Dr. Heinz-Lothar Barth je profesorom latinčiny a gréčtiny na University of Bonn, dvestoročnej inštitúcii, ktorú absolvovalo už viac ako tridsaťtisíc študentov. Na univerzitnej webstránke sa táto škola popisuje ako „jedna z najprestížnejších nemeckých univerzít a je zaradená medzi najlepších sto na svete“. Škola bola založená v roku 1818 ako Rýnska Univerzita a poskytovala štúdium katolíckej, aj protestantskej teológie, nakoľko vznikla ako „nesektárska“ inštitúcia.
Dr. Barth je veľkým stúpencom a podporovateľom tradičnej latinskej omše a napísal už veľa kníh, väčšinu s katolíckou tématikou. V júli sa zúčastnil na seminári v opátstve Hohenfurth, 758-ročnom cisterciánskom kláštore v českom meste Vyšší Brod, kde sa nedávno vrátili k tradičnej sv. omši a cisterciánskemu ceremoniálu. Téma seminára bola „Svätá omša v Cirkvi – budúcnosť Cirkvi“.
Počas svojej prednášky (video je v nemčine) Dr. Barth spomenul aj náročnú situáciu, ktorej čelia študenti teológie na jeho univerzite (preklad do angličtiny Maike Hickson):
„Dnes je to v Bonne na dennom poriadku; v malých farnostiach sa stále slúžia tradičné latinské omše, ktorých sa zúčastňuje čoraz viac študentov teológie, čo je veľmi radostné, no zároveň majú aj veľké obavy, že by sa tam mohli spomenúť ich mená. Viem, že je to tak, pretože mi to povedali. Ak by totiž vyšlo najavo, že sa o študentovi teológie z Teologickej fakulty Bonnskej univerzity, ktorý sa chce stať kňazom, na takejto omši zmienili, vyhodia ho zo školy – skončí sa jeho formácia. Sú to neuveriteľné podmienky, hoci sa predpokladalo, že od vydania Summorum Pontificum (povolenie pápeža Benedikta XVI slúžiť aj tradičné latinské omše) sa k tejto problematike bude pristupovať úplne inak.“
Bonn patrí do Kolínskeho arcibiskupstva a je zrejmé, že seminaristi tejto diecézy majú možnosť študovať iba na tejto univerzite v Bonne. Webstránka arcidiecézy uvádza zhruba rovnaké údaje:
„Je nezvyčajné, aby sa v Kolínskej arcidiecéze kňazi vzdelávali v troch budovách. Rozdelenie medzi Kolínom a Bonnom bolo sprvoti podmienené historicky – po okupácii Porýnia zatvorili Francúzi roku 1789 starú Kolínsku univerzitu a keď Porýnie padlo do rúk pruského kráľa po oslobodzujúcej vojne v roku 1815, ju nikto opätovne neotvoril. Prušiaci namiesto toho založili v Bonne doteraz existujúcu Univerzitu Friedricha Wilhelma. Štúdium a prax kňazov sa teda musela presunúť do Bonnu.“
Friedrich Wilhelm (Fridrich Viliam III Pruský) bol zakladateľom Bonnskej univerzity. Ak z predošlých dôvodov musia seminaristi arcidiecézy začínať svoje štúdiá v Bonne, dokážete si predstaviť prečo je ich situácia, ako ju popisuje Dr. Barth, taká problematická.
Iste si pamätáte, že na čele Kolínskej arcidiecézy stál donedávna kardinál Joachim Meisner. Teraz ju vedie kardinál Rainer Maria Woelki, ktorého do tejto pozície vymenoval roku 2014 pápež František. V profile, ktorý o ňom svojho času napísal John Allen, boli indície, že pôjde o preláta, inklinujúceho k tradícii, pred akými seminaristov na celom svete varujú:
„Woelki, ktorý sa budúci mesiac dožíva 59 rokov, vystriedal vo funkcii 80-ročného kardinála Joachima Meisnera, ktorý vo februári odstúpil. Meisner, ktorého vo všeobecnosti považovali za dôsledného konzervatívca, bol blízkym dôverníkom pápeža Benedikta XVI, s ktorým telefonoval aspoň raz za týždeň.
