RÍM – Odpor medzi katolíckymi mysliteľmi voči návrhu vatikánskeho kardinála pokračuje. Ten navrhol, aby rozvedení a znovu civilne zosobášení katolíci mohli po „čase pokánia“ bez zmeny životného štýlu pristupovať k svätému prijímaniu.
Publicista, profesor filozofie a kardinál arcibiskup priložil poleno do ohňa v boji proti odporúčaniu kardinála Waltera Kaspera, ktorý je emeritným prezidentom Pápežskej rady pre jednotu kresťanov.
Francesco Agnoli v dlhom úvodníku katolíckych novín Il Foglio nazýva návrh, ktorý Kasper predložil konzistóriu kardinálov 20. februára, „nepochopiteľným“ a jasným útokom na prikázania Písma.
„Kardinál, skutočne veríte, že návrh, ktorý podkopáva manželstvo na západe, kde sa všetko rozpadá, môže urobiť človeka šťastným?“ pýta sa Agnoli Kaspera.
„Naozaj si myslíte, že tí, ktorí rozbili spoločenstvo muža a ženy (a detí, ktoré sa narodili), môžu získať úplné spoločenstvo s Bohom, iba ak im kňaz dá Eucharistiu?“
„Naozaj si myslíte, že môžeme zachrániť chorých v tejto veľkej „poľnej nemocnici“, ktorá je na umierajúcom západe, len tým, že sa pacienti budú cítiť pohodlne? Vari vernosť už nie je absolútnou hodnotou?“
Kritici tvrdia, že návrh by vytvoril akýsi cirkevný ekvivalent k „civilným zväzkom“, v ktorých by druhé manželstvo mohlo byť „tolerované“, ale nie sviatostne potvrdené.
Cirkev zakladá svoje učenie na Kristových slovách v Evanjeliu. Matúš 19, 8 píše: „Kvôli tvrdosti vášho srdca vám Mojžiš povolil prepustiť manželku, ale od začiatku to tak nebolo. A hovorím vám, každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako smilstvo a vezme si inú, cudzoloží.“
Ale Kasper, ktorého mnohí považujú za vodcu liberálneho krídla biskupstva Cirkvi, povedal: „Otázkou teda je, ako môže Cirkev odzrkadľovať nedeliteľné spojenie vernosti a Božie milosrdenstvo vo svojej pastoračnej činnosti.“ Práve „milosrdenstvo,“ povedal kardinál Kasper, nás núti vytvoriť „novú paradigmu“ pre „pastoračnú prax“.
„Po stroskotaní kvôli hriechu by stroskotanec nemal mať k dispozícii druhú loď, ale skôr záchranný čln,“ povedal.
Agnoliho kritika je jednou z posledných zo série rozhorčených reakcií na návrh zo strany katolíkov, ktorí si myslia, že týmto by sa Cirkev stala stroskotanou loďou a kňazi by boli nútení vedome znesväcovať Eucharistiu. Konali by proti svojmu svedomiu a katolíckemu učeniu. Agnoli tvrdí, že Kasperov návrh nepochádza z katolíckych zdrojov, ale z protestantskej teológie.
Profesor Danilo Castellano, politický filozof na univerzite v Udine, povedal pre Il Foglio, že Kasperov návrh je jednoducho v rozpore s tým, ako Cirkev chápe Božie odpustenie. Castellano tvrdí: „Aby rozvedení a znovu zosobášení mohli žiadať a dosiahnuť milosrdenstvo, musia (tak ako Dávid) priznať svoj hriech a žiadať o odpustenie. Nevyhnutnou podmienkou je však zanechať hriech. Boh v skutočnosti nedáva len druhú šancu, ale nekonečné množstvo odpustenia. Avšak nemôže odpustiť tým, ktorí majú v úmysle aj naďalej tvrdohlavo zotrvávať v hriechu.“
Väčšina varuje pred tým, že Kasperov návrh povedie k „oslabeniu“ katolíckeho učenia o nerozlučiteľnosti manželstva. Castellano však pokračuje, že ide skôr o otázku „zanechania hriechu“, a preto je táto diskusia na úrovni magistéria aj na úrovni synody zbytočná.
Castellano prirovnáva Kasperovu teológiu k protestantizmu, a to najmä k náuke Martina Lutera, ktorý neveril, že Boh hriech človeka odstraňuje. Veril, že keď Boh odpúšťa, hriech človeka len ignoruje. Kasperova verzia „milosrdenstva“ je naozaj „Luterovým milosrdenstvom: milosrdenstvo, ktoré nezahŕňa predbežné a nevyhnutné opustenie hriechu, ale len dôveru, že Boh ho nebude brať do úvahy.“
Ale „ak milosrdenstvo znamená, že Boh je voči hriechu ľahostajný; vtelenie, utrpenie a smrť Ježiša Krista na kríži by boli absurditou,“ povedal.
