ako je nami stanovené.
A nikdy nemôžu byť kýmkoľvek donútení alebo dohnaní k zmene tohoto misálu.“(celý preklad: Quo Primum)
V tomto ohľade apoštolský list Benedikta XVI. ustanovuje, že „preto je dovolené sláviť obetu omše podľa typového vydania Rímskeho misála vyhláseného bl. Jánom XXIII. v roku 1962, ktorý nebol nikdy úplne zrušený.“ A ďalej špecifikuje, že „na takéto slávenie podľa jedného či druhého misála nepotrebuje kňaz žiadne povolenie ani Apoštolskej stolice, ani svojho ordinára.“(celý preklad: Summorum Pontificum)
Pápežsky dokument naviac potvrdzuje, že „spoločenstvá inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života, tak pápežského, ako aj diecézneho práva, ktoré si pri konventných sláveniach čiže sláveniach spoločenstva vo vlastných kaplnkách želajú sláviť svätú omšu podľa vydania Rímskeho misála vyhláseného roku 1962, majú na to dovolenie.“ Analogicky deklaruje, že „klerici ustanovení „in sacris“ smú používať Rímsky breviár vyhlásený bl. Jánom XXIII. roku 1962.“
Ten istý dokument jednoznačne ustanovuje, že „nariaďujeme, aby všetko, čo sme týmto apoštolským listom motu proprio rozhodli, bolo považované za potvrdené a platné a aby sa to počnúc 14. septembrom tohto roku [2007], sviatkom Povýšenia Svätého kríža, zachovávalo, napriek všetkému, čo by s tým mohlo byť v rozpore.“
Ako je zjavné z dvoch hore uvedených textov a ich nevyhnutných konotácií, sloboda sláviť tridentskú Svätú omšu patrí k všeobecnému zákonodarstvu cirkvi a ustanovuje právo pre každého kňaza.
Analogicky od tohto odvodené je právo veriacich pridŕžať sa „liturgickej tradície“. Čo sa ich týka, v skutočnosti Kódex kanonického práva pripúšťa: „Kresťanskí veriaci majú právo uctievať Boha podľa predpisov ich vlastného obradu schváleného legitímnymi pastiermi cirkvi.“ (kán. 214)
Preto zákaz, okrem prípadu povolenia, ustanovený v tomto dekréte objektívne neberie do úvahy toto všeobecné zákonodarstvo cirkvi. Prehrešuje sa tak, cez konanie evidentne mu podrobené (aj v zmysle matérie aj formy), spôsobom, ktorý jasne kontrastuje s univerzálnym a trvalým poriadkom. Ako autori analýzy argumentujú, ten z dôvodu apoštolského pôvodu požíva charakter nereformovateľnosti.
Zákaz slávenia Tridentskej omše zo strany dekrétu je neprávom diskriminujúce voči latinsko-gregoriánskemu obradu. Tento obrad sa datuje nielen od Tridentského koncilu k sv. Gregorovi Veľkému, ale od nich ďalej k apoštolskej tradícii. Podľa jednoznačného hodnotenia pápežskeho dokumentu „Summorum Pontificum“ od Benedikta XVI. musí byť „náležite ctená pre ctihodné a starobylé používanie.“ Je to vlastne výrazom „lex orandi“ cirkvi. Preto je aj dobrom, ktoré musí byť chránené. Nie zlom, aby sme sa mu vyhýbali.
Navyše nariadenie pre bratov o slúžení výhradne podľa nového misálu predpokladá reguláciu formou špeciálneho povolenia ohľadom latinsko-gregoriánskeho misálu, ktorá však objektívne neexistuje. Alebo inak povedané, zavádza jej uplatňovanie, tvárou v tvár jednoznačne rozdielnemu a protikladnému obsahu.
Je v skutočnosti zjavné, že režim autorizácie partikulárneho činu alebo aktivity si vyžaduje existenciu bežného zákazu, ku ktorému môže byť v určitých prípadoch udelená výnimka (osobitná a presne vymedzená). Ale v tomto prípade (alebo ako bežný interdikt) je sankcia zjavne vylúčená cirkevným právom, kde je ustanovené oprávnenie kňaza, aby vykonával slobodne a bez obmedzenia slávenie tridentskej Svätej Omše.