Woelki sa narodil v Kolíne a už od začiatku kariéry ho vnímali ako chránenca Meisnera, s ktorým sa počíta pre jeho rovnaké ideologické názory ako má kardinál. Doktorát získal na Univerzite Opus Dei v Ríme a vyslúžil si kritiku, keď ho poverili, aby v roku 2011 v Berlíne jasne povedal o homosexualite, že sa jedná o „útok proti stvoriteľskému poriadku“. Kritici sa znepokojovali, že odchovanec „tvrdého“ katolíckeho Kolína, nebude vhodný pre poväčšinou svetské a rôznorodé prostredie Berlína.
A predsa, podmienky a prostredie, v ktorých dnes Cirkev funguje, v kardinálovi Woelkim zrejme niečo zmenili. Odrazu sa totiž stal apoštolom dialógu, sprostredkovateľom stretnutí s lídrami gay komunity, hovoriac, že hoci Cirkev je presvedčená o tom, že manželstvo môže byť iba medzi mužom a ženou, môže sa aj na dlhodobý vzťah dvoch ľudí rovnakého pohlavia hľadieť ako na špecificky morálne prípustný.
Woelki, podobne ako pred časom aj pápež František, vyzýva Cirkev, aby zredukovala svoju výrečnosť v kultúrnej vojne.
„Cirkev nie je morálna inštitúcia, ktorá chodí dookola a ukazuje prstom na ľudí“, povedal. „Cirkev je spoločenstvom hľadajúcich ľudí a veriacich; mala by s radosťou pomáhať ľuďom nájsť šťastie v živote.“
Nemecká „Aliancia proti homofóbii“ nominovala Woelkiho na „Respect Award“ (cena za prejav úcty) za podporu „novej spolupráce s homosexuálmi v spoločnosti“. (Woelki vyjadril vďačnosť, ale zdvorilo odmietol.)
Woelki sa prejavil ako líder medzi nemeckými biskupmi v súvislosti s pomocou chudobným a obhajovaním prisťahovalcov a utečencov. Zaujímal sa najmä o prácu katolíckej charitatívnej agentúry Caritas. Woelki vystupuje ako skromný a nenáročný človek, neoblieka sa veľmi do cirkevnej „parády“ a sám seba neberie veľmi vážne.
Nemecká spravodajská služba Deutsche Welle ho označuje za „nezaujatého, tolerantného človeka, ktorý sa zaujíma o chudobných.“
V tomto roku bolo v Kolínskej arcidiecéze vysvätených deväť kňazov. Do seminára tento rok vstúpili ôsmi. Tieto počty, aj keď vyššie než v iných častiach Nemecka, sú priam hrozivo nízke pre diecézu s viac ako 2 miliónmi katolíkov, celkove s 5 miliónmi duší. Niektorí sú presvedčení, že to, že ešte sú vôbec nejaké povolania, je len vďaka funkčnému obdobiu predchádzajúceho kardinála Meisnera. V roku 2013 bolo v arcidiecéze iba 1.033 kňazov – čo je viac ako 2.000 katolíkov na jedného kňaza. Je to menej než polovica počtu z roku 1950, hoci počet ľudí, priznávajúcich sa ku katolíckej viere v diecéze, klesol na takmer milión.
Toto nie sú okolnosti, za ktorých by si nemecká Cirkev – pokiaľ nechce zámerne zničiť samu seba – dovoliť vyhodiť zo školy seminaristov kvôli ich náklonnosti k povolenému omšovému obradu. Avšak v národe, ktorý prežíva jednu z najhorších kríz duchovného povolania na svete, kde sa v jednej diecéze zavrelo 95% farností, sa nedá ignorovať ani názor o zámernom sebazničení. Vôbec sa totiž nezdá, že by sa Kolínska arcidiecéza išla pretrhnúť od snahy povzbudiť mužov aby podstúpili tú veľkú obetu, ktorú si povolanie kňaza vyžaduje. Zo sekcie „formácie kňazov“ na ich webstránke sa nám ponúka nasledujúca filozofia:
Výnimočné, no nie lepšie
Byť kňazom znamená výnimočným spôsobom nasledovať Ježiša. Nie je to lepší spôsob než iné, ani oveľa náročnejší. Je len iný.
