V Číne sa rýchlo šíri kresťanstvo. A mohlo by to byť kvôli tomu, ako dobre táto viera zapadá do moderného vedecko-technologického svetonázoru.
Podľa renomovaného sociológa Rodneyho Starka počet kresťanov v Číne rastie impozantným tempom: každoročne až o sedem percent.
Stark je spolu s Xiuhuou Wangovou autorom tohtoročnej práce s názvom A Star on the East: The Rise of christianity in China (Hviezda na Východe: Vzostup kresťanstva v Číne). Stark sa označuje za sociálneho historika a je jedným z riaditeľov Inšitútu pre štúdium náboženstva (Institute for Studies of Religion) na Baylor University.
Stark a Wangová odhadujú, že v roku 1980 bolo v Čínskej ľudovej republiky 10 miliónov kresťanov a v roku 2007 to bolo 60 miliónov. Tieto čísla každoročne rastú o sedem percent, čo znamená, že v minulom roku bolo v Čine takmer 100 miliónov kresťanov.
Sú presvedčení, že tento veľký nárast počtu kresťanov v Číne podnecujú obrátenie ľudí s vyšším vzdelaním, ktorí pociťujú „kultúrny nesúlad“ medzi tradičnou ázijskou kultúrou a priemyselno-technologickou modernosťou. Následkom toho je duchovná prázdnota, na ktorú dokáže odpovedať len kresťanstvo.
Stark pre CNA 14. augusta povedal, že čínski intelektuáli „sú úplne presvedčení, že sa musia obrátiť na Západ, aby pochopili svet, v ktorom žijú... a môj argument, že východné náboženstvá nezapadajú do moderného sveta, ktorým sa zaoberajú, a že pre nájdenie filozofie a náboženstva je potrebné pozrieť sa na Západ, ich presviedča. Je to úplne úžasné“.
Stark pokračoval: Východné náboženstvá ako taoizmus, konfucianizmus a budhizmus, „sú všetky zamerané proti pokroku; všetky hlásajú, že svet ide z kopca [vzďaľujúc sa] od slávnej minulosti, a že by sme sa mali pozerať dozadu, nie dopredu. Nikto z nich si neprizná, že sme predsa len schopní čo-to o vesmíre pochopiť; existuje len niečo, o čom treba meditovať, nie však niečo, čo treba odskúšať a teoretizovať o tom – teda robiť to, čo to robia fyzici a chemici. A to sa nehodí k svetu, ktorý moderní Číňania okolo seba vnímajú“.
„To, na čom sú založené všetky priemyselné spoločnosti a celá veda, do týchto náboženských náhľadov dobre nezapadá,“ uvažuje Stark.
„No otázka o tom, čo znamená svet, a ako to, že v ňom žijeme, pretrváva; a je hlavným motorom kristianizácie Číny. To tiež vysvetľuje, prečo práve najvzdelanejší Číňania majú najväčší sklon priľnúť [ku kresťanstvu].“
Povedal, že šírenie kresťanstva v Číne bolo možné aj„počas najhoršej doby čínskeho prenasledovania“ – teda počas Mao Ce-Tung-ovej kultúrnej revolúcie v 60 . a 70. rokov, pretože „tento proces premeny je neviditeľný; vláda ho nevidí“.
Podľa Starka sa náboženské konverzie odohrávajú najmä prostredníctvom sociálnych sietí, a preto sú pre vládnych úradníkov „neviditeľné“. Myslí si, že Číňania žijúci vo vidieckych oblastiach sú kresťanmi častejšie než obyvatelia mesta preto, že ich sociálne väzby sú silnejšie, a tak sa kresťanstvo môže ľahšie šíriť.
Uviedol, že sa to „zväčša nedeje“ počas náboženských stretnutí v stanoch; „Títo ľudia k týmto veciam zvyknú priľnúť oveľa intímnejším a diskrétnejším spôsobom“.
Katolícki misionári boli v Číne od čias jezuitov 16. storočia; v roku 1949, keď komunistické sily získali kontrolu nad celou krajinou, bolo v krajine asi 5700 katolíckych misionárov zo zahraničia a celkovo asi 3 300 000 katolíkov.
Čínska komunistická vláda zahraničných misionárov vyhostila a neskôr založila „Čínske vlastenecké katolícke združenie“, teda vládou schválenú Katolícku cirkev. Táto bola akoby náprotivkom „podzemnej“ Cirkvi, ktorá je prenasledovaná a ktorej biskupské menovania zvyknú čínske úrady nepotvrdiť.
Stark však poznamenal, že vysvätenie o. Josepha Zhanga Yinlina za pomocného biskupa Weihuiho zo 4.augusta je „najdôležitejšou správou z katolíckej perspektívy, ktorá za posledné roky vyšla z Číny“.
Biskupa Zhanga schválila aj čínska vláda aj Svätá stolica; vymenúvanie biskupov bolo totiž v priebehu posledných šesťdesiatich rokov najvýznamnejšou príčinou nezhôd; táto dohoda má teda určite význam.
