Prefekt Kongregácie pre náuku viery Müller a zakladateľ teológie oslobodenia Gustavo Gutiérrez sa snažia ukončiť dvadsaťročné polemiky. Ale jeden z najzávažnejších kritikov tohto teologického prúdu bol práve súčasný pápež.
RÍM - V bazilike svätej Barbory v Mantove prefekt Kongregácie pre náuku viery, Gerhard Ludwig Müller a peruánsky teológ Gustavo Gutiérrez predstavili spoločné talianske vydanie knihy venovanej teológii oslobodenia, ktorú spolu napísali.
G. Gutiérrez, GL Müller, „Dalla parte dei Poveri. Teológia della Liberazione, teologia della Chiesa, Edizioni Messaggero - EMI“, Padova, 2013, str 192, euro 15,00.
Kniha bola vydaná v Nemecku v roku 2004 bez toho, aby vyvolala nejaký zvláštny rozruch. No tento taliansky dotlačok bol oslavovaný niektorými ako historický zlom. Skoro ako keby to bolo podpísanie mierovej zmluvy medzi teológiou oslobodenia a Učiteľským úradom Cirkvi.
Gutiérrez je považovaný za jedného z otcov teológie oslobodenia a Müller bol jeho žiakom a obdivovateľom. Natoľko, že keď ho v roku 2012 Benedikt XVI. vymenoval do čela Kongregácie pre náuku viery, mnohí vyjadrili prekvapenie.
A bol to skutočne práve Joseph Ratzinger ako prefekt Kongregácie, ktorý bol zodpovedný za zostavenie dvoch „usmernení“ z roku 1984 a 1986, ktorými Cirkev Jána Pavla II. vystavila teológiu oslobodenia veľmi prísnej kritike, ktorá bola motivovaná „istotou, že vážne ideologické odchýlky, ktoré sa ukazujú, vedú nevyhnutne k zrade veci chudobných.“
Ale zrejme Ratzinger videl ako prijateľný výklad, ktorý dal Gutiérrezovmu postoju Müller, keď ho nielen vymenoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery, ale zveril mu tiež dohľad nad kompletným vydaním jeho teologických diel, ktoré boli v nemčine už takmer spolovice dokončené.
Müllerovo pozitívne rozhodnutie o teológii oslobodenia, čítané Gutiérrezovou optikou, sa dá pochopiť z prvých riadkov na stránke knihy reprodukovaných nižšie:
„Cirkevné a teologické hnutie Latinskej Ameriky, známe ako teológia oslobodenia, ktoré po II. Vatikánskom koncile našlo celosvetovú odozvu, je potrebné podľa môjho názoru zaradiť medzi najvýznamnejšie prúdy katolíckej teológie 20. storočia.“
Ďalej sa tvrdí:
„Len prostredníctvom teológie oslobodenia sa katolícka teológia bola schopná oslobodiť od dualistickej dilemy medzi teraz a tu a v posmrtnom živote, [dilemy medzi] pozemským šťastím a nadpozemskou spásou.“
Vyjadrenie pápeža Františka: „Snívam o Cirkvi, ktorá je chudobná a pre chudobných“ bolo mnohými prijaté ako zavŕšenie tohto ospravedlnenia teológie oslobodenia.
Bolo by však naivné považovať túto diskusiu za uzavretú.
Jorge Mario Bergoglio nikdy neskrýval svoj nesúhlas so základnými aspektmi tejto teológie.
Teológovia, na ktorých on odkazoval, neboli nikdy Gutiérrez, ani Leonardo Boff, ani Jon Sobrino, ale Argentínčan Juan Carlos Scannon, ktorý vypracoval teológiu nie oslobodenia, ale „ľudu“. Táto teológia je zameraná na kultúru a náboženskú citlivosť obyčajných ľudí, chudobných na prvom mieste, s ich tradičnou spiritualitou a ich citlivosťou voči spravodlivosti.
V roku 2005, kedy kniha Müllera a Gutiérreza už bola vydaná v Nemecku, vtedajší arcibiskup Buenos Aires napísal:
„Po páde totalitného impéria, „reálneho socializmu“, boli tieto myšlienkové prúdy porozhadzované. Neschopné buď radikálnej zmeny formulácií alebo novej kreativity prežili zotrvačnosťou, hoci stále existujú niektorí, ktorí by to dnes znovu radi anachronisticky navrhovali.“
Podľa úsudku brata Leonarda Boffa, Clodovisa, udalosťou, ktorá znamenala rozlúčku Latinskoamerickej Katolíckej Cirkvi s tým, čo zostalo z teológie oslobodenia, bola kontinentálna konferencia v roku 2007 v Aparecide, ktorá bola slávnostne začatá samotným Benediktom XVI. i s jej protagonistom kardinálom Bergogliom.
U Clodovisa Boffa sa práve v tomto období rozvinula jeho „konverzia“. Z pozície vedúceho predstaviteľa teológie oslobodenia sa stal jeden z jej najostrejších kritikov.
V roku 2008 vypukol spor medzi dvoma bratmi. Podľa úsudku Clodovisa, „fatálnou“ chybou, do ktorej teológia oslobodenia padla, je, že urobila z chudoby „prvý operačný princíp teológie,“ nahradiac ňou Boha a Ježiša Krista.
S takýmto dôsledkom:
„Pastoračný prístup „oslobodenia“ sa stáva jednou rukou medzi mnohými, ktoré bojujú politicky. Cirkev sa [potom] správa ako mimovládna organizácie a vyprázdňuje sa teda sama aj fyzicky: stráca svoju bojovnosť a verných robotníkov. Tí „mimo“ Cirkvi cítia len málo príťažlivosti voči „Cirkvi oslobodenia“, pretože na aktivizmus už majú mimovládne organizácie, zatiaľ čo náboženskú skúsenosť potrebujú oveľa viac ako obyčajné sociálne oslobodenie.“
Nebezpečenstvo, že by sa cirkev mohla scvrknúť len na mimovládnu organizáciu je poplašným zvoncom, ktorým pápež František opakované zvoní.
Pri čítaní knihy Müllera a Gutiérreza treba mať toto na pamati.