Obhajoba asistovanej samovraždy býva zaobalená do rôznych eufemizmov a falošných uistení. Jej obhajcovia často rozprávajú, že zabíjanie prostredníctvom medikamentov bude až poslednou možnosťou vyhradenou pre nevyliečiteľne chorých a že sa bude používať len v rámci dlhodobého vzťahu s ošetrujúcim lekárom a aj to len v tom prípade, že nebude existovať iný spôsob, ktorým by sa dalo zmierniť utrpenie.
Ale to všetko je len mediálny humbug. V skutočnosti žiadny zákon nevyžaduje objektívny dôkaz o neznesiteľnosti bolesti a utrpenia pred tým, než sa vykoná usmrtenie. Takéto „ochranné smernice“ – ako ich často nazývajú – nám ponúkajú len ako falošné uistenia, že majú situáciu pod kontrolou. Dá sa povedať, že pôsobia ako med, ktorý pomáha prehltnúť bolehlav.
V spoločnostiach v Belgicku a Holandsku, v ktorých sa rozšírilo „eutanáziové povedomie“, je lekárom asistovaná samovražda dostupná umierajúcim, osobám so zdravotným postihnutím, seniorom, duševne chorým, ba dokonca aj niektorým manželským párom, ktoré sa pre smrť partnera rozhodnú aj pre svoj koniec.
Vzhľadom na to, čo sa v súčasnosti deje v Kanade, sa pokojne môže stať, že aj americkí optimisti zažijú nepríjemné prebudenie. Kanadská kultúra totiž úzko americkú. Kanadský Najvyšší súd vydal akoby mávnutím čarovného prútika rozhodnutie dávajúce jednotlivcom právo na eutanáziu pri prakticky akomkoľvek diagnostikovanom ochorení, ktoré spôsobuje nevyliečiteľné utrpenie. Tento výraz zahŕňa psychickú bolesť, zdravotné postihnutie a utrpenie, ktoré je považované za nevyliečiteľné len preto, že liečbu na zmiernenie bolesti odmietol samotný pacient. Dúfal som, že sa kanadskí lekári vzbúria. Namiesto toho však zdravotnícke zariadenia a kanadská spoločnosť aktívne prijali kultúru smrti, ktorá je azda ešte radikálnejšia než tá, ktorá nainfikovala Belgicko a Holandsko.
Náznak smeru, ktorým sa Kanada vydala, možno rozpoznať pri čítaní Konečnej správy o lekárom asistovanom zabíjaní, ktorá vyšla z pera Provinčno-teritoriálnej poradenskej skupiny. Tá správu zverejnila 30. novembra 2015 a ponúka 43 odporúčaní, prostredníctvom ktorých sa má uviesť do praxe rozhodnutie Najvyššieho súdu. Je šokujúce, ako entuziasticky je táto správa o zabíjaní napísaná. „Odborníci“ pod záštitou ontárijského ministra zdravotníctva a dlhodobej starostlivosti a provinčného generálneho prokurátora dotlačili Kanadu k bezhlavému skoku do priepasti smrti.
Aj keď do právnych predpisov nemusia byť zapracované všetky odporúčania, predsa len je to dôležitý dokument, ktorý ilustruje ambície radikálneho hnutia za eutanáziu. Tieto plány sa obvykle držia v tajnosti, aby sa ostražitá verejnosť nevyplašila. Nižšie ponúkame niektoré z odporúčaní, ako aj krátky popis dôvodov, prečo sú dôležité:
- „Všetky provincie a územia by mali zabezpečiť prístup k usmrteniu za pomoci lekára. To zahŕňa jednak možnosť usmrtenia vykonaného lekárom, ako aj možnosť vykonania usmrtenia samotnou osobou za pomoci lekára.“ Obhajcovia asistovanej samovraždy často tvrdia, že požiadavka týkajúca sa usmrtenia samotnou osobou je kľúčovou poistkou, ktorá má ochrániť slabých pred nedobrovoľnou smrťou. V skutočnosti však za zatvorenými dverami môže ľahko vzniknúť nátlak. Navyše, vďaka holandským štúdiám, ktoré dokázali, že smrtiaca injekcia má oveľa menej vedľajších účinkov (napr. kŕče a predĺžené bezvedomie) než predávkovanie predpísanými liekmi, používanie takejto zrýchlenej smrti môže nabrať vražedné tendencie.
