V posledných dňoch som bol tak zaneprázdnený, že som niektorým článkom, ktoré ma obklopovali, nevenoval dostatočnú pozornosť... no bol som šťastnejší.
Jeden z nich, mi však vŕtal v hlave, pretože som z neho ostal v nemom úžase.
Pápež František 27. decembra 2015, kedy je sviatok Svätej rodiny, povedal niečo (TU), nad čím som sa musel riadne zamyslieť. V texte som zvýraznil niektoré pasáže.
Na konci onoho putovania sa Ježiš vrátil do Nazareta a bol poslušný svojim rodičom (porov. Lk 2,51). Aj tento obraz obsahuje krásne ponaučenie pre naše rodiny. Púť totiž nekončí tým, keď sa dosiahne cieľová svätyňa, ale keď sa vrátime domov a pokračujeme v každodennom živote a uplatníme duchovné ovocie zažitej skúsenosti. Vieme, čo vtedy Ježiš urobil. Namiesto aby sa vrátil domov s rodinou, zostal v Jeruzaleme v Chráme, čím vyvolal veľkú ťažobu u Márie a Jozefa, keď ho nevedeli nájsť. Za toto svoje „zatúlanie sa“ musel Ježiš pravdepodobne svojich rodičov aj odprosiť. Evanjelium to nehovorí, ale verím, že to môžeme predpokladať. Otázka Márie aspoň prejavuje určité napomenutie, dáva jasne najavo jej a Jozefove obavy a úzkosť.
Kristus sa "pravdepodobne“ za túto "aféru... zábavku, nerozvážnosť, musel ospravedlniť".
Myslím si, že František sa snaží zdôrazniť drámu ľudí, ktorá nastala v evanjeliu v tomto okamihu. Táto situácia sa tak mala priblížiť ľuďom, aby si ju vedeli predstaviť, keď počúvajú Božie slovo. Je to lepšie ako keby tam bolo pridané nejaké hlbšie učenie určené budúcim generáciám.
Pokiaľ ide o mňa, myslím si, že ľudia skôr príjmu zamyslenia o Kristovi ako Večnom Slove, ktoré sa stalo Spasiteľom, ako keby to malo byť Večné Slovo, ktoré sa stalo Ferrisom Buellerom.(Ferris Bueller je postava z amerického filmu Ferris Bueller's Day Off, pozn. prekl.).
Nie, preškrtnite to. Nespomínam si, že by sa Ferris ospravedlnil za jeho zatúlanie sa. Bol to zlý chlapec. Mladý Ježiš však bol dobrým chlapcom,... ktorý by sa ospravedlnil. Správne?
Nie som si tým taký istý.
Toto je dobrá príležitosť, aby sme sa zahĺbili do ružencového tajomstva, ktorého si Panna v chráme našla. Ja som sa mu už v minulosti venoval, a to v mojom Patristickom ružencovom projekte. Poďme sa na to pozrieť.
Najprv si však musíme ujasniť, čo odpovedal Pán (Lukáš 2; 48-50):
Keď ho zazreli, stŕpli od údivu a matka mu povedala: Syn môj, čo si nám to urobil? Pozri, tvoj otec i ja sme ťa s bolesťou hľadali! On im odpovedal: Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca? Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril.
V tejto odpovedi svojim pozemským rodičom, Pán učí, že Otcova vôľa je jediná vec, voči ktorej musí byť poslušný. V pokore a v poslušnosti syna sa podvolil Jozefovi a Márii. Ale po pravde, vtedy Ho viedla silnejšia oddanosť a povinnosť.
Udalosť nájdenia v chráme je jedným z mála kúskov informácií v Písme, ktoré máme z doby Pánovho raného života. Práve preto jej veľkí spisovatelia a myslitelia venovali svoju pozornosť.
Pri všetkej úcte k osobe pápeža, nemôžem dať dokopy túto domnienku o ospravedlnenie s tým, čo Otcovia Cirkvi povedali o tejto pozoruhodnej chvíli z Pánovej mladosti.