„Bol to veľmi veľký problém,“ povedal Stark, „toto totiž tvorilo základný dôvod prenasledovania katolíkov už od 50. rokov: [vláda totiž nechcela], aby existovalo nejaké náboženstvo, ktoré by malo nejaké vonkajšie, zahraničné vzťahy; protestanti to samozrejme mohli akceptovať a aj tak veľmi ľahko urobili, no katolíci skutočne nemohli prijať odmietnutie Ríma, aj keď niektorí katolícki biskupi to aspoň predstierali (aj keď nie je jasné, či tak spravili naozaj)... Myslím, že toto je naozaj dôležitá, veľmi dôležitá novinka.“
Posledné biskupské svätenie pred biskupom Zhangom skončilo ochladením vzťahov medzi Vatikánom a Čínou: v júli 2012 biskup Thaddeus Ma Daqin, ktorí patril do vlasteneckej asociácie, krátko po svojej vysviacke oznámil, že zo Združenia [t. j. štátom schválenej cirkvi, pozn. prekl.] odchádza. Vláda mu následne zakázala pôsobiť.
Stark tvrdí, že vďaka dohode medzi Pekingom a Rímom pri vymenovaní biskupa Zhanga „už neexistuje žiadny dôvod na to, aby sa katolíci skrývali; teraz môžu byť súčasťou verejnej Cirkvi“.
„Bolo tiež veľmi, veľmi jasne vo všetkých tlačových správach oznamované, že [Zhang] bol už predtým schválený pápežom. A hoci [pápež] porušil túto časť pravidiel Združenia, vláda nad tým prižmúrila oči; to znamená, že v istom zmysle, vládou schvaľovaný a neštandardný katolicizmus skončil. Faktom je, že ľudia v tejto cirkvi už zväčša boli skutočnými katolíkmi, opak len predstierali. Myslím, že sa s Rímom veľakrát kontaktovali potajomky, ale to, že sa to deje verejne, je podľa mňa veľmi dôležité.“
Stark potvrdil, že zmena, ktorá sa udiala za posledné tri roky - od vysvätenia biskupa Ma-a k biskupovi Zhangovi -, je obrovskou zmenou a dodáva: „Bol som tým veľmi prekvapený.“
„Faktom je, že Komunistická strana sa tiež dosť aktívne angažuje do rastu kresťanov; a to spôsobmi, o ktorých sa nehovorí; no na vidieku mnohí z miestnych komunistických vodcov otvorene priznávajú, že sú kresťanmi – až tak, že majú kríže na svojich dverách alebo na stenách v obývačke, čo sa dá skryť len ťažko.“
„V mestách je to diskrétnejšie, ale napriek tomu je v súčasnosti vo všetkých [mestách] obrovské množstvo synov a dcér komunistických úradníkov, ktorí sú kresťanmi, a ktorí chodia na elitné univerzity. Je šokujúce, ako veľmi na týchto miestach cítiť kresťanského ducha; tak, ako ho necítiť ani na amerických kresťanských školách. To, čo pocítite na Pekingskej univerzite, možno nepocítite na [Univerzite v]Notre Dame či na Texaskej kresťanskej univerzite.“
Poznamenal, že mnohí profesori sú kresťanmi, a že kresťanstvo je najsilnejšie na univerzitách, kde študujú budúci členovia komunistickej strany krajiny.
„Môže to byť súčasťou toho, čo sa deje v zákulisí,“ predpokladá Stark, „preto teda začína byť zametanie s kresťanstvom nepríjemné.“
Stark potom poznamenal, že niečo iné sa deje v jednej z tridsiatich štyroch čínskych administratívnych provincií. V provincii Zhejiang cirkvám nariadili, aby prestali vystavovať kríže; bolo tiež zbúraných množstvo kostolov. V tejto provincii zadržali sedem kresťanov.
Stark uviedol, že toto lokálne prenasledovanie, môže byť spôsobené tým, že „v čele tejto provincii je azda komunista, ktorý sa búri voči uvoľneniu výhrad, ktoré sa odohráva vo zvyšku krajiny“.
Toto uvoľnenie výhrad je pozoruhodné. Stark si uvedomuje, že „celá táto predstava podzemnej cirkvi je veľmi zvláštna, pretože niektoré z týchto kostolov „podzemnej“ Cirkvi majú štyri poschodia a všetky majú na vežiach kríže. Sú v podzemí len v tom zmysle, že nemajú právne schválenie, ale určite nie sú skryté“.
Vo svetle tejto novej otvorenosti Číny voči kresťanstvu, Stark predpokladá, že tento 7 % každoročný nárast [kresťanského] vierovyznania bude pokračovať. Pri takomto tempe bude v roku 2020 v Číne 150 miliónov kresťanov; v roku 2030 ich bude 295 miliónov a v roku 2040 to bude 579 miliónov kresťanov.
„Rast by sa mohol zastaviť; nikdy neviete, čo sa bude diať v budúcnosti,“ povedal Stark. „No pri súčasnom tempe bude v Číne už čoskoro pekná hromada kresťanov.“