Poznámka editora: nasledujúci text je exluzívnym interview s kardinálom Carlom Caffarrom, ktoré viedol Dr. Maike Hickson z OnePeterFive. Kardinál Carffara je emeritným arcibiskupom Bologne a bývalým členom Pápežskej rady pre rodinu. Práve v liste kardinálovi Caffarovi sestra Lucia odhalila, že „konečný zápas medzi Pánom a kráľovstvom diabla bude o manželstvo a rodinu.“
Maike Hickson (MH): Vo svojom nedávnom rozhovore ste hovorili o pápežskej exhortácii Amoris Laetitia a zvlášť ste sa vyjadrili o jej 8. kapitole, že je nejasná a už teraz zapríčiňuje zmätok, dokonca medzi biskupmi. Ak by ste mali príležitosť hovoriť s pápežom Františkom o tejto veci, čo by ste mu povedali? Aké by bolo Vaše odporúčanie, v tom zmysle, že čo by mohol a mal teraz pápež urobiť s tým, že tu je tak veľa zmätkov?
Cardinal Caffarra (CC): Svätý otec v Amoris Laetitia [308] píše: „Chápem tých, ktorí uprednostňujú rigidnejšu pastoráciu, nedávajúc priestor akémukoľvek zmätku.“ Z týchto slov usudzujem, že Jeho Svätosť sa domnieva, že učenia exhortácie môžu zapríčiniť vznik zmätku v Cirkvi. Osobne si želám a to isté si želá moho mojich bratov v Kristovi (kardináli, biskupi a tiež aj laici), že zmätok by mal byť odstránený, ale nie preto, že ja osobne preferujem rigidnejšiu pastoráciu, ale skôr preto, že jednoducho preferujem jasnejšiu a menej dvojznačnejšiu pastoráciu. To, čo som hovoril – so všetkým rešpektom, náklonnosťou a úctou, ktoré cítim, že treba voči Svätému otcovi chovať – by som mu rád povedal: „Vaša Svätosť, prosím vyjasnite tieto body. Nakoľko je to, čo povedala Vaša Svätosť v poznámke 351 bodu 305 aplikovateľné na rozvedené a znova zosobášené dvojice, ktoré chcú v každom prípade pokračovať v spolužití ako muž a žena. A nakoľko má byť to, čo sa učí vo Familiaris Consortio 84, Reconciliatio et Poenitentia 34, Sacramentum unitatis 29, v Katechizme Katolíckej Cirkvi 1650 a v riadnej telogickej náuke, považované teraz za zrušené?Nemenná náuka Cirkvi – ako to bolo nedávno nanovo zopakované vo Veritatis splendor 79 – je, že negatívne morálne normy, ktoré nedovoľujú žiadne výnimky, pretože zakazujú úkony, ktoré sú vnútorne nemorálne a nezriadené – ako napr. smilstvo. Je tradičné učenie stále považované za pravdivé aj po Amoris Laetitia?”
Toto je to, čo by som Svätému otcovi povedal. Ak by mal Svätý otec svojím najvyšším rozhodnutím zámer verejne intervenovať v zmysle odstránenia tohto zmätku, má v svojom práve mnoho rozličných prostriedkov, ako tak urobiť.
MH: Ste tiež morálny teológ. Aká je Vaša rada zmäteným katolíkom vzhľadom na morálne učenie Katolíckej cirkvi o manželstve a rodine? Čo je rozhodujúce pre dobre formované svedomie, ktoré sa stretá s takými témami ako je antikoncepcia, rozvod a nanovo-sobášenie sa alebo tiež homosexualita?
CC: Stav, v ktorom dnes na Západe manželstvo nachádza samo seba je jednoducho tragický. Civilné zákony zmenili definíciu manželstva, pretože vykorenili biologickú dimeziu ľudskej osoby. Oddelili biologické plodenie od rodokmeňa osoby. Ale o tom budem hovoriť neskôr. Katolíkom, ktorí sú zmätený v náuke viery zahŕňajúcej manželstvo jednoducho hovorím: Čítajte a rozjímajte nad Katechizmom Katolíckej Cirkvi bod 1601-1666. A keď budeme počuť hovoriť niečo o manželstve – aj keby to hovorili kňazi, biskupi či kardináli – a overíte si, že to nie je v súlade s Katechizmom, nepočúvate ich. Sú slepými vodcami slepých.
