Otec Douglas Al-Bazi opisuje genocídu kresťanov v Iraku
„Ak si niekto stále myslí, že ISIS nie je predstaviteľom islamu, je naozaj na omyle. ISIS je určite predstaviteľom islamu“, zasiahol otec Douglas Al-Bazi, iracký katolícky kňaz v meste Erbil, na stretnutí v talianskom Rimini (Meeting per l'amicizia fra i popoli), pričom zvolil slová, ktoré si zatiaľ dovolil použiť len málokto – hovoril provokatívne a tvrdo.
Tento kňaz má svoje vlastné telo pokryté jazvami spred deviatich rokov, kedy ho mučili – na deväť dní ho uniesla skupina Džihádistov, ktorí ho držali spútaného, so zaviazanými očami a zlomeným nosom, aby ho prinútili kľaknúť si. „Prvé štyri dni mi nedali ani napiť. Prechádzali okolo mňa a pýtali sa: ,Otče, chcete sa napiť?‘ Celý deň počúvali čítanie Koránu, aby dali svojim susedom vedieť, akými dobrými veriacimi sú.“
Jemná diplomatická reč a uhladená noblesa, ktoré sa uplatňujú, aby sa citlivo vyhlo konfliktom, pre otca Douglasa nie sú. Netýkajú sa jeho slov, ani keď má diskutovať viac alebo menej zdržanlivo, čo je pre náboženské vyjadrovanie charakteristické. Týka sa to aj apelovania na diskusie za každú cenu s katmi starých, vyslúžilých učencov a dokonca aj so samotným kalifom. Intervencia otca Douglasa nesedí niektorým sociálnym a kultúrnym rečníkom západu, ako ani ,kazateľom,‘ no predovšetkým miestnym biskupom – napríklad babylonskému patriarchovi Louisovi Raphaël I. Sako, ktorý vo svojej knihe „Silnejší ako teror“ (Emi) obvinil Ajatolláha al-Sistani, najvyššiu autoritu irackých šiitov, že v prípade popravy minoritov Džihádistami mlčal tvrdiac: „mňa aj tak nebudú počúvať.“
Otec Douglas Al-Bazi má na starosti dve utečenecké centrá pre kresťanov, ktorí prežili postup temnej tlupy neďaleko mesta Ankawa. Domy značili písmenom „n“ - Nazarijec, minulý rok vytlačili kresťanov z Ninivských nížin, „od rána do noci k nám prichádzajú tisíce utečencov“ a exodus stále pokračuje. „Som hrdý na to, že som Iračan, milujem svoju krajinu. Ale moja krajina nie je hrdá na to, že ja som jej súčasťou. To, čo sa deje mojim ľuďom nie je nič iné ako genocída. Žiadam vás: nenazývajte to konfliktom. Je to genocída,“ hovorí kňaz, ktorý nechce počuť o „umiernenom islame.“ „Keď islam žije medzi vami, situácia sa môže zdať prijateľná. Ale keď žije jeden medzi moslimami, všetko sa zdá byť nemožné. Nie som tu, aby som vás nabádal nenávidieť islam. Narodil som sa medzi moslimami a mám medzi nimi viac priateľov ako medzi kresťanmi. Ale ľudia sa menia a ak pôjdeme do mojej krajiny, nikto nerozozná svetlo od tmy. Sú takí, ktorí hovoria: „Ale ja mám veľa moslimských priateľov, ktorí sú veľmi milí.“ Áno, určite! Sú milí tu! Ale tam je situácia celkom iná!“
Je to situácia, o ktorej niekoľko tvrdých slov povedal aj viceprezident francúzskej organizácie Asociácia imámov (Conference for Imams). Hocine Drouiche, imám (islamský duchovný vodca – pozn. prekl.) z francúzskeho Nîmes, povedal minulý rok v júli v Európskom parlamente: „Kresťania sú vo svete popravovaní, chytaní, zbavovaní práce, väznení, mučení a zabíjaní. Aby ich násilníci prinútili zaprieť vieru, využívajú všetky dostupné prostriedky – vrátane hromadného znásilnenia, čo sa v niektorých krajinách považuje za formu trestnej sankcie. Vlastniť Bibliu sa stalo zločinom, náboženské uctievanie je zakázané a vrátili sme sa do obdobia prvých mučeníkov, kedy sa omše konali v jaskyniach.“ Drouiche vo svojom príhovore – ktorý v európskych médiách nebol veľmi vyzdvihovaný – dodal, že „tým zlom je v súčasnosti islam,“ ktorý má oveľa bližšie k „náboženskému fanatizmu ako k svetovému, otvorenému náboženstvu.“
„Domnievam sa, že na konci nás vyhubia.“
Počínanie otca Al-Baziho je konaním človeka, ktorý každý deň riskuje, že ho zabijú na ulici: „Keď vychádzame z kostola, nikdy nevieme, či sa do neho vrátime znova, a živí. V Baghdade nechali vybuchnúť kostol rovno predo mnou. Strieľali mi na nohy kalašnikovom AK-47 a skôr či neskôr ma zabijú.“ Jeho viera je však stále neochvejná: „Keď ma pri únose spútali, dali mi na zápästia veľkú zámku, ktorú dobre pritiahli. Na reťazi bolo desať krúžkov navyše, na ktorých som sa zvykol modliť ruženec. Nikdy som sa nemodlil tak skutočne ako vtedy.“ Otec Douglas dodal: „Neprosím vás o pomoc. Nie som vystrašený rovnako ako ani moji ľudia. Domnievam sa, že nás na konci vyhubia. Ale rovnako verím, že posledné slovo budeme mať my. Ježiš povedal, že potrebujeme niesť svoje vlastné kríže, a to je niečo, čo my na Blízkom východe už robíme. Najdôležitejšou vecou však nie je nesenie kríža, ale jeho nasledovanie. A nasledovať znamená prijať situáciu, byť na seba náročný a zaviazať sa až do konca.“
„Musíme byť trpezliví a niesť svoj kríž každý deň, ale musíme tiež nejako reagovať,“ povedal ako jeho ozvena otec Ibrahim Alsabagh, kňaz farnosti Aleppo. Opísal, ako je teraz mesto „rozdelené na desať častí, z ktorých každá je v rukách inej skupiny Džihádistov. Náš kostol sv. Františka je 60 metrov od palebnej línie. Už zasiahli mnoho kostolov a nevieme, kedy budeme na rade my.“ To je dôvod, prečo otec Douglas na konci svojej intervencie vyslovil pre nečinný západ varovanie:
„Zobuďte sa! Zlo je pred vašimi dverami. Zničia vás. My, kresťania Blízkeho východu sme jediní, ktorí videli tvár zla: je ním islam.“