Dominikánsky rehoľník, otec Adriano Oliva, oslávil osemsté výročie svojho rehoľného rádu knihou o „Cirkvi a rozvedených a znovu zosobášených osobách a homosexuálnych pároch“.
Titul s názvom „Amours“ („Lásky“) je štúdiou definície lásky. Snaží sa dokázať, že „Anjelský učiteľ“ uznával „prirodzený“ charakter homosexuality. V stopách Synody o rodine Oliva žiada, aby sa vyvinuli nové spôsoby, ktorými by sa do Cirkvi prijali rozvedené a znovu zosobášené osoby a homosexuálne páry a ktorým by sa uznali ich zväzky v rámci občianskeho práva.
Jeho vydavateľ, vydavateľstvo „Editions Du Cerf“, je historickým francúzskym vydavateľstvom dominikánov, ktoré bolo založené na žiadosť pápeža Pia XI. v roku 1929. Stále funguje pod vedením rehoľníkov.
Subjektivistické skreslenie – ba dalo by sa dokonca povedať prostitúciu – učenia svätého Tomáša v podaní o. Olivu nemožno odsunúť len ako veľmi okrajové blúznenie izolovaného jedinca. Otec Oliva je významným predstaviteľom rehoľného rádu kazateľov – a učiteľov.
„Najvyššie priateľstvo: takto svätý Tomáš Akvinský nazval jedinečnú, vernú a dobrovoľnú lásku medzi dvoma manželmi, ktorí sa navzájom jeden druhému odovzdávajú v posvätnom zväzku, ktorý je sviatostným znamením Kristovej lásky k Cirkvi, jeho neveste. Mali by mať takéto priateľstvo zakázané osoby, ktoré sú rozvedené a opätovne zosobášené, ale ktoré svoj zväzok prežívajú zodpovedným spôsobom? Môže sa zakázať homosexuálnym osobám, ktoré žijú ako pár zodpovedne?“ Tieto slová uvádza text pri knihe na internetovom obchode vydavateľstva Cerf.
A pokračuje: „Neotvára teologické posúdenie „prirodzenosti“ homosexuálneho sklonu, ktorú svätý Tomáš uznáva, dvere novým spôsobom prijatia párov rovnakého pohlavia v rámci Cirkvi? Antropológia ,prirodzenosti‘ potom požaduje, aby boli v rámci štátnych zákonov priznané občianske práva aj týmto párom.“
Okrem toho, že Olivova argumentácia znamená, že homosexuálne zväzky stoja údajne na rovnakej úrovni ako manželstvo muža a ženy, znamená aj to, že žiaden štát nemá právo odmietnuť uznanie manželstva osôb rovnakého pohlavia. A to je také extrémne stanovisko, že zachádza ešte ďalej, než notoricky známe liberálne súdy v oblasti ľudských práv po celom svete.
Už to, že takéto škandalózne tézy podporuje dominikánsky rehoľník, je samo osebe znamením časov.
Otec Adriano Oliva pracuje ako výskumný pracovník vo francúzskom štátnom ústave pre výskum s názvom CNRS (Národné centrum pre vedecký výskum). Pracuje na katedre monoteistických štúdií. Je tiež doktorom teológie, historikom stredovekých doktrín a predsedom Levovej komisie (Leonine Commission), ktorú v roku 1880 v Paríži založil pápež Lev XIII. Jej účelom je zverejňovať či publikovať kritické vydania diel svätého Tomáša Akvinského a „oživiť jeho zlatú múdrosť“.
Na túto prestížnu inštitúciu sú napojení dominikáni z celého sveta. Ich cieľom je obnoviť poznanie jedného z ich najmúdrejších predchodcov – a to priamo v meste, v ktorom učil a žil. Oliva taktiež dozerá na knižnicu „Bibliothèque thomiste“, ktorú tvorí zbierka parížskeho akademického vydavateľstva s názvom Vrin.
