„Katolíci by mali nasledovať príklad pápeža sv. Jána Pavla II v kľačaní pred Najsvätejšou Sviatosťou“, povedal kardinál Robert Sarah, pričom poznamenal, že tento pápež kľačal pred ňou až do posledných dní svojho života. Kardinál vysoko vyzdvihol aj úctu sv. Matky Terezy z Kalkaty k Eucharistii a zdôraznil jej slová, že nič ju nebolí viac ako keď vidí rozdávať sv. prijímanie na ruku.
Na Konferencii Sacra Liturgica, ktorá sa konala v roku 2017 v Miláne, hovoril kardinál Sarah o „nádhere, patričnosti a pastoračnej hodnote“ prijímania najsv. Eucharistie po kľačiačky a na jazyk. Kardinál Robert Sarah je prefektom Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, čiže v podstate je hlavou Vatikánskej liturgie.
Katolícka cirkev učí, že Eucharistia je doslova Telo, Krv, Duša a Božstvo nášho Pána Ježiša Krista. Kardinál Sarah pokračuje: „Preto keď sv. Pavol učí, že ´na meno Ježiš sa má zohnúť každé koleno na nebi, na zemi a v podsvetí´ (Fil 2, 10), o čo viac by sme mali zohýbať svoje kolená my, keď prichádzame, aby sme mohli prijať samotného Pána v tom najvznešenejšom a najintímnejšom akte sv. prijímania! Pri každom našom privilegovanom stretnutí sa s Bohom počas liturgie je absolútne nevyhnutný náš postoj úcty a bázne voči Bohu.“
O úcte sv. Jána Pavla II k Ježišovi v Eucharistii kardinál Sarah hovorí: „Celý život Karola Wojtylu bol pozamenaný hlbokou a úprimnou úctou k najsvätejšej Eucharistii. Dalo by sa o tom veľa hovoriť a ešte viac bolo o tom popísané. Teraz vás vyzývam, aby ste si pripomenuli, ako až do konca svojho života v službe nedokázal tento muž s telom zničeným chorobou, Ján Pavol II, zostať sedieť v prítomnosti Najsvätejšej Sviatosti. Jednoducho prinútil svoje zlomené telo kľaknúť si, hoci pri pokľaknutí aj pri vstávaní z kľaku potreboval pomoc druhých ľudí. Ako by mohol ešte viac svedčiť o úcte k najsvätejšej Sviatosti než takto, a to až do konca svojho života?!“
Potom hovoril o sv. Matke Tereze z Kalkaty, „výnimočnej rehoľníčke, ktorej viera, svätosť a absolútne darovanie svojho života Bohu a chudobným je svetoznáme. K božskému Telu Ježiša Krista prechovávala absolútnu úctu a zbožnosť. Denne sa dotýkala Kristovho ´tela´ v zmrzačených telách tých najbiednejších z biednych, avšak nikdy, ani pri prejavoch najväčšej úcty sa nedotkla premeneného Kristovho Tela. Radšej Ho adorovala a kontemplovala v tichosti. Kľačala pred Ním alebo ležala pred Ježišom v Eucharistii tvárou k zemi. A prijímala Ho ako malé dieťa, ktoré sa nechá pokorne kŕmiť svojím Bohom. Veľmi ju zarmucovalo a bolelo, keď videla kresťanov prijímať sväté prijímanie na ruku.“
Kardinál citoval vlastné slová sv. Matky Terezy: „Kamkoľvek vo svete prídem, vždy ma najviac zabolí keď vidím prijímať ľudí sväté prijímanie na ruku.“ Prijímanie sv. prijímania na ruku sa totiž povolilo ako výnimka k platnému pravidlu prijímania pokľačiačky a na jazyk. Začalo to v 60-tych rokoch, keď niektoré diecézy zaviedli takéto sv. prijímanie, ale bez dovolenia Vatikánu. V roku 1969 vydala Kongregácia pre Boží kult dokument pod názvom Memoriale Domini. V ňom sa píše:
„V niektorých spoločenstvách a na niektorých miestach sa vskutku zaviedla táto prax (sv. prijímanie na ruku) bez vopred požadovaného súhlasu Svätej stolice a bez adekvátnej prípravy veriacich ... metóda rozdávania sv. prijímania pokľačiačky a na jazyk sa musí vrátiť, berúc do úvahy súčasnú situáciu Cirkvi na celom svete, nielen pre svoju stáročnú tradíciu, ale najmä preto, lebo veriaci takto najlepšie vyjadria svoju úctu k Eucharistii. Tento zvyk nijakým spôsobom neumenšuje osobnú dôstojnosť tých, ktorí pristupujú k tejto veľkej sviatosti; naopak, je nevyhnutnou súčasťou prípravy na najplodnejšie prijatie Pánovho Tela a Krvi.“
V roku 2015 Španiel Abel Azcona ukradol 242 konsekrovaných hostií a použil ich na napísanie slova ´homosexualita´ v španielčine; podľa neho ide o formu „umenia“. K hostiám sa zjavne dostal prijímaním sv. prijímania na ruku, ktoré si namiesto skonzumovania odkladal do vrecka. Na jeho twitteri sú fotografie ako si „zbiera“ hostie prijímaním sv. prijímania na ruku.