Úprimne povedané, to, čo vyslovil mi trochu spočiatku znelo ako nestorianizmus. (Poznámka: Nehovorím, že František je nestorián, ale nejaký jeden alebo dvaja hlupáci to môžu tvrdiť.) Prečo? Nestorianizmus je kristologický blud, ktorý navrhuje oddeľovať Kristovu ľudskú a božskú prirodzenosť. Nestorius (+450 - ovplyvnený Teodorom z Mopsuestie - tu si odpluť) chcel obhajovať dve prirodzenosti Krista pred tými, ktorí tvrdili, že Kristus mal len jednu a to božskú prirodzenosť. Monofyzitizmus (podporovanie presvedčenia jednej prirodzenosti Pána) tvrdí, že Kristovo človečenstvo bolo úplne pohltené jeho božstvom a preto mal Kristus len jednu prirodzenosť - tú božskú. Proti monofyzitom nestoriáni tvrdia, že Kristus má dve prirodzenosti, ktoré sú voľne spojené takým spôsobom, že osoba Ježiša nie je totožná s Božím Synom, ale Ho skôr spája so Synom, ktorý v ňom žije. Nestoriánsky Ježiš by nemal jednotný rozum a vôľu ako skutočný Ježiš. Preto by sme si mohli domyslieť, že takýto Ježiš, by sa ospravedlnil za svoje činy. Nevedel by totiž, čo robí, keďže by konal vo svojej ľudskej prirodzenosti spôsobom, ktorý nie je konzistentný s Jeho božskou prirodzenosťou - robil by veci, za ktoré by sa mal ospravedlniť.
Naopak, ja si myslím, že Pán sa nemal za čo ospravedlňovať, keďže sa v prvom rade zaujímal o svoju vyššiu povinnosť. Pán o tom poučil aj Máriu a Jozefa. Písmo zdôrazňuje, že Mária uvažovala nad Kristovým vyhlásením. "A jeho matka zachovávala všetky slová vo svojom srdci." Naučila sa teda vnímať svojho Syna novým spôsobom.
Ak by sa Kristus ospravedlňoval, tak by to bolo v rozpore s tým, čo povedal Márii.
Písmo nehovorí: "A povedal im: Prečo ste ma hľadali? Nevedeli ste, že mám byť tam, kde ide o môjho Otca?“ Ale oni nepochopili slovo, ktoré im hovoril. A preto k Nemu Jozef prehovoril so slovami: "Toto je tvoja odpoveď? Čo povieš svojej utrápenej matke?" Potom Mária s bolesťou povedala: "Teraz ťa taaak uzemnil."
A... ospravedlnil sa Kristus niekde inde v Písme? Napríklad, keď učil náročné učenie? Veď učenie v chráme, ktoré bolo určené jeho matke a otcovi bolo tvrdé. A vyzerala stať z evanjelia podľa Jána, hlava 6 nasledovne? "Toto je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba a nie aký jedli otcovia a pomreli. Kto je tento chlieb, bude žiť naveky“. Toto povedal v synagóge, keď učil v Kafarnaume. Keď to počuli jeho učeníci, mnohí z nich povedali: Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať? Ježiš videl sám od seba, že jeho učeníci na to šomrú a povedal im, prepáčte! Hej! Počkajte! Neodchádzajte! Ospravedlňujem sa!" Alebo v evanjeliu podľa Matúša, hlava 19: "A hovorím vám: každý, kto prepustí svoju manželku pre iné ako pre smilstvo a vezme si inú, cudzoloží; a ten, kto by sa oženil s prepustenou manželkou, tiež sa dopúšťa cudzoložstva. Jeho učeníci mu povedali: Keď je to takto medzi mužom a ženou, potom je lepšie neženiť sa. On im povedal, veru, máte pravdu. Beriem to späť. Ospravedlňujem sa."
Poďme však ďalej.
