V biblickom opise stvorenia čítame ako Boh všetko stvoril, a potom: „Boh videl všetko, čo urobil; a bolo to veľmi dobré“ (Gn 1, 31). V prípade človeka čítame: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril“ (Gn 1, 27).
Keď teda boli Adam a Eva „veľmi dobrí“ a stvorení „na Boží obraz“, prečo potom po dvoch kapitolách už neposlúchajú Boha, čo má za následok ich vyhnanie z Raja? Ak Boh stvoril všetky veci aby boli veľmi dobré, prečo vôbec existuje zlo? Boh nielenže stvoril všetko dobré, ale On aj miluje všetko čo stvoril a z jeho vôle všetko čo stvoril ďalej existuje.
„Lebo miluješ všetko, čo je, a nepohŕdaš ničím, čo si vytvoril, lebo keby si bol niečím pohrdol, nebol by si to stvoril. A ako by mohlo niečo trvať, keby si ty nechcel? Alebo ako by sa mohlo zachovať, čo by si ty nepovolal k bytiu? Ale ty sa zľutúvaš nad všetkým, lebo je to tvoje, Pane, ktorý miluješ to, čo žije“ (Múd 11, 24-26).
Načo stvoriť slobodné stvorenia, schopné robiť zlo?
„Boh nie je nijako, ani priamo ani nepriamo, príčinou morálneho zla. Dopúšťa ho však, lebo rešpektuje slobodu svojho stvorenia a vie zo zla tajomným spôsobom vyvodiť dobro“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 311). Slobodná vôľa sama o sebe nevysvetľuje existenciu zla. Ak je slobodná vôľa príčinou zla, prečo to Boh dovolil? Nebolo by lepšie nestvoriť možnosť robiť zlo? Bez slobodnej vôle by však nebolo možné ani milovať. „Ale človek, na nahováranie Zlého, už na začiatku dejín zneužil svoju slobodu“ (KKc, 1707). Ľudská sloboda však bola odjakživa určená na konanie dobra. „Ľudská osoba je svojou vôľou sama od seba schopná smerovať k svojmu pravému dobru. Nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro“ (KKc, 1704). Bez slobodnej vôle by sme jednoducho nedokázali milovať Boha, ani navzájom jeden druhého.
Boh vie ako zo zla vyvodiť dobro
Kniha Genezis má úžasnú postupnosť. Na začiatku čítame o stvorení a o dobre všetkých vecí. Vzápätí sa stvorenie skazí a do sveta vstúpi zlo. Zbytok Knihy je prehliadkou ovocia tohto zla: vražda, bratovražda, genocída, znásilnenie, incest, cudzoložstvo, klamstvo, podvod, krádež, atď. A Jakubovmu synovi Jozefovi muselo byť po tom, čo sa mu stalo, zjavné, že všetko je beznádejne stratené. Jeho bratia ho predali do otroctva. Manželka jeho pána ho z pomsty nespravodlivo obvinila zo znásilnenia. Uvrhli ho do žalára. Potom sa však odrazu všetko zmenilo. Bol vyslobodený z väzenia a stal sa vládcom Egypta, hneď druhým mužom po faraónovi. Potom sa vďaka Božej prozreteľnosti stretáva so svojimi bratmi, ktorí ho predali do otroctva. Jeho bratia sa však báli a reagovali podľa očakávania: „Len aby si nespomenul na príkorie, ktoré musel zniesť, a aby sa nám nepomstil za všetko zlo, čo sme mu vykonali!“ (Gn 50, 15). V tomto okamihu mení Jozef tón celej Knihy Genezis. Neodpláca svojim bratom zlým za zlé. Zľutúva sa nad nimi a vysvetľuje aj prečo: „Vy ste osnovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobré. Povýšil ma, ako vidíte, a tak zachránil mnoho ľudu“ (Gn 50, 20). Áno, Jozef trafil presne do čierneho. Zlo, ktoré zažil, mu totiž ukázalo hodnotu lásky a odpustenia. Vložil svoju dôveru v Boha, uvedomujúc si, čo hovorí neskôr aj svätý Pavol, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré; tým, čo sú povolaní podľa jeho rozhodnutia“ (Rim 8, 28).
Najväčšie dobro z najväčšieho zla
Často si myslíme, že Starý zákon je plný toho najneslýchanejšieho zla. Určite je ho tam obrovské množstvo, no ani zďaleka sa nevyrovná tomu najväčšiemu zlu, aké sa kedy spáchalo. Boh však vie, ako vyvodiť dobro aj z takéhoto zla.
„Z najväčšieho morálneho zla, aké sa kedy spáchalo, z odvrhnutia a zabitia Božieho Syna, zapríčineného hriechmi všetkých ľudí, vyvodil Boh nesmiernou hojnosťou svojej milosti najväčšie dobro: oslávenie Krista a naše vykúpenie. Tým sa, pravda, zlo nestáva dobrom“ (KKc, 312).
Láska a odpustenie sú liekom proti zlu. Ako by sme mali zareagovať, keď nám niekto spôsobí niečo zlé?