Kňaz radikálnym spôsobom reprezentuje oddanosť Ježiša všetkým ľuďom. V tom je zmysel celibátu. Pri tejto charakteristike nám ihneď zíde na um to, čo vo februári 2015 napísal pre OnePeterFive páter José Miguel Marqués Campo – odhalil, ako sa zaobchádzalo so seminaristami v jeho rodnom Španielsku:
„Pri obrade prijímania do semináru mal vo zvyku jeden z rektorov odovzdať študentom brošničku v tvare ryby (ichtus). Podľa tohto emblému sa v časoch prenasledovania Rimanmi tajne rozpoznávali prví kresťania. Povedal, že je to znak „katechétu“ ako označenie seminaristov, ktorí sú teraz – konečne! – kandidátmi na vysvätenie za kňaza. A teraz sa, aj napriek tomu, titul katechéta zvyčajne udeľuje laikom. Prečo práve teraz, po štyroch rokoch štúdia, v ktorých sa nás snažili naučiť žiť inak než všetci ostatní študenti – laici? Prečo práve teraz, po oficiálnom prijatí do semináru, kde tí, čo už sú v ňom a sú odhodlaní vytrvať do konca a dať sa vysvätiť za kňaza a už majú spomínaný titul, ktorý sa však javí ako degradácia všetkého, čo už dosiahli? Vyzerá to tak, že sa nám všetkým možným spôsobom pripomína koncepcia, že sa už vlastne ničím nelíšime od laikov, hoci máme ku kňazstvu oveľa bližšie, než kedykoľvek predtým.
(...)
Nedajte sa pomýliť: táto posadnutosť povyšovaním laicizmu, vštepovaná do každodenného života seminaristov, nevýslovne škodí všetkým mladíkom, ktorí vstupujú do seminára s presvedčením, že sú povolaní ku kňazstvu. Seminaristov učili inak zmýšľať o kňazstve, no teraz sa im neustále pripomína, že sú v skutočnosti len laici, ktorých prijali na cirkevnú akadémiu. Vedú ich k tomu, aby sa obliekali ako laici. Nabádajú ich, aby viedli život svetského vysokoškoláka, ako sa len dá. (Samozrejme, že sa to dá, ale, vďaka Bohu, nie vždy!) A po vysvätení si majú uvedomiť, že laici prakticky prenikajú do všetkých oblastí pastoračnej starostlivosti – od lektoriek a lektorov, cez akolytky a akolytov (čo je iróniou, títo sa už ani neoznačujú za ´laických služobníkov´) až po mimoriadnych rozdávateľov (mužov aj žien) svätého prijímania, atď.
Novovysvätení kňazi zistia aj to, že kňaz sa považuje len za toho, kto „predsedá“ Eucharistii – nie za „celebranta“, ktorý je jedinečný, pretože iba on, kňaz, dokáže priniesť Najsvätejšiu obetu sv. omše. Ešte stále sa čudujete, že po Druhom Vatikánskom koncile nastala takáto bezprecedentná kríza identity v kňazstve? Ešte stále sa čudujete, že tento smutný stav vecí prispieva k obrovskému poklesu počtu povolaní ku kňazstvu? (dodatočné zvýraznenie)
Po zvážení slov Dr. Barta sa môžeme prezieravo spýtať každý sám seba: „Chceme aj u nás takéto Nemecko?“
Nepotrebujú však aj Nemci svätú omšu a sviatosti?
Nepotrebujú aj Nemci dobrých kňazov?
Nemala by sa aj nemeckým mužom, ktorí chcú nasledovať Božie volanie, umožniť autentická kňazská formácia? Nemalo by im prislúchať kanonické právo zúčastniť sa, a neskôr aj slúžiť, tradičnú latinskú sv. omšu? Nie je pravda, ako napísal aj pápež Benedikt XVI, že „to, čo predošlé generácie pokladali za posvätné, zostáva posvätné a vznešené aj pre nás; nemôže sa z ničoho nič všetko zakázať, či dokonca považovať za škodlivé.“?
Modlime sa za katolíkov v Nemecku. Žijú tam dobrí muži, ženy a deti, ktorých však v takomto stave katolicizmu, aký je v ich domovine, očakáva krutá a ponurá budúcnosť.
Zaslúžia si niečo lepšie, než toto.