- „[Taktiež by malo byť povolené] poskytovanie asistovaného usmrtenia vykonávaného za pomoci oprávneného zdravotníckeho pracovníka (registrovanej zdravotnej sestry alebo, ak je to vhodné, odborného asistenta lekára), ktorý koná pod vedením lekára alebo špeciálne vyškolenej zdravotnej sestry.“ Sestry vždy dostanú tú špinavú prácu. To, že sa zdravotným sestrám povoľuje zabíjanie pacientov, nielenže normalizuje eutanáziu (tým, že ju stavia na úroveň iných rutinných zákrokov), ale taktiež lekárov izoluje od osobnej účasti na zabíjaní. Tým sa "predpísanie" smrti ešte viac uľahčuje.
- „Neodporúčame predpísanú čakaciu dobu či čas na rozmyslenie.“ Ľudia, ktorí budú spĺňať právne podmienky pre eutanáziu a ktorí chcú zomrieť hneď, tak budú môcť urobiť bez čakacej lehoty, počas ktorej niektorí zvyknú nadobudnúť novú chuť do života. (Navyše sa k tomu pridáva ďalšie nebezpečenstvo: eutanázia by mala byť k dispozícii kedykoľvek po stanovení smrteľnej diagnózy. To je obzvlášť nerozumné, pretože počiatočný šok zo závažnej diagnózy môže dočasne spôsobiť samovražedné myšlienky.)
- „Prístup k usmrteniu za pomoci lekára by sa nemal mariť vekovými obmedzeniami. Oprávnenosť podstúpenia usmrtenia za pomoci lekára sa má zakladať skôr na spôsobilosti než na veku.“ Tým sa otvárajú dvere detskej eutanázii. Chlapci a dievčatá, ktorí sa podľa zákona nemôžu dať legálne ani tetovať, sa môžu legálne objednať na usmrtenie.
- „Náboženské inštitúcie musia buď povoliť usmrtenie za pomoci lekára, alebo musia urobiť opatrenia, ktorými zabezpečia bezpečné a včasné prevezenie pacienta do inštitúcie, ktorá proti tomu nenamieta.“ Smernice tvrdia, že povinnosť posielať „spôsobilých“ pacientov na eutanáziu majú aj veriaci lekári. Teda aj nábožensky orientované zdravotnícke zariadenia, ktoré by mohli eutanáziu pokladať za ťažký hriech, budú nútené k tomu, aby napomáhali pri ukončení života pacienta.
Na odstránenie utrpenia prostredníctvom odstránenia trpiaceho sa zástancovia eutanázie nepozerajú ako na neresť, ale ako na cnosť. A naozaj, odporúčania Poradnej skupiny sú dôkazom toho, že lekárom predpísaná smrť by sa mohla stať preferovaným prístupom k umieraniu. Nech nikto nepochybuje o tom, že rovnaké temné sily pôsobia aj v Spojených štátoch. Časopis People už hrdo zverejnil minimálne tri veľké – priam hagiografické – príbehy o Brittany Maynardovej, ktorá sa vo svete preslávila tým, že presadzovala a aj sama spáchala asistovanú samovraždu.
Wesley J. Smith je vedúci výskumník v Discovery Institute’s Center skúmajúci výnimočnosť človeka. Zároveň pracuje ako poradca v Rade pre práva pacientov. Jeho ďalšia kniha Culture of Death: The Age of ,Do Harm‘ Medicine (Kultúra smrti: Vek medicíny v duchu hesla ,Budem škodiť‘, pozn. prekl.) vyjde v roku 2016.