Olivova kniha bola vydaná a podporovaná ako opravdivý alebo aspoň pozoruhodný výklad diela svätého Tomáša. „Táto úvaha nás vovádza do zložitosti najreálnejšej teológie, pričom jej úmyslom je šíriť evanjelium milosrdenstva a tradíciu Cirkvi,“ komentuje dominikánsky vydavateľ knihy.
Adriano Oliva zjavne túži po tom, aby boli homosexuálne páry „prijaté do srdca Cirkvi, a nie len na jej okraj“, aby boli „úplne začlenené do plného spoločenstva Cirkvi“.
Katolícky filozof Thibaud Collin vysvetľuje, že Oliva zakladá svoj odkaz na skutočnosti, že môžu existovať „protiprirodzené potešenia“ - buď z dôvodu skazenosti, ktoré pochádza z tela (napríklad „keď kvôli horúčke považujeme kyslé veci za sladké“) alebo ktoré pochádza z duše. Sem patria napríklad [potešenia] „tých, ktorí zo zvyku nachádzajú radosť z jedenia svojich blížnych alebo v tom, že majú pohlavný styk so zvieratami alebo majú homosexuálny styk a v ďalších podobných veciach, ktoré nie sú v zhode s ľudskou prirodzenosťou“.
Oliva z tohto vyvodzuje tézu, podľa ktorej „svätý Tomáš umiestňuje princíp potešenia zo sexuálnych spojení medzi osobami mužského pohlavia do duše, a nie do tela, kde zas umiestňuje pohlavnú rozkoš.“ Potom pokračuje vyhlásením: „Svätý Tomáš považuje homosexualitu za sklon, ktorý má korene v tej najintímnejšej časti, v duši, z ktorej vychádzajú aj city a láska“.
To ho vedie k tvrdeniu, že je potrebné rozlišovať medzi homosexualitou a sodomiou, ktorá sa vykonáva výlučne za účelom získania rozkoše. „V prípade tohto jedinečného človeka homosexualitu nemožno považovať za niečo, čo je proti prírode, aj keď nezodpovedá všeobecnej prirodzenosti druhu,“ píše Oliva, ktorý všeobecnú prirodzenosť nepovažuje za realitu, ale za abstrakciu.
O. Oliva zdôvodňuje, že práve preto je pre týchto ľudí homosexualita konštitutívnym prvkom samotnej povahy ich duše. A morálna čnosť pre nich spočíva v tom, aby žili svoju náklonnosť podľa požiadaviek svojej ľudskej prirodzenosti: v jedinečnej, dobrovoľnej, vernej a „cudnej“ láske. A pri ich láske k osobe rovnakého pohlavia, v ktorej našli svoje „naplnenie“, ich musí Cirkev sprevádzať. V tomto kontexte sú sexuálne úkony medzi homosexuálmi legitimizované podľa kritéria „lásky“ rovnakým spôsobom, ako sa to deje medzi heterosexuálmi.
(Človek už len premýšľa nad tým, prečo by sme podobným spôsobom nemohli ospravedlniť aj kanibalov.)
Thibaud Collin zverejnil veľmi kritickú odpoveď na sofistikovanú argumentáciu dominikánskeho rehoľníka. Najprv sa pýta, prečo by mala byť kritériom čnostnej lásky vpísanej do ľudskej prirodzenosti „monogamia“ – či už homosexuálna alebo heterosexuálna. Nemohla by sa táto argumentácia použiť aj na „polyamorózne“ sklony, ktoré majú tiež niektoré osoby v samej prirodzenosti svojej duše? „Dá sa predpokladať, že niekedy v budúcnosti ďalší klerik označí za polyfóbny postoj, ktorý [odmieta] takéto správanie,“ argumentuje Collin.
Vo vyhláseniach, že homosexualita je jednotlivcovi vrodená a že svoje naplnenie nachádza v čnostnej láske k inej osobe, možno nájsť niekoľko omylov.
