Sudca Scalia: Veľký obranca ústavy pred sexom posadnutou tyraniou

1,214
Kultúra smrti

„Poviem teda Stvoriteľovi vesmíru, že si bol príliš zaneprázdnený na to, aby si ho navštívil,“ napísal raz v e-maili sudca Antonin Scalia jednému koncipientovi, ktorý s ním nechcel ísť do kostola. Môžeme sa domnievať, že aj sám Scalia by to pociťoval rovnako, keby vedel, že jeho odchod je tak blízko. Stvoriteľ ho však aj napriek tomu povolal. A on šiel. Titan padol.

Prepukla žlčovitá škodoradosť menšiny – čo sa však dalo čakať. Krstný otec konzervatívnej právnej vedy prekazil plány mnohým a ako priamy a brilantný odporca dokázal dosiahnuť viac víťazstiev než iní. Aj keď mnohí svetskí fundamentalisti pred časom peklo zrušili, teraz by ho radi opäť zaviedli, aby doň poslali Scaliu. Už po tisíci raz dav z #LoveWins ukazuje svoju pravú tvár a dokazuje, že Scalia mal pravdu.

Smútok na strane konzervatívcov je podfarbený strachom. Antonina Scaliu sme poznali ako človeka, ktorý sa nikoho nebál; ako človeka, odhodlaného brániť právo za každú cenu. V posledných desaťročiach ústava trpí pod sústavným nátlakom pohlavnej sily sexuálnej revolúcie. My sme však vedeli, že tento robustný, usmievavý Talian bude za každých okolností stáť za ústavou a bude ju brániť pred tým, aby bola roztrhaná na kusy – a robil to lepšie než nejaký tenký papier. Videl som ho len raz: sedel na pódiu, keď Obama prednášal príhovor pri svojej druhej inaugurácii. Hovoril, že sa naozaj začala druhá obnova Ameriky. Scalia mal na tvári vzdorný taliansky úsmev a na hlave čierny klobúk, v ktorom stovka zmätených reportérov čoskoro rozpoznala presnú repliku klobúka, aký nosil Tomáš Mórus. Zdalo sa, že jeho výraz odrážal Mórove slová: „Človek v búrke neopustí loď len preto, že nedokáže ovládať vietor.“

Umenie Scaliovej interpretácie práva nespočívalo len v tom, že bol bojovníkom proti silám sekularizmu, ale aj v tom, že bol radostným bojovníkom, neospravedlňoval sa a ohromne sa oháňal svojím perom. Vo svojom nesúhlasnom vyjadrení v prípade Plánované rodičovstvo vs. Casey (1992), Scalia ostro skritizoval zástancov rozhodnutia Roe vs. Wade (1973):

Ničotnosť a prázdnotu „logického úsudku“ v prípade Roe [vs. Wade] možno ľahko spozorovať podľa toho, že aj napriek tomu, že najmúdrejšie (a najodhodlanejšie) právnické mysle v krajine už viac ako devätnásť rokov robia čo môžu, predsa po viac než desiatich prípadoch, v ktorých sa na tomto súde potvrdilo zachovanie potratových práv a po stovkách listov nezaujatých súdnych poradcov predložených v tomto a v iných prípadoch, to najlepšie, čo tento Súd dokázal spraviť, bolo vysvetliť, ako sa má chápať slovo „sloboda“ tak, aby zahŕňala právo na zničenie ľudského plodu. A tak [tento Súd] len recituje zbierku prívlastkov, ktoré zdobia akýsi [vykonštruovaný] rebríček hodnôt a zakrýva tým politické rozhodnutie...

Rozum sa v takomto mätúcom právnom prostredí nemá o čo oprieť.

Potratoví aktivisti Scaliu nenávideli. Poukazoval totiž na jednu jasnú vec a robil to ešte aj dôvtipne a často: potrat sa v ústave nenachádza. Hovoriť, že sa nemôžu schvaľovať zákony proti potratom, je smiešne. Právo zástancov života na to, aby presadzovali svoj záujem, stojí vyššie, ako fiktívne právo na potrat, ktoré zosnovali nesystematickí tvorcovia prípadu Roe vs. Wade. Obrazne povedané, Scalia odmietol svoje posvätné kravy čo i len pohladiť po pysku pred tým, než ich všetky zastrelí. A preto ho nenávideli.