Béda Ctihodný v jeho Kázaniach o Evanjeliách napísal:
"Je zrejmé, že príbytok srdca, ktorý si zvolila najsvätejšia Trojica, nemôže byť rôznorodý. Veď jej božská prirodzenosť je jedna a nedeliteľná. Preto, keď Pán sedel v chráme povedal: "Musím byť tam, kde ide o môjho Otca," a to je vyjadrenie o Jeho moci a sláve, ktoré navždy pretrvávajú s Bohom Otcom.[Toto nie je nič, za čo by sa mal ospravedlňovať.] Avšak, keď sa vrátil do Nazareta, bol podriadený svojim rodičom. Toto poukazuje na jeho pravú ľudskosť a rovnako to slúži aj ako príklad pokory. Vo svojej ľudskej prirodzenosti, v ktorej je menej ako Otec, bol podriadený ľudským bytostiam. Preto sám povedal: "Ja idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja."
Ambróz z Milána(+397) nám pomáha vyriešiť Pánov postoj poslušnosti k Jozefovi a Márii z pohľadu jeho povinností voči Bohu Otcovi.
V Diskusii o Evanjeliu podľa Lukáša dáva Ambróz do protikladu tento okamih v Chráme, keď mal Kristus stále 12 rokov. Pamätajte si, že ako Boží Syn je večný, genitus non factus(splodený, nie stvorený), ale ako Kristus sa narodil pred 12 rokmi.
Mohol by spraviť menej ako dokonale splniť svoje povinnosti zbožnosti? Sme však ohromení, že preukazuje úctu Otcovi, aj keď sa podriaďuje svojej matke! Táto podriadenosť istotne neznamená slabosť, ale rešpekt. Avšak zmija bludárstva sa plazí von zo svojej zlovestnej jaskyne, dvíha hlavu a zvracia jed zo svojho žalúdka. A práve preto, že Syn potvrdzuje, že On je poslaný, kacír na to reaguje, že Otec je väčší ako On. Takto chce dokázať, že Syn je nedokonalý. Veď neexistuje nik väčší ako Boh, a tak chce poukázať na to, že on, ktorý bol poslaný potrebuje pomoc od niekoho iného.
Ambróz si je celkom istý, že nie je správne vidieť Krista podriadeného jeho rodičom takým spôsobom, ktorý umenšuje pravdu o Jeho božskej prirodzenosti a jej prepojenie s tou ľudskou.
Mimochodom, Ambróz potom pokračuje s krásnym vysvetlením synovskej úcty. Určite sa na to niekedy pozrite.
Aby sme však pokračovali ďalej, po tom, čo Ambróz popisoval ako sa Pán dvakrát narodil, raz ako Boh a druhýkrát ako človek, biskup z Milána porovnal nájdenie v chráme s okamihom, keď Mária požiadala Pána o zázrak na svadbe v Káne. Ambróz následne odpovedá na nevyslovenú otázku, prečo nastali v týchto dvoch situáciach rôzne reakcie Márie a Pána, či už v chráme alebo v Káne. Tvrdí, že počas života pred tým ako sa Mária a Kristus ocitli v Káne, sa Mária naučila, akým spôsobom žiadať Pána o niečo, čo vyplýva z Jeho božskej prirodzenosti (teda o zázrak). Keď mal Pán stále len 12, Mária Ho videla len skrze Jeho ľudskú prirodzenosť namiesto tej božskej. Preto kvôli Jeho tajomnému správaniu stále ostávala nesvoja. Aj nás môže toto správanie trochu znepokojiť. Pamätajte však, že po tom, čo Kristus odpovedal Jozefovi a Márii v chráme, Mária zachovávala všetky Jeho slová vo svojom srdci. Inými slovami, Kristus ju poučil a ona sa to naučila.
Ján z Damasku (+749) poukázal na nájdenie v chráme v Ortodoxnej viere 3.22:
Tvrdia o Ňom, že sa rozvíjal vo svojej múdrosti, veku a milosti. Veď dospieval, a tak stále viac prejavoval múdrosť, ktorá mu bola vlastná. Tým že vzal na seba, čo je naše, vzal ako svoj aj rast v múdrosti a milosti, ako aj naplnenie Otcovej vôle, teda ľudské poznanie Boha a ich spásy. [Takto postupoval, aby nám ukázal, že aj my by sme sa mali rozvíjať. Ale to som už odbočil od témy.]
