„Môžeme vás nechať umrieť?“: Mrazivá realita opatrovateľských zariadení

2,160
Kultúra smrti

„Želáte si, aby sme vás nechali umrieť?“ Asi to nie je otázka, ktorú človek v domove dôchodcov očakáva od zdravotníckeho pracovníka. Avšak podľa článku z denníka Daily Mail je to bežné. Zdravotné sestry považujú už za rutinu opýtať sa starších pacientov, či „budú súhlasiť“ s praxou „neoživovať“.

Prvá vec, ktorú som si po prečítaní pomyslel, bola: „Ach, áno, veď toto sa deje už celé roky. Prečo o tom hovoria až teraz?“

Spomínam si na deň, keď mi môj drahý priateľ John Muggeridge priniesol formulár z opatrovateľského zariadenia, v ktorom žila jeho manželka Anne.

John a ja sme si jedného dňa sadli, aby sme si dali náš čaj a on mi - viditeľne rozrušený - ukázal formulár. Ten podával dlhý zoznam možných zdravotných rizík, ktoré Anne hrozia, a od Johna žiadal, aby pri každom prípade rozhodol, ako sa má zariadenie zachovať - na stupnici od jeden po päť. Jedna z otázok bola, či chce, aby dostávala antibiotickú liečbu v prípade zápalu pľúc, ktorý zabíja seniorov a krehkých ľudí.

Dostalo ma, keď mi John povedal, že to robili opakovane a požiadali ho, aby prišiel na stretnutie. Potom im mal dať vedieť, či je „pripravený“ znížiť úroveň očakávaní ohľadom starostlivosti o manželku. John, sám chorý na rakovinu, navštevoval Anne každý deň, kŕmil ju a modlil sa s ňou ruženec. Zatriasol formulárom a kultivovaným cambridgeským akcentom povedal:

„Chcem, aby jej zachránili život! Vždy, keď je v nebezpečenstve!“

John a Anne boli v Kanade počas osemdesiatych rokov 20.storočia významnými osobnosťami na katolíckej pro-life scéne. Je iróniou, že na sklonku života Anne, autorka dvoch dôležitých kníh, bola ohrozená kultúrou smrti, proti ktorej s manželom tak bojovala. Opatrovateľský domov sa snažil Johna vyčerpať a získať jeho potvrdenie. Bol som taký nahnevaný, že som sa nedokázal ubrániť myšlienke: „Vari títo ľudia nevedia, kto to je?“

Zavolali sme Alex Schadenbergovej, vedúcej Koalície na prevenciu proti eutanázii (Euthanasia Prevention Coalition). Zúčastnila sa ďalšieho stretnutia medzi Johnom a opatrovateľským domovom. Spoločne im „vysvetlili“, že nedôjde k žiadnemu zníženiu starostlivosti o Annin vzácny život. Bola to stále Anne, aj keď už nemohla nikoho rozpoznať a nedokázala rozprávať.

John vnímal správcu nemocnice, sociálnu pracovníčku a zdravotnú sestru ako láskavých ľudí. Hoci by však hovorili najvrúcnejším tónom, ich posolstvo bola chladné a tvrdé. Nechajte ich zomrieť, pretože sú bremenom.

Mail informuje, že vo Veľkej Británii mobilné obvodné sestry, ktoré vysielajú lekári v súlade so smernicami z Národnej zdravotníckej služby, žiadajú starších ľudí o vyplnenie formulára s uvedením, či je DNR (DO NOT RESUSCITATE order - pravidlo Neoživovať) to, čo chcú. NZS naivne tvrdí, že dotazníky sú len prostriedkom, ako „zlepšiť starostlivosť o seniorov a udržať ich mimo nemocnice“. Mail však poznamenal: „Nie je jasné, prečo je na formulároch DNR.“

Citujú Roya Lillyho, analytika v oblasti zdravotnej politiky a bývalého predsedu NZS, ktorého matku navštívila zdravotná sestra s formulárom. Ten „označil politiku za bezohľadnú.“

Lilly sa vyjadril: „Cudzí ľudia žiadajú starších, slabých, ale inak zdravých ľudí, aby podpísali formulár, v ktorom dajú súhlas na neoživovanie. Je to poburujúce. Ľudia budú na smrť vystrašení premýšľať o tom, že sestra vie niečo, čo oni nie, a budú sa cítiť povinný podpísať formulár, len aby neboli na obtiaž.“

Lilly varuje pacientov a ich rodiny pred podpísaním formulárov. Podľa jeho názoru by tak „odpísali svoj ​​život“. Vyrozprával príbeh o stretnutí so zdravotnou sestrou v opatrovateľskom domove svojej matky, ktorá sa jej „počas niekoľkých minút“ spýtala, „kde by chcela zomrieť“ a „či ju nemusia oživovať v prípade kardiopulmonálnej resuscitácie“.

Nemožno podceňovať ani kultúrne podvedomie v Británii, ktoré by sme mohli nazvať:„Reptať sa nemá“ – a to najmä u generácie Angličanov, ktorá bola vychovávaná starým spôsobom a musela prežiť vojnu. Moja matka, vojnové dieťa, ma vychovala rovnako. Do starších ľudí v Británii je od detstva zapísané, že „robiť zbytočný rozruch“ alebo upozorňovať na seba je jednoducho nemysliteľné. Určite existuje taký druh Angličana, ktorý by doslova radšej zomrel, než by urobil zbytočný rozruch.

Tento príbeh z Veľkej Británie je však len najmenšou ryhou veľkého ľadovca, ktorým sa stala pasívna eutanázia v zariadeniach pre starších ľudí a tých, ktorí potrebujú dlhodobú starostlivosť. Alex Schadenbergová mi povedala, že tento druh evidentného tlaku sa bežne vyskytuje v celom západnom svete.

Obzvlášť sa to vyskytuje na miestach, ktoré sú závislé od vlády. Jej cieľom je minúť čo najmenej peňazí, ako je možné. Napísalo sa už mnoho o hrozbe „podceňovania hodnoty“ starších ľudí, ktorí sú podľa prísne utilitaristických princípov bioetiky považovaní za ekonomicky bezcennú záťaž.

„Je smutné, že spoločenský postoj voči seniorom a ľuďom, ktorí potrebujú starostlivosť, sa zhoršuje. Vláda sa snaží kontrolovať náklady na zdravotnú starostlivosť tak, že povzbudzuje ľudí, aby odmietli základnú starostlivosť,“ povedala mi Schadenbergová.

„Je úplne normálne, že ľudia, ktorí si vyžadujú lekársku starostlivosť, sú prenasledovaní, ak sa rozhodnú, že ju skutočne chcú. Naopak podporu získavajú, ak sa rozhodnú, že ďalšiu lekársku starostlivosť nechcú.“ 

Často som premýšľal nad tým, koľko mužov a žien sedelo v kanceláriách, kde sa ocitli John Muggeridge a Alex Schadenbergová. Koľkí z nich chceli, aby sme ich „nechali odísť“. Koľkí boli zmätení a priateľská reč ich presvedčila o „skoncovaní s doživotnou starostlivosťou“, keďže nemali skúsenosti s pro-life hnutím ani skalopevné morálne princípy, ktorých sa držali a ktoré bránili Muggeridgovci.

Koľkí z nich nevedeli, komu majú zavolať, aby im poradil?