MH: Mohli by ste nám, v tomto kontexte, vysvetliť morálny koncept, v ktorom nie je to, čo je ambivalentné zaväzujúce pre katolícke svedomie, špeciálne vtedy, keď ide o čosi, čo je evidentne zámerne dvojznačné?
CC: Logika nás učí, že tvrdenie je dvojznačné, keď môže byť interpretované v dvoch odlišných alebo protikladných zmysloch. Je zrejmé, že takéto tvrdenie nemusí mať ani náš teoretický ani praktický súhlas, pretože neobsahuje istý a jasný význam.
MH: V zmysle pomoci katolíkom, v týchto časoch mnohých dvojznačností a „mentálnej obmedzenosti“, bolo by na mieste, v otázkach vzťahujúcich sa na manželstvo, rozvod či výchovu dieťaťa k večnému životu, zamerať sa zvlášť na učenie pápeža Pia XII., ktorý tak bohato o týchto veciach písal?
CC: Magistérium Pia XII. o manželstve a výchove detí bolo veľmi bohaté a časté V skutočnosti, po svätom Písme, je najčastejšie citovaným autorom na druhom vatikánskom koncile. Myslím, že existujú dva príhovory, ktoré sú obzvlášť dôležité k tomu, aby som vám odpovedal. Prvým je rádiové posolstvo o správnej výchove kresťanského svedomia mladých z 23. marca 1952, nájdeme ho v AAS vol. 44,270-278. Druhým je alokúcia k Svetovému združeniu mladých katolíckych žien (Fédération Mondiale des Jeunesses Feminines Catholiques), tiež tento príhovor nájdeme v AAS vol. 44, 413-419. Tento neskorší má veľkú náukovú dôležitosť, pretože sa zaoberá situačnou etikou.
MH: Nemecký jezuita otec Klaus Mertes povedal v rozhovore s nemeckými novinami, že Katolícka cirkev „by mala dnes napomôcť ukotvenie homosexuality, ako ľudské právo. Aký by mala byť vlastná odpoveď Cirkvi na túto požiadavku? Uzavrieť ju náležitou disciplinárnou sankciou tak ako morálnu náuku?
CC: Úprimne, nemôžem pochopiť ako môže katolícky teológ myslieť a písať o ľudskom práve na homosexualitu. V určitom zmysle slova je (individuálne) právo morálne legitímne a je legálne chránené oprávením vykonať skutok. Praktizovanie homosexuality je vnútorne iracionálne a preto aj nezriadené. Katolícky teológ nemôže – nemal by – uvažovať tak, že Cirkev musí bojovať za zakotvenie ľudského práva na homosexualitu.
MH: Poďme hlbšie, v akom rozsahu môže mať človek ľudské právo – napr. s nárokom na spravodlivosť – konať to, čo je v Božích očiach nesprávne, ako napríkad praktizovanie polygamie?
CC: Skutočnosť inidividuálnych práv dnes podstatne zmenila svoj význam. Identifikuje právo s vlastnými túžbami. Lenže my tu nemáme priestor na to, aby sme sa venovali tejto veci z pohľadu ľudského zákonodarcu.
MH: Pretože otec Mertes podotkol vo svojom rozhovore dôležitosť oddelenia plodenia od manželského úkonu s cieľom vytvoriť voľnú cestu homosexualite – môžete nám vysvetliť tradičnú morálnu náuku Cirkvi o usporiadaní cieľov manželstva a prednosti prokreácie a výchovy detí pred nebo? (viď odpoveď nižšie)
MH: Prečo je plodnosť tak dôležitým cieľom v manželstve? Prečo by nemohlo platiť to, že vzájomná láska a rešpekt v dvojici povstávajú ako prvé a mali by preto dostať prednosť? Vidíte praktické dopady v tom, že ak niekto prevráti ciele manželstva – konkrétne, ak niekto postaví vzájomnú lásku a rešpekt nad plodenie detí pre nebo?
CC: Preferoval by som podať vám na tieto tri otázky, vyjadrené týchto v dvoch, syntetickú odpoveď. Skutočne sa dotýkajú jedného veľkého problému, ktorý má zásadnú dôležitosť pre život Cirkvi a civilnej spoločnosti. Vzťah medzi aspektami manželskej lásky na jednej strane a plodením a výchovou detí na strane druhej je korelatívny, ako by povedali filozofi. To znamená, že ide o vzťah vzájomnej závislosti medzi dvoma odlišnými realitami. Manželská láska, ktorá sa vyjadruje v sexualite, keď sa dvaja manželia stávajú jedným telom, je jediným miestom eticky dôstojným na odovzdávanie života novej ľudskej osobe. Schopnosť dávať život novej ľudskej osobe je vpísaná do úkonu manželskej sexuality, ktorá je manželským jazykom vzájomného seba-darovania medzi manželmi. Skrátka, manželstvo a dar života sú nerozlučiteľné.
