„Pred niekoľkými mesiacmi som sa pokúsila o samovraždu.“ Toto mi povedalo dievča, ktoré som stretla v Minnesote, kde som mala prednášku na mládežníckej konferencii. V šoku som sa na ňu pozrela; Vyzerala ako mladá dáma, ktorá sa o seba stará a je medzi svojimi priateľmi obľúbená. Povedala som: „Čo ťa donútilo na to čo i len pomyslieť?“ Odpovedala: Jediný raz, kedy mi moji rodičia povedali, že ma ľúbia, bolo v mojich 13tich. Teraz mám 15 a odvtedy to už nikdy nepovedali. Myslela si, že na nej nezáleží. Na to, aby potvrdila sebe samej svoju hodnotu, potrebovala pravidelne od svojich rodičov počuť „Milujem ťa“.
Keď som bola vedúcou mládeže, stretla som iné dospievajúce dievča, ktoré som dobre poznala. V jej škole sa chystal ples a bolo pravidlom, že dievčatá žiadali o tanec chlapca. Keď sa už blížil, spýtala som sa jej, či sa chystá pozvať nejakého chlapca. Priznala, že by rada. Odpovedala však: „Nikdy by so mnou nikto nešiel, nie po tom všetkom, čo som urobila.“ Zdalo sa, že naráža na svoju povesť a na veci, ku ktorým došlo v minulosti. Zastavila som ju a povedala jej: „Nie je nič, čo by si mohla urobiť, aby sa tvoja hodnota zmenila. Never tomu klamstvu.“ Pozerala sa na svoju hodnotu akoby bola na posuvnom meradle. Na ňom porovnala seba s ostatnými a cítila, akoby rozhodnutia z minulosti určili jej terajšiu hodnotu.
Na inej konferencii som zas stretla dospievajúce dievča, ktoré bolo v škole mnoho rokov kyberneticky šikanované zo strany niektorých „zlomyseľných“ dievčat. Dennodenne prežívala pocit bezcennosti a premýšľala, čo sa s ňou deje. Tieto dievčatá dokonca vytvorili webové stránky s názvom „wehate“ (skr. „what ever happened to“ = „čo raz sa stalo...“, pozn. prekl.) a potom dali pred .com jej meno, kam mohli ostatní posielať správy o tomto dievčati. Tento útok na jej osobu spôsobil u nej depresie, našťastie to však nezostalo bez povšimnutia. Jej rodičia to zistili a podnikli potrebné kroky. No na srdci tohto dieťaťa zostali hlboké jazvy.
V spoločnosti existuje "epidémia", ktorá útočí na mladých ľudí a vytvára hlbokú neistotu o ich hodnote a cene. Časť viny nesú aj také známe príčiny ako: sociálne médiá, televízia, filmy, časopisy ale tiež mnoho ďalších, ktoré vyvolávajú obavy, a zarábajú na tom. Keď sa ľudia budú cítiť menejcenne, budú viac nakupovať.
No i keď som presvedčená, že tieto veci u ľudí naozaj prispievajú k spochybňovaniu svojej hodnoty, myslím, že existuje ešte hlbšia príčina. Ako by mohla nejaká spoločnosť presvedčiť človeka, že má cenu a hodnotu, keď hneď od počatia ľudskej bytosti podporuje ich bezcennosť legálnymi potratmi? Ako môže táto spoločnosť presvedčiť mladých ľudí, že ich životy sú skutočne dôležité, keď im od začiatku hovorila, že ich [životy] možno jednoducho ukončiť?
Mladí ľudia, počúvajte svoju spoločnosť!
A oni si vypočuli posolstvo o svojej bezcennosti a to ich ovplyvňuje srdcervúcimi spôsobmi.
Keď dospievajúcim hovorím, že sú neopakovateľní, nenahraditeľní a jedineční a že v deň, kedy sa narodili, sa svet zmenil k lepšiemu, pretože sú v ňom, vždy sa na to objaví potešujúca odozva. Niečo v ich vnútri sa obmäkčí. Niektorí plačú. Niektorí ma bežia objať. Niektorí mi napíšu maily, aby mi povedali, ako veľmi chceli počuť niekoho, kto by im to povedal. Túžili počuť uisťujúce slová. Slová, ktoré používame, majú na mladých ľudí dopad. Otázkou je, či bude pre nich náš jazyk životodarný, alebo bude naďalej klamať a povie im, že nie sú dosť dobrí.
Sledujte Melanie na Facebooku.