Scaliu sme milovali aj preto, že sa vôbec nehanbil za svoju vieru. Namiesto toho, aby sa pri slovách pohŕdania cítil trápne, on sa s úsmevom a so smiechom bránil. Keď sa raz rozprávalo o Satanovi, spýtal sa reportérky, prečo vyzerá taká zmätená: „Pozeráte sa na mňa, ako na čudáka... Vy nie ste v kontakte s väčšinou Ameriky, ktorá verí v diabla? Myslím tým to, že Ježiš Kristus bol presvedčený o existencii diabla! Je to v evanjeliách! Vy sa pohybujete v kruhoch, ktoré sú natoľko odtrhnuté od hlavného amerického prúdu, že ste zdesená tým, že niekto verí v diabla! Väčšina ľudstva však v diabla verí – a to v priebehu celých dejín. A v diabla veria aj oveľa inteligentnejší ľudia ako ste vy alebo ja.

Scalia nemal žiadny problém ani s obhajobou "starobylého" názoru, že Stvoriteľ, o ktorom sa hovorí v zakladajúcich dokumentoch Ameriky, mohol skutočne niečo stvoriť. „Vedecké dôkazy na podporu vedy o stvorení sú rovnako silné, ako tie, ktoré podporujú evolúciu,“ poznamenal kedysi. „V skutočnosti sú možno silnejšie.... Dôkazy v prospech evolúcie sú oveľa menej presvedčivé než nás učili. Evolúcia nie je vedeckým „faktom“, nakoľko sa v skutočnosti nedá pozorovať v laboratóriu. Evolúcia je skôr len akousi vedeckou teóriou alebo „odhadom“... A to veľmi zlým dohadom. Vedecké problémy spojené s evolúciou sú totiž také veľké, že by sa pokojne mohla označovať  za „mýtus“.

A skeptickí sekularisti, ktorí seba samých pasujú za potomkov osvietenstva, ako aj opíc, ním pochopiteľne o to viac opovrhovali. On to vedel, a bolo mu to jedno. „Boh od počiatku predpokladal, že múdri tohto sveta sa budú na kresťanov pozerať ako na bláznov,“ povedal Scalia davu na jednom stretnutí. „A nesklamal sa. Zbožní kresťania sú v modernej spoločnosti predurčení na to, že ich budú považovať za bláznov. My sme blázni pre Krista. Musíme sa modliť za odvahu, aby sme vytrvali aj napriek pohŕdaniu sofistikovaného sveta. Ak vám mám dnes niečo povedať, tak toto: Majte odvahu a nebojte sa, keď budú vašu múdrosť považovať za hlúposť. Buďte bláznami pre Krista. A majte odvahu znášať pohŕdanie sofistikovaného sveta.“

No najväčší príval nenávisti si sudca Scalia vyslúžil v posledných týždňoch od aktivistov, ktorí ešte stále cítia bodnutie ktoré im uštedril svojim nesúhlasom v prípade Obergefell vs. Hodges. Rozhodnutie v tomto prípade totiž schválilo legalizáciu homosexuálnych „manželstiev“. Nielenže Scalia vyvrátil všetky argumenty v prospech homosexuálnych manželstiev, ale poukázal aj na niečo, čo je pre kresťanov čoraz evidentnejšie - že toto rozhodnutie bolo tyranské:

„Nemá pre mňa veľký význam to, čo hovorí zákon o manželstve. No obrovský význam má pre mňa to, kto mi takéto niečo nariaďuje. Dnešný rozsudok hovorí, že mojim vládcom a vládcom 320 miliónov Američanov od jedného pobrežia k druhému je väčšina deviatich sudcov Najvyššieho súdu. Jej názor je v takýchto prípadoch v podstate len ďalším rozšírením – a je to to najväčšie rozšírenie, aké si možno predstaviť  – právomoci Najvyššieho súdu vytvárať „slobody“, na ktoré ústava a jej dodatky zabudli. Táto prax revízie ústavy zo strany nevoleného výboru deviatich ľudí, ktoré vždy sprevádza (ako je tomu dnes) extravagantné vychvaľovanie slobody, ľudí však zároveň okráda o to najdôležitejšie právo, ktoré potvrdila Deklarácia o nezávislosti a ktoré vydobyla revolúcia z roku 1776 - o slobodu rozhodovať o sebe samom.“

