Severná Kórea patrí už vyše 16 rokov ku „svetovým krajinám, v ktorých sa najviac potlačuje kresťanstvo“, uvádza Ministerstvo zahraničných vecí USA, ktoré túto krajinu opätovne vyhlásilo za územie s najkrutejším prenasledovaním z náboženských dôvodov. Mučí sa tu a popravuje každý, kto je čo i len podozrivý z uctievania Boha. Ani toto však nezabráni zhruba 36% obyvateľstva – okolo 9 miliónov – v praktizovaní kresťanstva. „Život je mimoriadne náročný pre všetkých obyvateľov Severnej Kórei, kresťania však čelia oveľa tvrdším podmienkam“, uviedol pre Fox News Jeff King, prezident International Christian Concern. „Kresťanov obviňujú, že sú imperialisti, číhajúci na možnosť zvrhnúť vládu a tých, ktorých prichytia pri praktizovaní viery zatknú, strašne mučia, väznia a v niektorých prípadoch okamžite popravia.“
Ako to títo statoční oddaní veriaci dokážu vydržať v jednej z najizolovanejších krajín sveta?
Kresťanstvo v Severnej Kórei na prvý pohľad existuje. Jeho konštitúcia na papieri sľubuje chrániť náboženskú slobodu a zakazuje diskrimináciu na báze vierovyznania človeka. V hlavnom meste Pchjongjangu je preto v súčasnosti päť štátom kontrolovaných kostolov – protestantské Bongsu, Chilgol a Jeil, katolícka katedrála Jangchung a nedávno otvorený ruský ortodoxný kostol Najsvätejšej Trojice. Slúžia však len ako ukážkové kusy pre návštevu funkcionárov a turistov. Zahraničných návštevníkov už rutinne prevádzajú okolo týchto miest, v ktorých cirkevní funkcionári v adekvátnych odevoch zvierajú v rukách Bibliu a klaňajú sa pred oltárom. Výkonný riaditeľ analytickej firmy so sídlom v Soule Korea Risk Group, Chad O´Caroll, uviedol pre Fox News, že títo ´kňazi´ sú preverení štátni zamestnanci, ktorých povolaním je zbožnosť iba účelovo predstierať. Do zvončeka na milodary zhromaždení prispievajú len zdanlivo a aj to iba keď sa prizerajú cudzinci; na konci je však zvonček prázdny. „Ľudia sa často sťažujú, že v kostole musia hrať divadlo preto, lebo prišiel na návštevu nejaký diplomat. Preto je v Pchjongjangu aj mešita, aby boli šťastní aj iránski funkcionári, a aj Rusi majú svoj kostol.“
Ruské veľvyslanectvo v Severnej Kórei sa vystatuje, že rozhodnutie o výstavbe prvého ortodoxného kostola padlo v roku 2002 po tom, ako bývalý vodca Kim Jong navštívil takýto kostol na svojej ceste po Ďalekom Ruskom východe. Rusi uvádzajú, že ich Ortodoxná cirkev darovala na tento projekt zvony, ikony a bohoslužobné náčinie, že omše bývajú každú sobotu a nedeľu a že Ruská ambasáda už „tradične pozýva vedúcich diplomatických misií a ich personál, ako aj iné medzinárodné organizácie, aby sa zúčastnili bohoslužieb na najväčšie kresťanské sviatky, ako sú Vianoce a Veľká noc.“
To je však len špička ľadovca, autentické kresťanské hnutie funguje s mimoriadnym rizikom ´pod hladinou´. Odhaduje sa, že v koncentračných táboroch v Severnej Kórei je väznených viac ako 70.000 kresťanov a Databázové centrum pre dodržiavanie ľudských práv v Severnej Kórei uvádza, že toto väzenie neprežije viac ako 75% kresťanov. Tí, ktorým sa podarilo utiecť hovoria, že kresťanov v týchto táboroch drvia parnými válcami aby ich mohli použiť na testovanie biologických zbraní alebo ich zavesia na kríž nad ohňom.
Jednou z najväčších prekážok, ktorým kresťania čelia, je paranoja a donášanie aj od najdôvernejších priateľov, k čomu ich podnecuje režim Kim Jong Una. King pokračuje: „´Aj steny majú uši´, tak znie známe porekadlo v Severnej Kórei. Kresťania musia s najväčšou opatrnosťou skrývať svoju vieru a pokiaľ sa dá, praktizovať ju v zatemnených priestoroch. Musia si dávať veľký pozor na susedov, priateľov, ba aj rodinných príslušníkov, ktorí sa chcú medzi nich dostať, keďže všetci obyvatelia majú príkaz špehovať sa navzájom. Aby ochránili rodinu, väčšina rodičov zdržiava svoje deti od uvedenia do kresťanskej viery, pokiaľ nie sú staršie.“
Vernon Brewer, zakladateľ a prezident humanitárnej organizácie World Help uviedol pre Fox News, že mu neschádza z mysle prípad malej tretiačky Eun. Učiteľka zadala ich triede ´špeciálnu úlohu´ - mali doma ´pohľadať nejakú knihu´ a ak to bude správna kniha, žiak dostane odmenu. Eun napokon našla Bibliu. Na druhý deň v škole dostala odmenu. Keď sa však vrátila domov, rodičia boli preč. Ťažko si predstaviť krutosť, s ktorou tieto nič netušiace deti zneužíva režim na zrádzanie vlastných rodičov. Tí, ktorým sa podarilo utiecť hovoria, že kresťanov v týchto táboroch drvia parnými válcami aby ich mohli použiť na testovanie biologických zbraní alebo ich zavesia na kríž nad ohňom. Tento režim spomínaných ľudí nielenže väzní bez súdneho procesu, ale často odvlečie aj príbuzných – bez ohľadu na to či sú kresťania alebo nie – a trestá tieto rodiny aj po tri ďalšie generácie.“
Severokórejci občas dostanú povolenie na návštevu Číny, kde, ako mnohí z nich veria, získajú prístup k Biblii a inej kresťanskej literatúre, ktorú potom s maximálnym rizikom pašujú domov. O´Carroll poukázal aj na to, že kresťanskí misionári zvyknú v pohraničných oblastiach viesť sirotince a inak slúžiť, avšak bez akejkoľvek náboženskej symboliky. Modlia sa a svoju vieru dokazujú a šíria skôr skrze svoje skutky, než tradičným spôsobom.“
Od konca 19. storočia až do Kórejskej vojny bola pritom Severná Kórea baštou kresťanstva – a Pchjongjang nazývali „Jeruzalemom Východu“. Aj napriek tomu, v akej situácii sa nachádzajú veriaci v súčasnej dobe, aktivisti tvrdia, že kresťanstvo v tejto nanajvýš tyranskej krajine stále prekvitá.
„Zistili sme, že aj napriek úsiliu vykoreniť a zničiť všetkých kresťanov, Cirkev sa v Severnej Kórei vzmáha a rastie. Veľmi dobre totiž vie, že iba Boh je natoľko mocný, že dokáže preniknúť temnotou tohto najtyranskejšieho režimu na celej zemi“, dodáva na záver Brewer.