[Ďalej sa zameriava na nestoriánov...]Ale tí, ktorí tvrdia, že vo svojej múdrosti a milosti napredoval v zmysle, že dostával v nich nárast tvrdia, že jednota nebola vytvorená v prvom okamihu existencie tela. Nepridŕžajú sa ani hypostatickej jednoty, ale pomýlení hlúpym Nestoriom, falošne presadzujú relatívnu jednotu a jednoduché zvnútornenie. "Nechápu teda veciam, ktoré hovoria a ani tým, ktoré dokazujú" (1 Tim 1,1). Lebo ak bolo telo už od prvého okamihu svojej existencie skutočne zjednotené s Bohom - pravým Slovom, alebo ak by existovalo v ňom a bolo identické s jeho osobou, prečo teda naplno nevyužíval všetku svoju múdrosť a milosť? Nezdieľal milosť, a ani sa vo svojej milosti nepodieľal na veciach spojených so slovom. Dôvodom je, že ľudské a božské veci boli vlastné len jednému Kristovi, a to skrze hypostatickú jednotu. Keďže sa človek a Boh stal tou istou osobou, prekvital teda milosťou a múdrosťou a plnosťou všetkých dobrých vecí určených svetu.
Ako Ján z Damasku opisuje jednotu prirodzeností Ježiša Krista, sa mi nezdá, že ospravedlnenie Krista za činy, ktoré spravil v Jeruzaleme, keď mal 12 rokov, by bolo namieste. Len si to predstavte: "Prepáč mami. Je mi to ľúto, oci. Spravil som chybu, keď som prekvital milosťou a múdrosťou a plnosťou všetkých dobrých vecí určených svetu.Už to nikdy nezopakujem."
Myslel si Kristus vo svojich 12 rokoch, že v Jeruzaleme urobil niečo zlé?
Alebo jednoducho nevedel, čo robí?
Sv. Hieronym (+420) vo svojej kázni o Žalme 15 (16) povedal:
Ako prijíma porozumenie Ten, ktorý je múdrosť? "A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí." To neznamená, že Syn sa podriaďoval inštrukciám Otca, ale že Jeho ľudská prirodzenosť bola vedená tou božskou. O tom, ktorý pochádza z koreňaJeseho existuje aj proroctvo, "A spočinie na ňom Duch Pánov: duch múdrosti a rozumu."
Risknem to, no musím povedať, že aj keď mal Kristus len 12, vedel, čo v Jeruzaleme robí.
Myslím si, že Pán vedel, aké to bude mať dôsledky na Máriu a Jozefa. Vôbec na nich nezabudol. Nemôžeme ani tvrdiť, že sa nezaujímal o ich trápenie a hodiny hľadania. Myslím si, že chcel využiť tieto následky, aby lepšie pochopili, kým je a aká je ich úloha voči nemu. Ambóz vo svojom Komentári o Evanjeliu podľa Lukáša, II, 63, píše:
Nie je ani povrchné to, že bez ohľadu (immemor) na Jeho rodičov podľa tela, Ten, ktorý bol nesporne naplnený múdrosťou a Božou milosťou je po troch dňoch nájdený v chráme. Toto je znamením, že ten, o ktorom sa verilo, že je mŕtvy, vstane z mŕtvych kvôli našej viere, a to po troch dňoch od svojho triumfálneho umučenia. A potom sa objaví na Svojom nebeskom tróne s božou slávou.
Nemyslím si, že immemor doslova znamená, že Kristus bol "zábudlivý", teda, že zabudol na Máriu a Jozefa. Immemor môže mať celý rad významov, vrátane "bez ohľadu na". Kristus bol teda bez ohľadu v tom zmysle, že sa zameral na myšlienky Boha Otca, ktoré mali preňho väčšiu prioritu ako brať ohľad na svojich rodičov. Neznamená to teda, že na nich vôbec nemyslel.
Rovnako ako sa dospelý Kristus premenil pred Petrom, Jánom a Jakubom, aby im pomohol znášať svoje umučenie, tak isto aj mladý Kristus dal Márii a Jozefovi lekciu, aby jeho činy nechápali v pozemskom zmysle slova, ale ako Božiu vôľu svojho Otca. Tak im pomohol vyriešiť ľudský smútok a úzkosť vo svetle Božieho tajomného plánu.