Čo sa stalo, obzvlášť, po koncile? Proti náuke koncilu samotného, niektorí trvali tak veľmi na manželskej láske, že považovali plodenie za viacmenej vedľajší efekt úkonu manželskej lásky. Blahoslavený pápež Pavol VI. opravil tento pohľad v encyklike Humanae Vitae a posúdil ho ako protikladný k zdravému rozumu a viere Cirkvi. A sv. Ján Pavol II. v poslednej časti svojej nádhernej katechézy o ľudskej láske ukázal antropologický základ náuky svojho predchodcu: totiž používanie antikoncepcie je objektívnym klamstvom, ktoré človek vyslovuje manželským jazykom tela. Aké sú dopady odmietnutia tohto učenia? Prvým a najzávažnejším dopadom je oddelenie sexuality a plodenia. Začalo sa so “sexom bez detí“ a prišlo sa až k „deťom bez sexu“ – v čom sa oddelenie dokonáva. Biológia plodenia je oddelená od rodokmeňa osoby. Toto vedie k „produkovaniu“ detí v laboratóriu a k potvrdeniu (domnelého) práva na dieťa. Nezmysel! Neexistuje právo na osobu, ale len právo na vec. V tomto bode sú všetky predpoklady na pozdvihnutie homosexuálnej jednoty. A tak sme prišli až k zmene definície manželstva, pretože ho máme vykorenené z biológie osoby. Humanae Vitae bolo skutočne veľkým proroctvom!
MH: Čo je cieľom manželstva a rodiny v ich podstate?
CC: Je to legitímna jednota medzi slobodným mužom a slobodnou ženou vo svetle plodenia a výchovy detí. Ak sú obaja pokrstení, táto realita sama o sebe – nie iná – sa stáva reálnym symbolom jednoty Krista a Cirkvi. Dáva im status verejného života v Cirkvi s im vlastnou službou: odovzdávanie viery ich deťom.
MH: V kontexte súčasného vzrastu morálneho zmätku: do akej miery môže náboženský indiferentizmus (napr. tvrdenie, že človek môže byť spasený skrze akékoľvek náboženstvo) viesť k morálnemu relativizmu? Aby som to špecifikoval: ak jedno náboženstvo schvaľuje polygamiu, no nazýva sa spásonosné, nie je záverom to, že polygamia bude napokon dovolená?
CC: Relativizmus je ako metastázy. Ak súhlasíte s jeho princípmi, každá ľudská skúsenosť, či už osobná alebo sociálna, bude alebo sa stane narušením. Náuka blahoslaveného J. H. Newmana je v tomto veľmi aktuálna. Na záver života povedal, že choroboplodný zárodok, ktorý poškodzuje náboženský zmysel a mravné svedomie je „liberálny princíp“, ako to nazýval. Je to akoby sme tvrdili, že viera s ohľadom na poklonu, ktorú dlžíme Bohu, je irelevantná v tom, čo si o ňom myslíme, viera, že všetky náboženstvá majú rovnakú hodnotu. Newman považuje liberálny princíp, ktorý pochopil takto, za úplný protiklad tomu, čo nazýval „dogmatický princíp. Ten je podľa neho základom kresťanského tvrdenia a súhlasu. Od náboženského relativizmu k realitivizmu morálnemu je len maličký krok. Takto nie je v realite žiadny problém s tým, že jedno náboženstvo polygamiu ospravedlňuje a iné ju zavrhuje. V skutočnosti teda údajne neexistuje absolútna pravda o tom, čo je dobré a čo zlé.
MH: Nechceli by ste sa vyjadriť k nedávnej poznámke kardinála Christopha Schönborna, že Amoris Laetitia je spätá s náukou a preto všetky predchádzajúce dokumenty Magistéria týkajúce sa manželstva a rodiny máme teraz čítať vo Amoris Laetitia?