Scalia vo svojom prorockom vyjadrení neušetril ani svojich kolegov, sudcov, a upozornil ich na nesmiernu aroganciu. „Títo sudcovia údajne vedia, že limitovanie manželstva na jedného muža a jednu ženu je proti zdravému rozumu,“ napísal pohŕdavo. „Podľa nich podporovať inštitúciu starú, ako vláda sama, ktorú v dejinách akceptoval každý národ  ešte aj pred 15 rokmi, možno len z neznalosti alebo z fanatizmu. Dokonca by boli schopní povedať, že občania, ktorí s tým nesúhlasia a ktorí sa pridŕžajú toho, čo bolo ešte pred 15 rokmi, čiže súhlasia s dovtedajšou jednomyseľnou mienkou všetkých generácií a všetkých spoločností, konajú protiústavne.“

Budúcnosť vyzerá bezútešnejšia bez Scaliu, ktorý pevne stál medzi sexuálnou revolúciou a ústavou, ako aj „naprieč dejinami ... s výkrikom Stop!“, ako to raz vystihol Buckley, a to práve v čase, keď sa k tomu nikto iný nemal a keď nikto nemal dosť trpezlivosti s tými, ktorí na to upozorňovali. Už i tak chaotickej politiky roku 2016 sa dotkol ďalší otras a prezidentské voľby budú preto ešte väčšmi podliehať rozličným vplyvom.

Dnes však spomínajme na tohto muža. Zo všetkých osobných príbehov publikovaných o Antoninovi Scaliovi, ktorého priatelia poznali ako Nina, na mňa najviac zapôsobil ten, ktorý nám porozprával Jeffrey Tucker. Spomína, že videl Scaliu ticho sedieť v zadnej časti kostola. Len čo všetci odišli, obrátila sa na sudcu osamelá žena:

Na tejto žene bolo čosi nezvyčajné: na tvári i na rukách mala rany akoby od bičovania. Boli to otvorené rany. Trpela nejakou chorobou, a nie len fyzickou. Správala sa zvláštne, bola utrápená; žena, aké stretávate vo veľkomestách a od ktorých sa čo najrýchlejšie odvraciate. Žena, ktorej sa človek vyhýba a určite sa jej nikdy nedotkne.

Z nejakého dôvodu šla až k sudcovi Scaliovi, ktorý bol sám. Chytil ju za doráňané ruky, naklonil sa, aby jej niečo povedal, a ona sa rozplakala.

Držal jej tvár pri svojej a ona rozprávala cez slzy, ktoré mu stekali na oblek. Necúvol. Nesnažil sa odísť. Len ju držal a ona hovorila. Trvalo to viac než päť minút. Keď hovorila, zavrel oči a rukou jej podoprel chrbát.

Neodtiahol sa s odporom. Stál tam s presvedčením. A s láskou.

Neboli tam žiadne kamery a okrem mňa tam neboli ani žiadni iní diváci. A on netušil ani to, že som tam ja.

Napokon skončila. To, čo jej povedal, ju utešilo a upokojila sa. Odtiahla sa a chcela odísť. Držal jej drsné, ranami pokryté ruky a povedal jej pár posledných slov, ktoré som nepočul. Dal jej nejaké peniaze. A potom odišla.

Sudca Antonin Scalia raz povedal, že jediná vec, ktorá nie je na predaj, je charakter. A on charakter mal. Jeho pevná obrana náboženskej slobody, jeho kritika sekulárnych fundamentalistov, jeho odváha vytrvať a neustúpiť ani vtedy, keď sa kultúrny prúd obrátil proti nemu – to všetko bude chýbať. A chýbať nám bude aj on sám.