Il Foglio tiež publikoval rozsiahlu analýzu návrhu, ktorú napísal kardinál Carlo Caffarra, arcibiskup v Bologni. Ten hovorí, že návrh nie je len v priamom rozpore s Písmom a nemenným učením Cirkvi, ale aj s náukou svätého Jána Pavla II., ktorý túto tému vysvetlil a rozpracoval. Na pápežovu apoštolskú exhortáciu z roku 1980, Familiaris consortio, „sa strieľa zo všetkých strán,“ povedal Caffarra, ktorý bol jedným z poradcov synody o rodine v roku 1980.
Podľa Caffarru sa v tom čase problematika rozvedených a civilne znovu zosobášených katolíkov podrobne rozobrala a tvrdenie Kaspera a jeho podporovateľov, že „kultúrny kontext Familiaris consortio bol úplne iný,“ nie je pravdivé. Caffarra tvrdí, že práve naopak dokument ponúka pohľad na to, ako pristupovať k problému, ktorý je nadčasový, a nie je ovplyvnený zmenou historických trendov a prúdov.
Keď sa Krista opýtali na rozvod, jeho odpoveď mala ponúknuť nemenný princíp: „Musíte sa dostať von z tejto logickej kazuistiky a pozrieť sa na vec inak. Uvedomte si, ako muž a žena vznikli. Sú v plnej pravde svojho bytia povolaní, aby sa stali jedným telom,“ hovorí Caffarra.
Spôsob, akým Kasper reaguje na predpokladané zmeny v otázke všeobecného zmyslu viery a jej vnímania veriacimi, odvádza pozornosť. „Familiaris consortio uvádza, že Cirkev má nadprirodzený zmysel viery, ktorá nepozostáva výlučne alebo nevyhnutne na zhode s veriacimi.“
„Cirkev, ktorá nasleduje Krista, hľadá pravdu, ktorá sa nie vždy zhoduje s názorom väčšiny. Počúva svedomie, nie moc. A tak ochraňuje chudobných a utláčaných.“
Kasper pravdepodobne reagoval na výsledky globálneho prieskumu, ktorý zistil, že drvivá väčšina tých, ktorí sa nazývajú katolíkmi, buď nepozná, alebo sa nepridŕža učenia Cirkvi o sexualite. Prieskum uskutočnil Vatikán ako prípravu na októbrovú mimoriadnu synodu o rodine. Caffarra však hovorí: „Cirkev si prieskumy a štatistickú analýzu cení, ale nie sú pre ňu vyjadrením zmyslu viery.“
Podľa Caffarru Cirkev nenavrhuje akési „ideálne manželstvo, o ktoré sa treba usilovať,“ ale definíciu a opis objektívnej reality, ktorú nemožno zmeniť. To je kontext exhortácie Familiaris consortio, ktorá „identifikuje najhlbší zmysel nerozlučiteľnosti manželstva“.
„Familiaris consortio je veľkým doktrinálnym dielom, ktoré vzniklo na základe cyklu katechéz pápeža Jána Pavla II. o ľudskej láske.“
„Dokument neignoroval skutočné problémy. Hovorí aj o rozvode, voľnom spolužití, o pripustení rozvedených a znovu zosobášených k Eucharistii. Charakterizovať ho ako dokument, ktorý patrí do minulosti a už nám nič nehovorí, je smiešne. Alebo je to názor ľudí, ktorí exhortáciu nečítali,“ dodal Caffara.
Niečo podobné by sa dalo podľa Caffaru povedať o pokuse vyradiť encykliku Humanae Vitae pápeža Pavla VI., ktorá podľa Nemeckej biskupskej konferencie prinášala iba „zmätok“.
„Po takmer štyridsiatich šiestich rokoch,“ povedal, „jasne vidíme, čo sa stalo s inštitúciou manželstva a uvedomujeme si, aký prorocký tento dokument bol. Popieraním neoddeliteľného spojenia manželskej sexuality a plodenia, a teda odmietaním učenia Humanae Vitae, sa otvorila cesta pretrhnutia väzby medzi plodením a manželskou sexualitou: od sexu bez detí k deťom bez sexu.“
Popieranie doktríny Humanae Vitae, či už z vnútra Cirkvi alebo zvonka, „postupne zatemňuje základy ľudského plodenia... a postupne buduje ideológiu, že hocikto môže mať dieťa. Slobodný muž alebo žena, možno aj homosexuáli prostredníctvom náhradného materstva.“
„Myšlienkovo sme sa tak posunuli k tomu, že mať dieťa je právo,“ spomenul nedávne rozhodnutie súdu v Miláne, ktoré rozhodlo o „práve byť rodičom“.
„Ako môže niekto povedať, že má právo na osobu? To je hrozné. Mám právo mať veci, nie ľudí,“ tvrdí Caffarra.