Kánonický právnik páter Bryan Jerabek reaguje na satanistickú „čiernu omšu“, ktorá zapríčinila kontroverziu v Harvarde: „Satanizmus je na západe zjavne prudko na vzostupe, avšak veľa ľudí je ešte stále naivne presvedčených, že „čierne omše“ sú výmysly, ktoré v skutočnosti vôbec neexistujú, že sú to legendy, objavujúce sa iba vo filmoch, atď... Nie. Tieto ´omše´ sú skutočné a dejú sa. A prijímanie na ruku ľuďom túto mrzkú svätokrádež nesmierne uľahčuje.“ Hlavný vatikánsky exorcista, páter Gabrielle Amorth vo svojej poslednej knihe Exorcista vysvetľuje démonizmus, píše:
„Satanistickú rituálnu omšu vždy vedie satanistický kňaz v rúhavom rúchu, oltár reprezentuje nahá žena, podľa možnosti panna, na ktorej sa vykonávajú nesmierne znesväcujúce a rúhavé úkony s Eucharistiou (zvyčajne ukradnutou v kostole). Tieto hostie sa zvyčajne ukradnú zo svätostánku alebo ich nejaký ´veriaci´ po prijímaní na ruku neskonzumuje, ale odloží do vrecka.“
Kardinál Sarah vyjadruje poľutovanie nad ´aroganciou´ a ´neúctou´ voči pápežovi Benediktovi XVI
Kardinál sa intenzívne modlí za všetkých, ktorí mali čas a trpezlivosť prečítať si jeho knihu Sila ticha: „Kiežby vám Boh dal milosť zabudnúť na vulgárnosť a primitívnosť, s akými sa niektorí ľudia vyjadrujú o „Predslove“ k tejto knihe a o jeho autorovi, pápežovi Benediktovi XVI. Ich arogancia, urážlivý jazyk, neúcta a neľudské opovrhovanie Benediktom XVI sú vyslovene diabolské a spôsobujú Cirkvi bolesť a hanbu. Títo ľudia ruinujú Cirkev, jej skutočný charakter. Kresťan s nikým fyzicky nebojuje. Kresťan nemá nepriateľa, ktorého musí poraziť nejakou zbraňou. Aj Kristus žiada Petra, aby odložil svoj meč ktorý vytasil, keď chcel Krista brániť (Mt 26, 52-53). Toto prikázal Kristus Petrovi, a týka sa to každého kresťana, hodného svojho mena.“
Cieľom Druhého Vatikánskeho koncilu nebolo vytvoriť novú cirkev
Sarahov prejav sa sústredil na „nevyhnutnosť“ uprednostnenia bohoslužby, ako úcty voči Bohu: „Nevyhnutnosť priority vzdávania nábožnej úcty sa môže mylne chápať, či zosmiešňovať ľuďmi mimo Cirkvi, ba dokonca spochybňovať v rámci Cirkvi.“ Pochopenie kým Ježiš je, ako sa s ním stretávame a čo znamená byť kresťanom, pomáha katolíkom porozumieť dôležitosť posvätnej liturgie. Kardinál Sarah opätovne vyzval kňazov, aby slúžili sv. omšu ad orientem (smerom na východ) tak, aby bol kňaz aj ľud čelom k svätostánku a ku krížu: „Čo znamená otočiť sa na východ a byť tvárou v tvár Kristovi? Ide o prejav bohoslužobnej úcty ku Kristovi, nášmu Pánovi a Bohu – o posvätnú liturgiu. Postojom úcty, spoločne so svojimi bratmi a sestrami, zaujíma novopokrstenec aj svojím fyzickým postojom (smerom na východ) svoje miesto ako kresťan, ako súčasť Cirkvi. Veľakrát som už hovoril o dôležitosti opätovného návratu tejto orientácie dnešnej liturgie na východ, a stále na tom trvám. Aj sv. Ambróz nám svojimi slovami ukazuje ako vnímať ešte väčšiu moc, nádheru a skutočný zmysel orientovania sa tvárou na východ, zjednotenia sa s celou Cirkvou vo chvíľach bohoslužby, hľadieť na Krista „tvárou v tvár“. Kardinál Sarah vysvetlil aj to, prečo sa nemôže meniť obsah ani forma sv. omše a ignorovať jej rubriky len na základe osobných preferencií kňaza alebo z jeho túžby experimentovať:
„Liturgia nie je záležitosť individuálna – kňaza alebo nejakej skupiny veriacich – ale v prvom rade ide o úkon Boha skrze svoju Cirkev, ktorá má svoju vlastnú históriu, bohatú tradíciu a kreativitu. Univerzálnosť a zásadná otvorenosť, ktorá je vlastná celej liturgii, je jedným z dôvodov, prečo ju nemôže zmeniť, ani upraviť žiadne jednotlivé spoločenstvo, ani experti, ale musí sa verne pridržiavať formy, platnej pre univerzálnu Cirkev. Liturgia sa totiž nemôže meniť zakaždým, keď dôjde k nejakému vývoju v náuke o Cirkvi. Cirkev pred Druhým Vatikánskym koncilom a po ňom nie sú dve odlišné veci. Koncil nevyzýval k roztržke, ale k rastu a obohacovaniu. Tam, kde dôjde k roztržke, treba ranu zaceliť a uzdraviť – nie však na uspokojenie nejakých ezoterických túžob, ale pre dobro duší.“