CC: Odpoviem dvoma jednoduchými poznámkami. Prvá poznámka je táto: človek by nemal len čítať predchádzajúce Magistérium o manželstve vo svetle Amoris laetitia (AL), ale aj Amoris laetitia by malo byť čítané vo svetle predchádzajúceho Magistéria. Logika živej Tradície Cirkvi je bipolárna a má dva smery, nie len jeden. Druhá časť je dôležitejšia. V (jeho) nedávnom rozhovore pre Corriere della Sera, môj drahý priateľ kardinál Schönborn nevzal do úvahy, čo sa dialo v Cirkvi po publikácii Amoris Laetitia. Biskupi a mnoho teológov verných Cirkvi a Magistériu namietali, že zvlášť v jednom špecifickom – ale veľmi dôležitom – bode tu nie je kontinutita, ale skôr rozpor medzi AL a predchádzajúcim Magistériom. Naviac, títo teológovia a filozofi nehovoria tieto veci s ponižovaním či odporom voči samému Svätému otcovi. Týmto bodom je ten, kde AL hovorí, že na základe niektorých okolností je sexuálny pohlavný styk medzi rozvedenými a civilne znova zosobášenými morálne legitímny. Dokonca ho považuje za mravný, pretože hovorí to, čo druhý vatikánsky koncil povedal o manželoch – s prihliadnutím na sexuálnu intimitu – a to isté aplikuje aj na nich (pozri poznámku 329). Teda, keď niekto povie, že sexuálne vzťahy mimo manželstva sú legitímne, je to tvrdenie v rozpore s náukou Cirkvi o sexualite. Keď niekto povie, že cudzoložstvo nie je vnútorne nezriadeným úkonom – a to preto, že tu môžu byť okolnosti, ktoré ho pretvárajú, aby nebol nezriadený – toto je tiež tvrdenie protirečiace Tradícii a náuke Cirkvi. V situácii, akou je táto, Svätý otec, podľa môjho názoru a ako som to už napísal, má vec vyjasniť. Lebo, keď poviem „S je P“ a potom poviem, že „S nie je P“, druhé tvrdenie nebude rozvinutím prvého, ale skôr negáciou. Keď niekto tvrdí, že náuka zostáva, len ide len o starostlivosť v niektorých zopár prípadoch, odpovedám: morálny príkaz „Nescudzolžíš“ je ABSOLÚTNE NEGATÍVNYM príkazom a preto nepripúšťa žiadne výnimky. Existuje veľa iných ciest, ako konať dobro, ale je len jedna cesta, ako nekonať zlo: nekonať zlo.
MH: Aké je celkové odporúčanie, ako pastiera, nám laikom? Čo by sme mali teraz robiť, aby sme zachovali katolícku vieru celú a úplnú a aby sme povznášali naše deti k večnému životu?
CC: Na rovinu vám poviem, že nevidím iné miesto, okrem rodiny, kde môže byť viera, ktorú veríte a žijete, dostatočne odovzdávaná.
Podobne, ako v Európe počas pádu Rímskej ríše a počas neskoršej barbarskej invázie, môžu dnešné veriace rodiny, v prevládajúcom novom duchovnom barbarizme, robiť to isté, čo robili benediktínske kláštory. A Bohu vďaka, že (veriace rodiny) existujú a stále odporujú.
K tejto úvahe ma priviedla krátka balada, ktorú napísal Chesterton. Napísal ju na začiatku dvadsiateho storočia: Balada o bielom koni. Je to veľká poetická meditácia o historických udalostiach. Deje sa v roku 878. Kráľ Anglicka Alfréd Veľký práve porazil dánskeho kráľa Guthruma, ktorý ako prvý vpadol do Anglicka. Takto nastáva moment mieru a pokoja. Ale počas noci po víťazstve má kráľ Alfréd hrozivú víziu [v knihe VIII: 281-302]: vidí Anglicko obsadené inou armácou, ktorú opisuje nasledovne: „To, čo zamýšľajú, prinášajú so zvitkom a pero (je to skutočne čudná armáda, ktorá nemá zbrane, ale pero a papier – kardinál Caffarra). A dôstojnosť ako oholený úradník, týmto znamením ich môžeš spoznať, prinášajú zánik a temno. So všetkými mužmi skáču do ničoty. Poznáš ich, starých barbarov, barbary prichádzajú opäť.“
Verím, že rodiny sú skutočnými pevnosťami. A budúcnosť je v rukách Božích.
preklad: otec Radovan