Po tom, čo som posledných 15 rokov pracovala a rozprávala s dospievajúcimi, ich príbehy ovplyvnili aj mňa ako rodiča. A keď počúvam ich ťažké príbehy, vnútorne bojujem a kladiem si otázky: „Kde boli rodičia tohto dieťaťa? Čo mohli urobiť inak, aby pomohli svojmu dieťaťu prekonať vo svojom živote pocit bezcennosti?“ Chápem, že vždy budú existovať okolnosti, ktoré útočia na pocit hodnoty u dieťaťa a rodič ich nemôže mať pod kontrolou. Počula som však príliš veľa osobných príbehov, kde absencia slov rodiča alebo jeho neprítomnosť vo všeobecnosti bola dôležitým faktorom, ktorý prispel k nedostatku sebaúcty.
Tieto rozhovory ma zasvätili do môjho rodičovstva. Teraz vedome a úmyselne hovorím svojim deťom rôzne tvrdenia a vety a modlím sa, aby na ich srdcia mali veľký vplyv. Dúfam, že moje slová, slová môjho manžela a naša láska budú pre naše deti štítom, ktoré potrebujú v boji proti klamstvám, ktoré budú jedného dňa počuť. Okrem neopakovateľných tvrdení, o ktoré som sa podelila vyššie, je ešte ďalších päť viet, ktoré im hovoríme často.
1. „Na tebe záleží.“
Aj keď sa tieto slová zdajú také jednoduché, i tak mnoho mladých ľudí pochybuje o tom, či je to pravda. Predsavzala som si teda, že budem svojim deťom často rozprávať, že na nich záleží – a to nielen ich otcovi a mne, ale predovšetkým Bohu.
2. „Budem ťa milovať vždy, bez ohľadu na to, čo sa deje.“
Tak ako všetky deti, aj naše deti nás niekedy sklamú svojimi zlými rozhodnutiami. Tým, že ich potrestáme, istým spôsobom naznačíme, že ich máme o niečo menej radi pre to, čo spravili. Ja im veľmi chcem pomôcť robiť v budúcnosti dobré rozhodnutia, preto vyvodím patričné dôsledky. Nechcem však, aby sa cítili hrozne, pretože oni vedia, že nás sklamali. Takže potom, čo vyvodím isté disciplinárne opatrenia, poviem: „Stále ťa ľúbim bez ohľadu na čokoľvek,“ alebo sa ich spýtam, „Kedy vás ľúbim?“ a oni odpovedia: „Stále, bez ohľadu na to, čo sa deje.“ Opakujem im to často, takže vedia, že moja láska je stále rovnaká; nič na tom nemení, či robia dobré alebo zlé rozhodnutia.
3. „Vieš, čo vedel Boh? Že si pre mňa ten najlepší syn/ tá najlepšia dcéra.“
Jeden môj priateľ to zvykol hovorievať svojmu dieťaťu a zdalo sa mi to krásne. Moje deti sa rozžiaria, keď im to poviem. Uisťujem ich, že aj keď navzájom voči sebe nie sme vždy dokonalí, ako rodina sme dokonale stvorení jeden pre druhého. Boh vie, že sme sa navzájom potrebovali, aby sme jeden druhému pomáhali milovať a rásť. Často mi to opätujú a povedia: „Mami, vieš čo vedel Boh? Že ty si pre nás tá najlepšia mama.“ Vtedy sa moje srdce úplne roztápa.
4. „Vieš čím ma robíš? Šťastným!“
Vlastne som to nepovedala nikdy, keď urobia niečo, aby mi spravili radosť. Hovorím im to hocikedy - vtedy, keď to najmenej čakajú. Tak vedia, že čistú radosť mi prináša ich samotná existencia.
5. „Ľúbim ťa.“
Veľakrát počas dňa hovorím svojim deťom, že ich milujem, pretože to nemôžem v sebe zadržať, ale aj preto, že by som nikdy nechcela, aby o tom čo i len sekundu zapochybovali. Moji rodičia mi často hovorievali, že ma ľúbia a vždy som sa cítila v bezpečí a chránená. Dúfam, že to má rovnaký vplyv aj na moje deti.
Možnože si myslíte, že som (s mojim potvrdzovaním) blázon a možno existujú knihy, ktoré varujú pred prílišným chválením detí, no počula som tiež priveľa príbehov (ako napríklad tie, s ktorými som sa podelila na začiatku tohto blogu), že mám chuť takéto knihy vyhodiť von z okna. Vo svete, ktorý našim deťom na každom bilborde, v každej televíznej šou, videoklipe, piesni a časopise hovorí, že nie sú dosť dobré, musí byť našich potvrdzujúcich slov veľa, aby sa mohli týmto klamstvám postaviť.
Toto sú len niektoré slová a výrazy, ktoré používam a uisťujem nimi svoje deti, že na nich záleží a že ich hodnota je nesmierna. Neváhajte a používajte ich pri svojich deťoch a v komentároch sa so mnou podeľte o inšpirujúce slová, ktoré hovoríte vy. Dáte tak mne i ostatným viac nápadov ako pozitívne pôsobiť na sebaúctu našich detí.