Sv. Alfonz Liguori (+1787, nie Otec cirkvi, ale Učiteľ a poriadne ostrý), píše o tomto tajomstve a vysvetľuje tú bolesť, ktorú museli Mária a Jozef pocítiť. Spolu s ďalšími spisovateľmi na to poukazuje v diele The Glories of Mary - Sláva Márie. Tvrdí, že smútok a bolesť, ktorú cítila počas tejto skúšky, bola snáď väčšia, než tá, ktorú cítila vo všetkých ostatných prípadoch. Dôvodom je, že tu bola od Pána oddelená. Predtým s ním bola pri jeho obriezke a vtedy jej Simeon povedal, že jej meč prerazí srdce. Bola s ním aj keď museli utiecť zo strachu pred Herodesom do Egypta.
V Jeruzaleme je však ona tá, čo hľadá Krista - svojho Syna a Pána. Jej túžba je ľudsky materská, ale aj dokonalá v láske. Ona je Nepoškvrnené počatie a nikdy nezhrešila. Jej bolesť nebola iracionálna alebo hysterická.
Sv. Alfonz hovorí:
Tento smútok Márie by mal v prvom rade slúžiť ako útecha pre tie duše, ktoré sú opustené a nezažívajú už raz pocítenú sladkú prítomnosť svojho Pána. Môžu plakať, ale nechajme ich plakať v pokoji, rovnako ako plakala Mária, keď nemala pri sebe svojho Syna. Dodajme im odvahu a nie strach zo stratenia Božej priazne. Veď Boh sám povedal svätej Terézii: "Nikto nie je zatratený bez toho aby o tom vedel; a nikto nie je podvedený, bez toho, aby si prial byť podvedený."
Ak sa Pán stráca z dohľadu takej duše, ktorá ho miluje, neznamená to, že uniká aj z jej srdca. Často sa skrýva, aby bol hľadaný s oveľa väčšou túžbou a láskou. Ale tí, ktorí Ježiša nájdu sa v hľadaní musia snažiť. Nedá sa to však uprostred svetských rozkoší a potešení, ale treba sa obklopiť krížmi a obetami, rovnako ako keď Mária hľadala Ježiša. "S bolesťou sme ťa hľadali," povedala Mária svojmu Synovi.
Mimochodom, k výčitkám Márii a Jozefa, ktoré by si za normálnych okolností vyžiadali od 12 ročného dieťaťa ospravedlnenie, Učiteľ a veľký moralista dodáva:
Mária svojimi slovami Ježiša nechcela pokarhať, ako to rúhavo tvrdia heretici. Chcela Mu len povedať, aký smútok zažila počas Jeho neprítomnosti. Veď Ho s láskou porodila. Blahoslavený Denis Kartuzián tvrdí, že to nebolo pokarhanie, ale láskyplná sťažnosť.
Mnohé z toho sa týka aj dávnej otázky, ktorá nadväzuje na vzťah medzi Kristovou dokonalou božskou prirodzenosťou a Jeho dokonalou ľudskou prirodzenosťou, o tom, ako sa musel Kristus vo svojej ľudskej prirodzenosti naučiť robiť všetky veci, ktoré robíme my ľudia a to aj napriek tomu, že je súčasne aj vševediaci Boh.
Písmo nepíše o tom, čo urobil Pán na ceste späť domov do Nazaretu, ale som si istý, že sa neospravedlnil za to, že sa zaujímal o veci týkajúce sa Jeho Otca.
V každom prípade, Pán nám v tomto tajomstve ukazuje, že ľudské záujmy nemôžu mať prednosť pred Božou vôľou, že každý z nás musí teda postupovať v múdrosti a musí spoznávať sám seba, svoje povolanie a svoju vieru, a nie len rok za rokom stagnovať, že Božie cesty nie sú našimi cestami, že za našich podmienok nie je možné odhadnúť Jeho tajomné činy a že sa môžeme - ale len s láskou - posťažovať Pánovi a povedať mu o našich trápeniach a starostiach.