Blahoslavená Victoire Rasoamanarivo využila svoju rolu a kontakty, aby udržala Katolicizmus živý a silný, zatiaľ čo boli misionári vyhostení.
Prvá blahoslavená z Madagaskaru sa narodila ako pohanská princezná a napokon sa stala aktivistkou a národnou hrdinkou. Blahoslavená Victoire Rasoamanarivo sa narodila v roku 1848 do urodzenej rodiny v krajine, kde bolo kresťanstvo nelegálne. Spolu s väčšinou miestnych ľudí (z Madagaskaru) praktizovala Victoire akýsi druh uctievania predkov.
Keď mala Victoire 13, kráľovná, ktorá zakázala kresťanstvo, zomrela a zahraniční misionári začali znova verejne kázať. V tom istom roku bola Victoire zapísaná na školu vedenú sestrami sv. Jozefa z Cluny. Ich svedectvo a výučba ju zmenili a napriek odporu jej vplyvnej rodiny bola pokrstená vo veku 15 rokov.
Rodina Victoire stála po boku prenasledujúcej kráľovnej. Starý otec Victoire bol premiérom a rodina bola vydesená z jej voľby. Odhlásili ju z katolíckej školy a poslali ju na protestantskú, ale jej viera zostala silná. Nakoniec, odvolávajúc sa na jej krst ako na zradu svojej rasy, prisahali, že ju nepochovajú so svojou rodinou, čo je najvážnejší akt odmietnutia v spoločnosti na Madagaskare. Victoire to nepohlo: "Misionári ma pochovajú s nimi."
Jej srdce bolo fixované na Krista a, ako sa to často stáva, chcela sa stať sestrou. Ale túžba pevne sa oddať Kristovi nemusí nevyhnutne predznamenať povolanie a sestry sv. Jozefa poukazovali na to, že ak by vstúpila do rádu, jej rodina by mohla urobiť všetkým Katolíkom v krajine zo života peklo. Victoire sa modlila a nakoniec sa podriadila, čo jej rodičom umožnilo zaranžovať manželstvo s bratrancom, synom jej strýka, ktorý bol premiérom.
Vždy odvážna, 17-ročná nevesta sa ubezpečila, že na svadbe bude prítomný kňaz. Jej manžel Radriaka bol bohužiaľ krutý muž, nemravník a pijan. Dokonca aj jeho otec vyzýval Victoire, aby sa s ním rozviedla. No napriek týraniu svojho manžela to Victoire prijala ako obeť pre jeho obrátenie.
Po určitý čas žila Victoire život malej radosti a viery. No iba pár rokov po svadbe sa Protestantizmus stal oficiálnym náboženstvom Madagaskaru a začalo sa prenasledovanie. Jej strýko sa jej každodenne vyhrážal. Otroci jej rodiny na ňu hádzali kamene a raz ju plánovali zavraždiť. Jej manžel požadoval, aby sa mu podriadila a vzdala sa viery. Napriek tomu zostávala Victoire zbožná, tráviac hodiny modlením napriek mnohým povinnostiam na kráľovskom dvore.
V roku 1883 sa mierne prenasledovanie Katolíkov stalo vážnejším, keď vypukla vojna medzi Francúzskom a Madagaskarom. Z krajiny boli vyhnaní všetci zahraniční misionári; keď odišli, kňazi zverili Katolíkov krajiny do rúk Victoire, ako keď apoštoli zostali v starostlivosti Blahoslavenej Matky.
Victoire bola tou pravou pre túto prácu. Keď vláda uzamkla kostoly, predstúpila pred kráľovnou a premiérom, aby protestovala. Keď umiestnili vojakov vonku, aby zabránili vstupu do kostolov, Victoire sa pokojne priblížila k ozbrojeným mužom a povedala: "Ak musíte mať krv, začnite prelievaním tej mojej. Strach nás neudrží pred modlitbou." Zazrela na nich a viedla zhromaždené spoločenstvo do kostola. Hoci Eucharistia bola preč a nebola omša, stále sa modlili. Victoire vysvetlila: "V mysli si predstavujem misionárov kázajúcich omše, a psychicky sa zúčastňujem na všetkých omšiach, ktoré sa kážu na celom svete."
Victoire cestovala po celom ostrove a povzbudzovala katolícke komunity, zabezpečovala, aby mali správnu katechézu a obhajovala ich pred útokmi vlády. Keď boli kňazi o dva roky znova vpustení do krajiny, našli spoločenstvo 21 000 horlivých Katolíkov. Samotná Victoire uznala, že keby sa stala sestrou tak, ako dúfala, nič z tohto by nebolo možné.
Zanedlho po návrate misionárov bola vernosť Victoire k svojmu manželovi odmenená. V roku 1888 nešťastne spadol; keď sa ukázalo, že jeho zranenia sú fatálne, požiadal o krst. Victoire ho sama pokrstila a uvidela ovocie rokov obetovania, keď jej manžel zomrel v stave milosti. Ďalších šesť rokov strávila modlením, službou, charitou a odmietala robiť kompromis v otázkach viery. Pracovala s väzňami, malomocnými a opustenými chudobnými, a keď strýko, ktorý ju tak prenasledoval, stratil priazeň kráľovského dvoru, starala sa aj o neho. Nakoniec, vo veku 46 rokov, odišla táto silná a odvážna vedúca osobnosť pokojne ku Kristovi.
Bl. Victoire Rasoamanarivo využila svoje privilégia, aby hovorila pravdu tým, ktorí sú pri moci, nehľadiac na dôsledky, ktorým by mohla čeliť. Na jej sviatočný deň, 21. augusta, žiadajme o jej príhovor, aby sme mali odvahu urobiť to isté. Bl. Victoire Rasoamanarivo, modli sa za nás!