V prvom rade Oliva prehliada skutočnosť, že sv. Tomáš hovorí, že [v prípade homosexuality] ide o „skazenie“ (narušenie) prirodzeného princípu daného druhu. Prirodzený princíp ľudskú bytosť vedie k tomu, aby sa orientovala smerom k osobe opačného pohlavia. Collin hovorí, že táto orientácia človeku umožňuje, aby odovzdával život v rámci jedinej štruktúry, ktorá zodpovedá jeho dôstojnosti. Touto štruktúrou je manželstvo. Oliva píše, že svätý Tomáš určil, že pôvod tejto skazenosti je v duši. To však svätý Tomáš nepovedal. On povedal, že spočíva vo „zvyku“ - nadobudnutej dispozícii, ktorá sa stane „druhou prirodzenosťou“. Tento „zvyk“ na rozdiel od čisto biologických procesov, je „na strane duše“, pretože „len potencia duše sa môže stať náchylnou [k nejakému konaniu] prostredníctvom rovnakých činov. Tieto činy vytvárajú zvyk.“ To isté by sa dalo povedať o užívaní drog alebo o akejkoľvek inej závislosti.
Thibaud Collin vysvetľuje, že svätý Tomáš sa o protiprirodzenej sexuálnej rozkoši, ktorú jednotlivec prežíva ako niečo, čo je v súlade s jeho prirodzenosťou domnieva, že táto [protiprirodzená rozkoš] je zakorenená vo zvyku, ktorý je proti zdravému rozumu. Je teda definovaná ako zlozvyk, ako dispozícia k zlému. Oliva cituje text, v ktorom svätý Tomáš opisuje protiprirodzené potešenie, ktoré niektorí ľudia považujú za prirodzené, ako skutok, ktorý je proti objektívnemu dobru človeka (v tomto prípade ide o skutok sodomie). Svätý Tomáš tak robí bez toho, aby v psychike hľadal zdroj tejto črty. To urobili až psychiatri 19. storočia a napokon ho nazvali „homosexualitou“.
Druhým hlavným bodom Olivovej argumentácie je toto: Keďže sú homosexuálne zväzky legitímne, tak by táto náklonnosť mala nájsť svoje naplnenie vo vernej láske, ktorú by pastieri mali požehnať a podporovať: „Homosexuálne osoby majú právo vytvárať pár. Homosexualita je totiž konštitutívnym prvkom individualizovanej povahy dvoch jednotlivcov, ktorí sa spájajú v prirodzenom a v niektorých prípadoch aj v nadprirodzenom priateľstve,“ píše Oliva. Požehnanie by takýmto párom pomohlo na ich „ceste k vernosti“.
Thibaud Collin komentuje: „O. Oliva tu zamieňa pojmy skutočného priateľstva a sexuálnej a afektívnej príťažlivosti.“ Olivovo tvrdenie, že homosexualita, ktorá je zakorenená v duši, by sa mala vyjadriť a žiť aj v tele, je v rozpore s celou náukou svätého Tomáša o prirodzenom mravnom zákone a čnostiach.
Collin vysvetľuje, že o. Oliva v skutočnosti zamieňa pojem „pravdy“ za pojem „úprimnosť“. Morálna pravda ukazuje človeku dobro, ktoré by mal dosiahnuť svojimi slobodnými činmi; teda to, čo je vlastné ľudskej prirodzenosti tak, ako ju stvoril Boh. Collin tiež naznačuje, že Olivova argumentácia je postavená opačne: „Podľa neho sv. Tomáš hovorí, že prirodzený zákon sa nakoniec prispôsobuje osobe, ktorá má zvrátený prirodzený princíp.“
Oliva cituje svätého Tomáša, ktorý hovorí, že chodenie po rukách - aj keď ruky sú určené na iné telesné užívanie - je „malým hriechom“ alebo dokonca „vôbec žiadnym hriechom“. Týmto spôsobom ospravedlňuje „používanie pohlavných orgánov vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia v rámci skutočnej homosexuálnej lásky; lásky, ktorá je jedinečná, verná a dobrovoľná“. Svoje vyhlásenie dokonca zakladá na dokumente Humanae vitae, pričom dochádza k záveru, že treba „bez váhania“ povedať, že takejto argumentácii „nič“ neprotirečí. Sodomia by bola údajne zlá len vtedy, ak by sa vykonávala bez lásky: ak je však „takýto akt vykonaný s láskou, ktorá pramení z duše, keď je preniknutý dušou, tak takýto akt nepredstavuje hriech“, píše Oliva.