Musí byť takisto ešte poznamenané, že zákaz (okrem vyslovného povolenia) takéhoto slávenia prináša naviac tri ďalšie objektívne anomálie dekrétu.
Toto v skutočnosti zavádza režim autorizácie tradičnej Svätej Omše, označujúc genericky ako nositeľa moci autorizácie „kompetentné autority.“ Ale tým je anulované ustanovenie odpustkového privilégia „Quattuor Abhinc Annos“ a apoštolského listu „Ecclesia Dei“. Nie je slovami jasné, kto je tou kompetentnou autoritou, ktorá môže vydať oprávnenie. Tým viac, že kompetentnosť v týchto veciach zaiste prekračuje inštitúty zasväteného života, a keď už malo by byť odkázané na pápežskú komisiu „Ecclesia Dei.“
Je naviac mimoriadne, že autorizácia je podľa dekrétu udelená „každému rádu a/alebo komunite,“ ako keby Svätú Omšu neslúžil jednotlivý kňaz, ale celá komunita vo svojej úplnosti (potencionálne vrátane bratov, ktorí nie sú kňazmi). Ako keby autorizovaná komunita mohla obratom autorizovať, prenášajúc (ako?) autorizáciu (z koho strany?), procedurálne (za akých podmienok?) na individuálneho celebranta.
Ďalšia anomália dekrétu je poznamenaná faktom, že tento režim autorizácie je časovo nedeterminovaný. To znamená, že žiadne termíny platnosti nie sú indikované pre režim autorizácie, ktorý je uložený iba na františkánskych bratov od Nepoškvrnenej. Na ako dlho je požiadavka na autorizáciu uložená? Po určitý dátum? Po dosiahnutie určitého cieľu? Na večnosť?
Text dekrétu nám v tomto ohľade nič nehovorí. V protiklade s potrebou špecifickosti, alebo radšej racionality a spravodlivosti, pre akékoľvek ustanovenie (veď aj trest, ktorý by trval po celú dobu života alebo na večnosť má svoje špecifiká). Toto je požiadavka prirodzeného zákona a kanonického zákona (ods. kán 1319). Ignorácia tohoto predstavuje evidentnú ujmu pre trestajúci a nápravny charkater akéhokoľvek obmedzujúceho ustanovenia (v tomto prípade oprávnenia vyhradeného pre každého kňaza).
Na druhej strane zákaz slúženia latinsko-gregoriánskej omše, aj keď sa v dekréte odkazuje na rozhodnutie pápeža, ostáva objektívne obmedzený výhradne na sféru dekrétu Rímskej kongregácie.
Z toho nasleduje, že minimálne čo sa týka formy a povinností, ktoré z tohto vyplývajú, nemôže inak ako sa riadiť limitáciami dektrétu samotného a jeho nevyhnutného postúpenia do všeobecného zákonodarstva cirvi. V skutočnosti na rozdiel od ktorejkoľvek pápežskej disciplinárnej akcie, „ex professo,“ ak je konaná v rámci moci alebo jurisdikcie alebo aj čo sa týka „munus gubernandi,“ a ako taká legitimne možná v súlade s pozitívnym Božím zákonom a predpísaných definícií, ktoré sa ho týkajú, toto sporné opatrenie tiež nemôže inak ako ostať obmedzené dekrétom samotným, v limite oprávnení pre jednu z Rímskych kongregácií.
V každom prípade príkaz odvodený od dekrétu, tak ako ktorékoľvek disciplinárne konanie kýmkoľvek nemôže inak ako byť merané objektívne prirodzeným zákonom, alebo spravodlivosťou a pozitívnym Božím zákonom. S týmto sa musí kanonická, disciplinárna a cirkevná právna veda zhodovať.
Ako Benedikt XVI. spomenul v príhovore z príležitosti otvorenia súdneho roku tribunálu Rímskeho najvyššieho odvolacieho súdu („Rímska Rota“) „‚lex agendi‘ nemôže ináč ako odzrkadľovať ‚lex credendi‘.“