VATIKÁN - Stretnutie pápeža Františka s dominikánom pátrom Gustavom Gutierrezom 11. septembra 2013 bolo neformálne a udialo sa v pápežovej rezidencii, Domus Sanctae Marthae, bez toho, aby sa dostalo do oficiálneho pápežovho programu. Napriek tomu správy, že pápež František prijal 85-ročného peruánskeho kňaza, ktorého považujú za otca teológie oslobodenia, vzbudil oduševnený záujem aj za múrmi Vatikánu.
Počas deväťdesiatych rokov Kongregácia pre náuku viery vykonala dlhé a kritické zhodnotenie prác pátra Gutierreza a zaviazala ho napísať a prepísať niektoré články, aby tým vyjasnil svoje teologické a pastoračné východiská.
Ale v rámci jediného týždňa začiatkom septembra 2013 vatikánske noviny L'Osservatore Romano publikovali interview s pátrom Gutierrezom, článok od teológa samotného a dva články oceňujúce jeho prácu. Jeden z nich dokonca od prefekta Kongregácie pre náuku viery, kardinála Gerharda L. Müllera.
Po rokoch kritiky teológie oslobodenia z Vatikánu od blahoslaveného Jána Pavla II. a pápeža Benedikta XVI. sa tieto udalosti javia ako otočenie trendu za pápeža Františka. Bolo by presnejšie povedať, že predstavujú ovocie dlhého a bolestivého procesu, ktorým si cirkev vyjasňovala podstatu jej angažovanosti pre chudobných dneška.
Teológia oslobodenia sa objavila v Latinskej Amerike v 60-tych a 70-tych rokoch. Nachádza vo Svätom Písme princípy a inšpiráciu k práci na oslobodení ľudí od nespravodlivých sociálnych pomerov a štruktúr. Jej počiatočným bodom často býva konkrétna situácia prevažne chudobných latinskoamerických ľudí a to, ako oni rozumejú Sväté Písmo vo vzťahu k ich úsiliu o oslobodenie sa od hriechu, no aj od nespravodlivých sociálnych štruktúr.
Počas 80-tych rokov vatikánska Kongregácia pre náuku viery pod vedením vtedajšieho kardinála Jozefa Ratzingera, budúceho pápeža Benedikta XVI., vydala dva hlavné dokumenty ohľadom teológie oslobodenia. Dokumenty oceňovali záujem hnutia o chudobných a spravodlivosť, no odsudzovali tendenciu miešať marxistickú spoločenskú analýzu a koncepty ako „triedny boj“ s náboženským záväzkom ukončiť chudobu a nespravodlivosť.
Ak si teológovia osvoja marxistické metódy, ako neskôr povedal pápež Benedikt brazílskym biskupom, dôsledky budú zahŕňať „vzburu, rozdelenie, nesúhlas, priestupky (a) anarchiu,“ ktoré takisto „spôsobia veľké utrpenie vo vašich diecézach a závažnú stratu životnej energie.“
Pri inej príležitosti povedal v interview, že „politizácia viery“ niektorými teológmi oslobodenia prispela k „široko rozšírenému odlivu“ latinskoamerických katolíkov do turíčnych a iných protestantských cirkví.
Mnoho jezuitov prijalo teológiu oslobodenia ako súčasť toho, čo dekrét rádu v roku 1975 nazval ich „záväzkom podporovať spravodlivosť a vytvoriť solidaritu s ľuďmi bez hlasu a bez sily.“
Nebolo prekvapením, že znaky sympatizovania so sekulárnymi ideami revolúcie pritiahli pozornosť z Vatikánu. V roku 2007 vieroučná kongregácia varovala pred „chybnými alebo nebezpečnými tvrdeniami“ v práci jezuitského pátra Jona Sobrinu. Na ďalší rok pápež Benedikt považoval za nevyhnutné požiadať jezuitov ako rád, aby znovu potvrdili svoju poslušnosť cirkevnému učeniu v rade kontroverzných otázok vrátane „niektorých aspektov teológie oslobodenia.“
Ako predstavený argentínskej jezuitskej provincie v rokoch 1973 až 1979 vtedajší páter Jorge Mario Bergoglio odradzoval od politizácie medzi vlastnými kňazmi, osobitne počas vojenskej diktatúry, ktorá prevzala moc v Argentíne v roku 1976. V polarizovanej atmosfére vo vnútri rádu ho asi ťažko pokladali za priateľa teológie oslobodenia.
Ale práca budúceho pápeža v pastorácii pre chudobných a s chudobnými pretrvávala a nakoniac našla vyjadrenie v Piatej generálnej konferencii biskupov Latinskej Ameriky, ktorá sa konala v roku 2007 v Aparecide v Brazílii.
Záverečný dokument z konferencie, ktorého principiálnym autorom bol vtedajší kardinál Bergoglio, nepoužil síce termín „teológia oslobodenia,“ ale použil silné slová o „budovaní spravodlivej a bratskej spoločnosti,“ ktorá zabezpečuje „zdravie, jedlo, vzdelanie, bývanie a prácu pre všetkých.“ To odráža ducha hnutia v jeho ortodoxnej verzii.
Zvolenie pápeža Františka bolo silným potvrdením domnienky, že hľadanie sociálnej spravodlivosti je nevyhnutným dôsledkom kresťanskej viery. Ale ešte deväť mesiacov pred pápežským konkláve sa udialo menej sledované menovanie, ktoré už signalizovalo, že táto domnienka, formulovaná v teológii oslobodenia, požívala priazeň na najvyšších miestach cirkvi.
Keď totiž pápež menoval vtedajšieho arcibiskupa Müllera za hlavu vieroučného úradu v júli 2012, zaiste vedel, že tento muž, ktorého ustanovil za, po pápežovi, najvyššieho strážcu cirkevného učenia bol sám obdivovateľom a spoluautorom nikoho iného ako pátra Gutierreza.