Ako sme už uviedli, jeho subjektivistické skreslenie – ba, dalo by sa dokonca povedať, jeho prostitúciu – učenia svätého Tomáša nemožno odsunúť len ako veľmi okrajové blúznenie izolovaného jedinca. Otec Oliva je významným predstaviteľom rehoľného rádu kazateľov – a učiteľov. Jeho knihu prijalo katolícke vydavateľstvo, vydavateľstvo, ktoré patrí dominikánom. Kniha je spolu s vrúcnymi odporúčaniami k dispozícii na všetkých internetových stránkach vydavateľstva Cerfa.
Rozhlasová stanica parížskeho arcibiskupstva Radio Notre Dame na svojich internetových stránkach propaguje konferenciu otca Olivu. Táto konferencia sa bude v spolupráci so Spoločnosťou svätého Pavla konať v parížskej knižnici. Plagát o konferencii hovorí o Olivovej „tour de force“ (v preklade „mimoriadny čin“, „husársky kúsok“). Cieľom tohto „husárskeho kúsku“ je v rámci učenia Tomáša Akvinského „preskúmať dve otázky v rámci diskusie Synody o rodine“ – otázku rozvedených a znovu zosobášených osôb a homosexuálnych párov – „v novom svetle“ teda prostredníctvom „návratu k definícii lásky, ktorú nám dal tento svätec, [lásky] ako najvyššej formy priateľstva“.
Je zaujímavé, aj keď nie prekvapujúce, že takýto štýl uvažovania uplatnil v podstate aj vatikánsky kňaz Krzysztof Charamsa. Ten pri príležitosti zverejnenia svojej homosexuality tesne pred Synodou povedal: „Biblia nehovorí nič o homosexualite. Tá hovorí len o správaní, ktoré by sme mohli nazvať ,homogenitálne‘. Takýchto činov sa môžu dokonca dopustiť aj heterosexuáli. To sa často stáva vo väzniciach, v tomto prípade však konajú proti svojej prirodzenosti, a preto hrešia. Naopak, keď takéto úkony vykonávajú homosexuálne osoby, vyjadrujú nimi svoju prirodzenosť. Homosexuáli (dosl. sodomiti), o ktorých hovorí Biblia, nemajú nič spoločné s dvoma homosexuálmi, ktorí sa dnes v Taliansku navzájom milujú a chcú sa vziať. Nepodarilo sa mi nájsť jediné miesto [Svätého Písma], a to ani u svätého Pavla, ktoré by sa dalo vykladať ako také, ktoré sa vzťahuje na homosexuálne osoby, ktoré požadujú, aby boli ako také rešpektované. Pretože v tom čase ešte takýto koncept ani nebol známy.“
To isté v podstate hovorí Adriano Oliva. A zatiaľ čo Charamsa bol za svoje priznanie k nevernosti voči kňazskému celibátu okamžite odvolaný zo všetkých svojich kňazských a úradných funkcií, rehoľník Oliva môže teoretizovať o „homosexuálnej láske“ akoby s požehnaním svojho rádu.
Tak sa prostredníctvom tohto zakorenenia homosexuálnej orientácie a „lásky“ v duši, robí z individuálneho a subjektívneho svedomia miera morálneho dobra. Tento blud je tiež jadrom súčasných mylných „diskusií“.
Mali by sme sa pripraviť na to, že v nadchádzajúcich mesiacoch a rokoch uvidíme ešte viac podobných vecí.